Rím 23. júna (RV) V Ríme 22. júna odštartovalo 10. svetové stretnutie rodín. V rámci úvodného večera s názvom „Festival rodín“ za účasti pápeža Františka zazneli vo vatikánskej Aule Pavla VI. silné svedectvá o vernosti, odpustení, hrdinskej láske a o kráse pohostinnosti a bratstva v manželstve prežívanom ako povolanie k svätosti.
Svätý Otec reagoval na všetkých päť svedectiev a pozval položiť si otázku, aký „krok naviac“ žiada Pán od našej rodiny dnes. Jeho príhovor prinášame v plnom znení.
„Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. To je téma 10. svetového stretnutia rodín, ktoré sa dnes večer o 18.15 začalo v Ríme Festivalom rodín za účasti Svätého Otca, dvoch tisícok delegátov z krajín celého sveta a hostí, ktorí vystúpili so svedectvami. O atmosféru festivalu s mottom „Krása rodiny“ sa postarali umelci, viacerí sólisti a Filharmonický orchester z talianskeho regiónu Marky.
V úvode podujatia prenášaného médiami sa uskutočnilo živé spojenie s rodinami zhromaždenými v jednej z farností v Kyjeve. Ešte pred príchodom pápeža Františka do sály sa prítomní oboznámili so vzorom svätosti blahoslavených manželov Luigiho a Márie Beltrame Quattrocchiových, ktorí sú patrónmi 10. svetového stretnutia rodín. So svedectvom sa v rozhovore podelili vnuk Quatrocchiovcov a tiež muž, ktorý bol zázračne uzdravený na ich príhovor.
Po príchode Svätého Otca sa dostali na rad svedectvá. Prvé dve z nich boli z prostredia Ríma, tretie z Konga, ďalšie opäť z Rímskej diecézy, kde v rodine prijali utečencov z Ukrajiny a napokon posledné svedectvo bolo od moslimky z Maroka vydatej v Taliansku, ktorá tragicky ovdovela a zostala s troma malými deťmi.
Všimnime si stručne jednotlivé svedectvá. O „povolaní do manželstva“ hovorili Serena a Luigi, ktorí prišli aj so svojimi troma deťmi. Spoznali sa pred desiatimi rokmi a každé zo svojich detí dali pokrstiť, no sami sa dlho nevedeli odhodlať pre vstup do sviatostného manželstva a momentálne sú na ceste prípravy.
V druhom svedectve - o „povolaní ku svätosti“ – sa podelili Roberto a Mária Anselma Corbellovci. Ich dcéra Chiara Corbella Petrillová, ktorá zomrela ako mladá mamička v roku 2012, je kandidátkou blahorečenia. Známa je svojím hrdinstvom, keď sa obetovala na záchranu života svojho syna, keď počas tehotenstva ochorela na rakovinu jazyka.
Tretie svedectvo sa týkalo „povolania k odpusteniu“ v kontexte manželstva a rodiny. Paul a Hermína z Konžskej demokratickej republiky s veľkou úprimnosťou porozprávali, ako sa im pre neveru a iné dôvody už prakticky rozpadlo manželstvo v dobe, keď už mali troch veľkých synov. Po ročnom rozchode im pomohli starší manželia zo Spoločenstva kresťanských rodín.
Vo štvrtom svedectve o „povolaní k pohostinnosti a prijatiu“ sa ukrajinská matka Iryna so 17-ročnou dcérou Sofiou poďakovali manželom Pietrovi a Erike, rodičom šiestich malých detí, ktorí ich po vypuknutí vojny prichýlili vo vlastnom dome pri Ríme.
Napokon piate svedectvo – o „povolaní k bratstvu“ – predniesla Zakkia pochádzajúca z Maroka, moslimka vydatá za katolíka s riadnym cirkevným obradom ako nábožensky zmiešané manželstvo. Po šiestich rokoch harmonického manželstva, z ktorého sa im narodili tri dcérky, Zakkia tragicky ovdovela. S manželom, ktorý bol talianskym diplomatom, žili najprv v Nigérii a neskôr v Konžskej demokratickej republike, kde sa stal veľvyslancom a zomrel pri atentáte počas výkonu služby.
-
Prinášame v textovej podobe päť svedectiev, ktoré zazneli pri otváracom večere 10. svetového stretnutia rodín v stredu 22. júna v Aule Pavla VI. za prítomnosti pápeža Františka.
1. Povolanie do manželstva
Svedectvo Luigiho a Sereny Zanglovcov
Matteo: Dobrý deň, pápež František! Pozdravujem vás všetkých prítomných! Sme Matteo Francesco, Riccardo a Gabriele a toto sú naši rodičia, otec Luigi a mama Serena.
Luigi: V roku 2012 som mal 24 rokov, keď som v telocvični, kde som pracoval, stretol Serenu... Opísať radosť, ktorú som konečne pocítil, keď som začal tento nečakaný, ohromujúci a vždy prekvapivý vzťah s touto ženou, je ťažké, ale bola to konkrétna a hmatateľná skutočnosť, ktorá spôsobila revolúciu v mojom živote a v jej živote... A vo víre emócií sme po krátkom čase začali spolu žiť a s narodením nášho prvorodeného syna v roku 2013 sme sa pochopili, že sme rodina.
16 mesiacov po narodení Mattea prišiel Riccardo a v roku 2018 Gabriele a všetko nadobudlo nový význam. Nikdy nebola núdza o každodenné ťažkosti, pretože priznajme si, že rozhodnutie prijať rodičovstvo je dnes vyčerpávajúce, také vyčerpávajúce a zároveň také krásne!
Treba stále znova prehodnocovať rodinnú ekonomiku, zosúladiť prácu s potrebami rodiny, vyrovnať sa s predčasným úmrtím pre nás dôležitých ľudí - skrátka všetky nepredvídané životné udalosti, ktoré zakaždým narušujú ťažko dosiahnutú rovnováhu.
Serena:Ale taký je život, a keď máte možnosť užívať si ho so svojimi deťmi, ktoré sú pridanou hodnotou v každom každodennom geste, pretože vás nútia vziať si budúcnosť k srdcu a vychádzať z toho, čo je, a nie z toho, čo by ste chceli, aby bolo, všetko sa mení na krásnu príležitosť.
Hoci sme obaja dostali katolícku výchovu v rodinách, z ktorých pochádzame, a hoci sme si vždy snívali o našom manželstve, až dodnes sme žiaľ nenašli, najmä po prijatí daru rodičovstva, spoločenstvo, ktoré by nás s otvorenou náručou podporovalo takých, akí sme, a to nás ešte viac vzdialilo od Cirkvi.
Ale aj na našej konkrétnej ceste v Cirkvi sme si vedome dali záležať na tom, aby sme pokrstili naše tri deti... pretože sme vždy mali isté presvedčenie, že napriek najšľachetnejšiemu ľudskému úsiliu na to sami nestačíme. A že sa nechceme spoliehať iba na seba, sme potvrdili pred naším spoločenstvom priateľov tým, že sme sa rozhodli, aby naše deti prijali túto sviatosť. A cez toto nedokonalé spoločenstvo rodín k nám prišla pravá tvár Krista, dobrého Otca, ktorý najprv prijíma a potom vychováva, nielen slovami, ale najmä príkladom.
Samozrejme, posledné dva roky pandémie nás nadmieru vyskúšali, prinútili nás reorganizovať priestor v našich domovoch a vykonávať najrôznejšie úlohy popri našich zamestnaniach, obaja v zdravotníctve, čo znamenalo, že sme niekoľko mesiacov nemohli byť súčasne doma, v pokoji s našimi deťmi.
Fyzicky sme boli sami, naše duše trpeli a v tých chvíľach, keď únava bola nekonečná a drvila akýkoľvek ušľachtilý úmysel reagovať na túto krutú realitu, sme mali tú milosť, že nás podporovali iné rodiny a ich pevná a príkladná viera, a to nám umožnilo nenechať sa premôcť udalosťami a nerezignovať. Spomínam si na niekoľko live streamov cez sociálne siete, v ktorých naši priatelia manželia, rodičia piatich detí, bez okolkov rozprával o ťažkostiach svojho každodenného života počas prvého lock downu. Hovorili o únave, chybách i o malých radostiach, a my sme sa v tom príbehu spoznali, pochopili sme, že naše ťažkosti sú spoločné a že by nás nemali drviť, ale skôr vyzývať k túžbe „zveriť sa Tomu, ktorý môže všetko“, tak ako oni nám svedčili o svojej kresťanskej viere, a to bolo pre nás podstatné, presne ako katechéza, dovolím si povedať, že terapeutická.
Nie sme príkladom, predstavujeme možno dnes už početnú realitu spolunažívajúcich rodín; sme jednoduchí rodičia, ktorí všetko založili na ľudských princípoch: láske, poslušnosti, úcte, zodpovednosti, obetavosti, solidarite, odpustení a odolnosti.
Čelíme každodennému životu a prijímame ho spolu s našimi deťmi, ktoré urobili všetko krajším, pretože nám dávajú silu ísť ďalej a podnecujú nás k tomu, aby sme robili tie malé gestá, ktoré im môžu zaručiť lepšiu budúcnosť. Počas tejto približne desaťročnej cesty sme mali tú milosť, že nás podporovali iné rodiny, ktoré nám Prozreteľnosť záhadne postavila do cesty a ktorým sme vďační za to, že sme sa s nimi spojili. To nás „zachránilo“, umožnilo nám znovu sa spojiť s Cirkvou a oživiť našu spiacu vieru.
Svätý Otče, toto je naša doterajšia kľukatá cesta, dúfame a veríme, že všetko nás dovedie k zavŕšeniu našej túžby po manželstve, ktoré nebude cieľovou stanicou, ale novým začiatkom, ktorý bude nasledovať po predmanželskej ceste, ktorá vychádza z tej reality, ktorú teraz žijeme. Všetko to otvára ešte viac naše srdcia pre prijatie Krista a dáva nám silu naďalej čeliť životným výzvam všetkými našimi, hoci skromnými, ľudskými schopnosťami i prostredníctvom znovuobjavenej kresťanskej viery, ktorá nás vedie k tomu, aby sme do centra svojho života postavili Krista, a nie seba a svoje vlastné sily.
2. Povolanie k svätosti
Svedectvo manželov Roberta a Marie Anselmy Corbellových, otca a matky Chiary Corbella Petrillovej, kandidátky blahorečenia.
Naša rodina je najväčším darom, ktorý nám Pán mohol dať, v nej boli dobré aj menej dobré časy, milosť aj temnota, ale všetko bolo okorenené vzájomnou láskou, ktorá nás dostala aj cez ťažké časy. V deň nášho „áno“ sa Pán zaviazal ako prvý a z tohto „áno“ vyplynulo mnoho ďalších, povolal nás k úlohe rodičov dvoch krásnych dcér Elisy a Chiary.
Náš život sa odohrával v pokoji a každodennom nasadení, v snahe čeliť každodenným výzvam a odovzdať našim dcéram našu vieru a hodnoty, ako sa o to snaží každá dobrá rodina. Deň čo deň sme s Božou pomocou a nasadením všetkých budovali túto pevnosť, pretože rodina je pevnosťou, ak je jej stredobodom láska.
Elisa je vydatá a je matkou troch živých detí, žije s rodinou v severnom Taliansku a práve tam ju Pán volá do práce, vysvetľuje, keď sa ja sťažujem na veľkú vzdialenosť. Chiara už svoj boj vyhrala a 13. júna 2012 sa po sérii ťažkých skúšok vrátila do Otcovho domu.
Chiara, ktorá sa v roku 2008 vydala za Enrica, čelila dvom tehotenstvám, pričom v oboch prípadoch jej boli diagnostikované závažné vývojové chyby nezlučiteľné so životom. Enrico a Chiara sa rozhodli prijať Mariu Graziu Letiziu a Davida Giovanniho s láskou a po ich narodení ich po krste vrátili Otcovi. Lekári tvrdia, že medzi prvým a druhým ochorením nie je žiadna súvislosť a ani žiadne genetické problémy.
S dôverou v Pána sa opäť otvorili životu a tentoraz sa im narodil zdravý syn Francesco, skutočný Boží dar, ktorý má teraz jedenásť rokov. Chiara však vo štvrtom mesiaci zistí, že má problém s jazykom, ktorý sa neskôr ukáže ako veľmi agresívny karcinóm, a začne celú terapeutickú cestu, počas ktorej sa - v snahe zachovať Francescov život - snaží dohodnúť s lekármi na liečbe a operáciách. Počas tehotenstva podstúpila prvú operáciu a všetko, čo mohlo ohroziť Francescov život, odložila až na obdobie po jeho narodení.
Drak, ako ho nazývala, sa nezastavil. Francesco mal len jeden rok, keď nás Chiara opustila po tom, čo nám ukázala, že v každej situácii možno očakávať maximálne šťastie už v tomto živote, ak je Boh našim sprievodcom. Chiarina sila spočívala v jej veľkej dôvere v Boha, ktorý je dobrým Otcom a všetko prispieva k dobru tých, ktorí milujú Boha. Rozhodovala sa s radosťou a presvedčením, pretože, ako uviedla počas jedného zo svojich svedectiev: „Boh do každého z nás vkladá pravdu a nemožno ju nepochopiť“.
Chiara bola veľmi konkrétny človek, neutekala pred životnými skúškami, ale čelila im s pohľadom upretým k nebu. Už od detstva bola veľmi cieľavedomá. Každý krok, ktorý urobila, smeroval k cieľu s Božou pomocou a pod Máriiným vedením. Bola odhodlaná ho dosiahnuť osobnou modlitbou, ktorá ju udržiavala vo vzťahu s Pánom, od ktorého dostávala milosť, ktorá živila jej vieru.
Chiara bola tiež veľmi otvorená, jej úcta k druhým neoslabovala jej vieru, pretože bola vždy dôsledná, ale nikdy nie arogantná, nikdy sa nevnucovala, nepresadzovala svoje myšlienky, ale dosiahla to čo chcela najmä príkladom svojho života, a bola tiež pripravená pokorne uznať svoje chyby.
Ocitli sme sa ako Mária pod krížom, prijali sme, to čo sa jej stalo ale nechápali sme to. Chiarin pokoj nám však otvoril okno do večnosti a dodnes nám vrhá svetlo. Bolo pre nás ťažké odprevadiť ju na prah raja a nechať ju odísť, ale v tej chvíli sa zjavila taká milosť, ktorá nám dala nahliadnuť do Božieho plánu a zabránila nám upadnúť do zúfalstva.
Ako rodina sme si vyskúšali, aké dôležité je vychovávať a vzdelávať naše dcéry, pričom sme si uvedomovali, že nie sú naše a nie sú právom, ktoré môžeme mať za každú cenu, sú predovšetkým darom a tí, ktorí ich dostávajú, si musia byť vedomí, že ich úlohou je sprevádzať ich len do tej miery, do akej sa to od nich žiada.
Jej obetované utrpenie prinieslo veľa ovocia a dalo nám poznanie, že nemôžeme nasledovať Krista bez prijatia kríža. S veľkou radosťou sme v roku 2018 boli svedkami otvorenia diecéznej fázy procesu blahorečenia. Keď Boh otvorí dvere, nikto ich nezavrie, a keď ich zavrie, nikto ich neotvorí.
3. Povolanie odpúšťať
Svedectvo manželov Paula a Germaine Balenzovcov
Paul: Sme Paul a Germaine Balenza, pochádzame z Konžskej demokratickej republiky.
Civilné aj cirkevné manželstvo sme uzavreli v roku 1995. Sme teda manželia už 27 rokov a náš manželský život má svoje vzostupy a pády ako všetky páry.
Germaine: Minulý rok, v dvadsiatom šiestom roku nášho manželstva, som zažila niekoľko neprijateľných situácií:
- Opakovanú neveru môjho manžela;
- Nedostatok úprimnosti v jeho živote so mnou;
- Nesprávne hospodárenie s rodinným majetkom;
- Pocit, že mu moc stúpla do hlavy a že už o mňa nemá záujem.
Preto som sa rozhodla odísť z domu a žiť so svojou sestrou.
Paul: Samému s našimi troma už veľkými chlapcami, ktorí túto situáciu prežívali ako strašný šok, sa môj život stal neznesiteľným.
Počas viac ako ročnej neprítomnosti mojej manželky som prežil veľa ťažkostí, pretože som nikdy v živote nemohol pomýšľať na rozvod, ja, čo sa veľmi angažujem v pastorácii a som predsedom katolíckych poslancov v mojej krajine.
Cítil som sa úplne stratený, najmä preto, že moja manželka považovala za vhodné zverejniť všetky moje domnelé pochybenia na sociálnych sieťach. Cítil som sa ponížený.
Germaine: Tvárou v tvár tejto situácii sa ma niektorí ľudia snažili priviesť k rozumu, zatiaľ čo iní robili všetko pre to, aby situáciu v mojom manželstve ešte zhoršili. Naše dve rodiny sa spojili, aby nás zmierili, ale moje rozhodnutie rozviesť sa zostalo pevné.
Prerušila som všetky kontakty s manželom a rozhodla som sa začať nový život.
Paul: Všetky vyjednávania, na ktoré sa podujali naši krstní rodičia i spoloční priatelia našich rodín zlyhali. Ale Pán, prítomný v našom manželstve, odpovedal na hlbšiu túžbu v mojom srdci a zachránil naše manželstvo. Tak som si uvedomil, že s manželkou patríme do združenia laických katolíkov s názvom „Spoločenstvo kresťanských rodín“, ktorého poslaním je posväcovanie manželských párov a rodín a požiadal som o sprevádzanie starším párom z tejto komunity.
Pán sa dotkol aj Germaininho srdca a ona prijala pomoc komunity.
Stretávali sme sa veľmi pravidelne, najprv každý zvlášť a potom spolu dlhých päť mesiacov.
Germaine: Tieto stretnutia nám umožnili povedať si navzájom do očí tvrdú pravdu, vyprázdniť svoje srdcia od nenávisti, hnevu, zloby a iných negatívnych pocitov.
Pod vedením staršieho páru sme absolvovali duchovné cvičenia. S našimi vedúcimi sme dokonca absolvovali trojdňovú duchovnú obnovu mimo hlavného mesta. Na konci tejto duchovnej obnovy sme si úprimne odpustili a rozhodli sme sa pokračovať v spoločnom živote. Boh bol s nami a dal nám silu na túto cestu.
Paul: V prítomnosti našich dvoch rodín sme poprosili naše deti o odpustenie. Sprevádzajúci kňaz prišiel požehnať náš nový domov a pomohol nám verejne obnoviť naše manželské sľuby počas eucharistickej slávnosti.
Odvtedy žijeme spolu s našimi tromi deťmi a vrátila sa nám harmónia a šťastie. Takto odpustenie v spojení s modlitbou prináša ovocie v našich životoch.
Ďakujeme vám.
4. Povolanie k pohostinnému prijatiu
Svedectvo Iryny a Sofie Kožuškových, matky a dcéry, ukrajinských utečeniek, a manželov Pietra a Eriky Chiriacovcov, rímskej rodiny so šiestimi deťmi, ktorá ich prijala vo svojom dome v Ríme.
Iryna: Volám sa Iryna a spolu s dcérou Sofiou sme prišli z Ukrajiny. Desať dní po začiatku vojny sme opustili náš domov v Kyjeve, žiaľ, už nebolo možné zostať v našej krajine. Dúfali sme, že konflikt nespôsobí toľko obetí a škôd a čoskoro sa skončí. Preto sme sa presťahovali na západ Ukrajiny, do bezpečnejšej oblasti, ale po niekoľkých dňoch nám manžel zavolal, že odchádza autobus do Talianska.
Veľmi naliehal a hovoril, že je to príležitosť, ktorú musíme využiť, pretože nikde v krajine by sme neboli v bezpečí, ak by vojna pokračovala.
Rozhodnutie odísť nebolo ľahké, spôsobilo mi veľa utrpenia. Na jednej strane som chcela byť s dcérou na bezpečnom mieste a spať bez strachu a hluku, ktorý sme počuli z bojov, bez sirén... Na druhej strane sme nevedeli, aká situácia nás čaká v Taliansku. Bola som neistá, smutná a plná pochybností, že opúšťam časť svojej rodiny na Ukrajine, manžela a starých rodičov, nevedeli sme, kam pôjdeme do Talianska, ako budeme žiť a ako bude dcéra pokračovať v štúdiu. Nemali sme žiadnu istotu.
Dnes ďakujem Bohu za to, že nám poslal do cesty veľa dobrých ľudí, ktorí nám pomohli a ukázali veľké srdce tým, že nám dali pomoc a nádej. Momentálne nás hostí rodina Pietra a Eriky, ktorí nám ponúkli novopostavený byt pod ich domom, kde žijú. Hoci majú veľmi početnú rodinu so šiestimi deťmi, prijali nás s láskou. Sme veľmi vďační za toto prijatie a pohostinnosť, za pomoc ich priateľov a farského spoločenstva. Hoci sa nám darí dobre, veľmi nám chýba naša rodina a naša krajina. Túžime sa vrátiť domov, nevieme, kedy sa to stane, ale nestrácame nádej.
Okrem toho všetkého mám veľmi vážne zdravotné problémy, na Ukrajine som mala podstúpiť operáciu, ale všetko sa zastavilo so začiatkom vojny. Veľmi ma to znepokojilo, bolo mi veľmi zle a nevedela som, čo mám robiť. Pietro a Erika ma upokojovali, hovorili, že musím mať odvahu a že Boh sa postará. Zo začiatku sa všetko zdalo nemožné, pretože tu v Taliansku sú vysoké náklady a veľmi dlhé čakacie lehoty, preto som sa modlila a s dôverou prosila Pána o pomoc.
Po niekoľkých dňoch mi Pietro povedal, že bude možnosť navštíviť nemocnicu Gemelli, a to úplne zadarmo. Boh ma vypočul, bola to lekárska návšteva, ktorú mi darovala Prozreteľnosť! Lekár mi po vykonaní niekoľkých testov povedal, že budem musieť podstúpiť veľmi vážnu a invazívnu operáciu. Neskôr som musela podstúpiť ďalšie veľmi drahé lekárske vyšetrenie, mala som obavy, ale lekár bol veľmi ochotný a veľkorysý, prijal ma zadarmo a zariadil mi bezplatnú operáciu na súkromnej klinike. Aj to bol konkrétny znak Božej prozreteľnosti a lásky k blížnemu.
Sofia: Som Sofia, mám 17 rokov a som tu s mamou v Ríme už dva mesiace. Veľmi sa trápim, chýba mi život na Ukrajine, opustila som všetkých svojich priateľov a najbližších, chýbajú mi starí rodičia a mám strach aj o štúdium, pretože tento rok mám nastúpiť na univerzitu. Vďaka ľuďom, ktorí nám pomáhajú, hľadám tu nejaké príležitosti pre svoju budúcnosť a ďakujem svojej mame, ktorá ma priviedla preč z vojny.
Nedávno som začala chodiť na kurz angličtiny, ktorý sa mi veľmi páči, sú to bezplatné hodiny pre ukrajinské deti, som rada, že môžem študovať spolu s ostatnými deťmi a zažiť trochu normálnosti. Začal som aj kurz karate, je to moja prvá skúsenosť s bojovým športom. Je pravda, že každá zmena nie je ľahká a prináša utrpenie, ale som si istý, že nás posilňuje. To všetko je možné vďaka Bohu, ktorý je dobrý a pomáha nám, a tiež vďaka štedrosti vás všetkých.
Pietro: Volám sa Pietro, mám 30 rokov a som 10 rokov ženatý s Erikou. Máme šesť detí: Alessio má 11 rokov, Benedetto 8 rokov, Giuseppe 6 rokov, Emanuele 4 roky, Tommaso 2 roky a Teresa 1 rok. Irynu a Sofiu sme neprijali preto, že by sme boli dobrí, naozaj sme slabí a ako každý máme ťažkosti v manželstve a s deťmi, ale viera v Pána nás inšpirovala, aby sme sa otvorili ich prijatiu. Prežívame Neokatechumenátnu cestu viery vo Farnosti sv. Františka vo štvrti Acilia na južnom okraji Ríma.
Boh nám v našej histórii veľmi pomohol, cítili sme sa prijatí a milovaní v ťažkom období nášho života, keď sme zistili, že čakáme dieťa, mal som len 18 rokov. Pán sa dal spoznať a vstúpil do nášho utrpenia, miloval nás bez toho, aby nás súdil; farské spoločenstvo nás tiež prijalo, pomáhalo nám a podporovalo nás v našich ťažkostiach. Hoci sme už čakali dieťa, pozvali nás, aby sme pred svadbou prežili kresťanské zasnúbenie. Pán nám osvietil cestu, vzali sme sa a viera nám pomohla prijať deti, ktoré nám Boh dal, zmieriť sa s prosbou o odpustenie a odovzdať vieru našim deťom.
Hovorím to preto, aby som zdôraznil, že Irynu a Sofiu hostíme z vďačnosti voči Bohu, pretože lásku, ktorú sme zadarmo prijali od Pána a jeho Cirkvi, môžeme dávať len zadarmo. Bez pomoci a sily viery by sme neprijali nikoho; cítili sme, že ponúkame svoju disponibilitu bez akejkoľvek pretvárky, pretože sme presvedčení, že prijať druhého, ktorý trpí, znamená prijať Krista.
Erika: Ja som Erika. Pre mňa bolo prekvapením, keď nás zavolali, aby sme prichýlili Irynu a Sofiu, nevedela som, aké to bude, pretože pohostenie môže byť nepríjemné, niekedy je to ťažké, musíte sa trochu vzdať vlastných zvykov. Hneď od začiatku sme s Pietrom pocítili túžbu ponúknuť našu ochotu k pohostinnému prijatiu. Cítili sme, že je to pozvanie od Boha, aby sme sa vzdali časti svojho pohodlia a prijali bratov a sestry v ťažkostiach, čo by našej rodine prospelo.
Naša farnosť, naše rodiny a komunita nám veľmi pomohli a podporili nás. Bolo to tiež dôležité znamenie pre naše deti. Počas rodinnej modlitby sme sa s deťmi podelili o myšlienku prijatia rodiny, ktorá uteká pred vojnou, a vysvetlili sme im, že prijatie druhého je ako prijatie Ježiša. Boli veľmi šťastní a tešili sa na príchod tejto ukrajinskej rodiny. Pre celú našu rodinu je príchod a prítomnosť Iryny a Sofie v našom živote veľkým požehnaním z neba!
5. Povolanie k bratstvu
Svedectvo Zakie Seddiki Attanasiovej
Dobrý deň, volám sa Zakia a som matkou troch krásnych dievčat: Sofie, päťročnej, a dvojičiek Lilie a Miral, štvorročných. Môj manžel s nami nie je už asi rok a pol. Luca, taliansky veľvyslanec v Konžskej demokratickej republike, bol vo februári 2021 zabitý na ceste na návštevu potravinového projektu OSN pre deti. Nerada o ňom hovorím v minulom čase, pretože Lucu vždy cítim vedľa seba. A ja som tu, aby som vám porozprávala o našej rodine, ktorú sme spolu s ním budovali tehličku po tehličke, s láskou a vernosťou. Ale dnes vám poviem aj o svojej rodine, zranenej, skrz to, čo sa stalo s Lucom, ktorý je síce ďaleko, ale každý deň cítime jeho prítomnosť.
Je pre mňa cťou podeliť sa o tento veľký príbeh lásky v prítomnosti pápeža Františka: naše tri malé dievčatá, ktoré nepoznali postavu pápeža, si mysleli, že je to lekár, keď ho prvýkrát stretli, keď ho videli oblečeného v bielom. A nemýlili sa: pápež je totiž lekár, ktorý sa stará o duše všetkých kresťanov, ktorý sa vždy stará o tých, ktorí potrebujú útechu. Ďakujeme!
Ja som Maročanka, z Casablanky, moslimského vierovyznania. Luca je katolík, ktorý vyrastal v provincii Limbiate a má veľké skúsenosti s oratóriom, stretnutiami s komunitou Taizé a Svetovými dňami mládeže. Rozdielnosť náboženstva v našej rodine nikdy nebola prekážkou, práve naopak.
Vzali sme sa v roku 2015 v kostole v Limbiate [na základe dišpenzu zmiešaných manželstiev – pápeža Pavla VI. – pavlovský dišpenz] a zároveň sme oslávili marockú svadbu v Casablance. Rozmanitosť našich náboženstiev nás určite obohatila: založili sme našu rodinu na autentickej láske, úcte, solidarite a dialógu medzi našimi kultúrami.
Láska bola kľúčom k prekonaniu všetkých rozdielov a ťažkostí: s manželom sme sa naučili dôležitosti komunikácie a počúvania, najmä v tých najzložitejších chvíľach, keď sme sa ako manželia ocitli v ťažkých krajinách, od Nigérie po Kongo.
Krok za krokom sme sa naučili žiť spolu bez vzájomného odsudzovania, pretože sme vždy verili v toho istého Boha, ktorý nás v dvoch rôznych svätých knihách, v Biblii a Koráne, žiada, aby sme milovali blížneho, aby sme konali dobro a nikdy nie zlo, aby sme rešpektovali iných.
V našom dome boli tieto dve knihy vždy prítomné, vždy sme ich čítali našim dievčatám a s Lucom sme sa často, ruka v ruke, spoločne modlili na akomkoľvek mieste alebo v akejkoľvek časti sveta. Spoločne sme sa modlili v kostole a spoločne sme sa modlili v mešite k jedinému Bohu, ktorý nás miluje a zachraňuje. S úctou jeden k druhému sme spoločne a s radosťou oslávili Vianoce a tiež Ramadán, ktorý nám priblížil utrpenie každého dieťaťa, ktorému každý deň chýba jedlo a voda.
S manželom sme sa rozhodli založiť rodinu napriek mnohým kultúrnym rozdielom, pretože naša láska bola vždy silná a slobodná. Je pravda, že sem-tam to bolo ako na horskej dráhe, ale naše tri malé dievčatá posilnili naše puto, vďaka ktorému sme bez problémov prekonávali prekážky, kritiku a utrpenie. Dúfam, že naša rodina môže byť príkladom pre tých, ktorí potrebujú veriť v zdravú a pravú lásku, pre tých, ktorí žijú v odlišnostiach a ťažkostiach. Pretože sme to zvládli s úsmevom, držiac sa za ruky, modliac sa a milujúc tých, ktorí nám dali život.
Aj dnes, keď Luca už nie je medzi nami, táto láska, práve preto, že je zdravá a pravdivá, pokračuje. Je to láska, ktorá nevybledne, ktorá nikdy neumiera.
Niektorých to môže odradiť: je veľa žien ako ja, ktoré zostali samy s deťmi. Každú chvíľu počujete o „odvážnych matkách“. Mám šťastie: mám svoju odvážnu mamu Maliku, ktorá mi každý deň pomáha a podporuje ma. A potom je tu vždy Luca, ktorý ma miluje a dáva mi silu vychovávať naše dievčatá. Vždy je nás päť: aj keď je ďaleko, cítime ho vedľa seba! V našej rodine nikdy nemôže chýbať láska, pretože práve týmto citom bola vytvorená a posilnená. Mojou dnešnou úlohou je pokračovať v nej. A ja mám za úlohu odovzdať túto lásku, ktorá sa zrodila s Lucom, našim malým dievčatám.
Možno prídu chvíle skľúčenosti, najmä večer, keď nastane ticho, keď by som potrebovala, aby môj manžel bol pri mne, aby rozosmial naše tri princezné, aby im prečítal rozprávku, aby im porozprával o svojich tisíckach dobrodružstiev. Ale som si istá, že aj tak vyrastú silné, usmievavé a úprimné ako ich otec. Život môže byť nespravodlivý, ale my nesmieme a nemôžeme podľahnúť skľúčenosti! Naopak, musíme ďakovať za dar našej rodiny, ktorá napriek tomu, že je zranená, pokračuje vďaka zvláštnemu lieku: láske a možnosti dodať odvahu tým, ktorí trpia.
Kto vie, koľko rodín trpí viac ako tá naša! Chce sa mi povedať: odvahu! Nie ste sami! A hoci Luca už nie je medzi nami, zostáva pre Sofiu, Liliu a Miral svetlom, ktoré nám môže pomôcť šíriť hodnoty mieru, lásky a spravodlivosti ako občanom sveta. V tejto súvislosti bol Luca ako manžel a veľvyslanec prvým podporovateľom mimovládnej organizácie, ktorú som založila pod názvom Mama Sofia na pomoc ženám a deťom z ulice v Afrike.
Práve s cieľom odovzdať jeho odkaz hodnôt a duchovného dedičstva sa v deň prvého výročia jeho smrti Mama Sofia „znovuzrodila“ ako nadácia, ktorá dnes podporuje mier, spravodlivosť a solidaritu medzi ľuďmi prostredníctvom kultúrnych aktivít v spoločenskom záujme a ktorej cieľom je pomáhať najmä mladým ľuďom a deťom v zaostalých alebo rozvojových krajinách. To, čo sa stalo Lucovi v Kongu, nám dodáva viac sily pomáhať slabým, najmä v tejto krajine: oni nie sú vinní, ale veľmi potrebujú lásku a pomoc!
Na záver chcem všetkým popriať, aby vaše rodiny boli aj v kultúrnych rozdieloch a utrpení miestom, kde vždy nájdeme svetlo a istotu, že Boh nás nikdy nenechá samých.
Preložili: Vatikánsky rozhlas - Vatican News, TV LUX - Cyril Jančišin
Po svedectvách sa prihovoril Svätý Otec. Jeho príhovor nasleduje v plnom znení.
Milé rodiny, teším sa, že som tu s vami po tých šokujúcich udalostiach, ktoré v poslednom období poznačili naše životy. Najprv pandémia a teraz vojna v Európe, ktorá sa pripíja k ďalším vojnám, ktoré sužujú ľudskú rodinu. Ďakujem kardinálovi Farrellovi, kardinálovi De Donatisovi a všetkým spolupracovníkom z Dikastéria pre laikov, rodinu a život a z Rímskej diecézy, ktorí sa svojím nasadením pričinili o toto stretnutie.
Chcem ďalej poďakovať prítomným rodinám, ktoré prišli z mnohých častí sveta a najmä tým, ktoré nám darovali svoje svedectvo – srdečná vďaka! Nie je ľahké pred takým širokým publikom hovoriť o svojom živote, ťažkostiach, obdivuhodných, dôverných a osobných daroch, ktoré ste dostali od Pána. Vaše svedectvá boli akoby reproduktormi, dali ste zaznieť skúsenosti mnohých rodín vo svete, ktoré ako vy prežívajú rovnaké radosti, znepokojenia, rovnaké utrpenia a nádeje.
Preto sa teraz obraciam na vás tu prítomných ako aj na manželov a rodiny, ktorí nás počúvajú vo svete. Chcel by som vám dať pocítiť svoju blízkosť práve tam, kde sa nachádzate, vo vašich konkrétnych životným podmienkach. Predovšetkým toto je moje povzbudenie – začať od vašej reálnej situácie a odtiaľ skúsiť kráčať spoločne – spolu ako manželia, spoločne vo vašej rodine, spolu s inými rodinami, spolu s Cirkvou. Myslím na podobenstvo o dobrom Samaritánovi, ktorý stretá na ceste zraneného človeka, približuje sa k nemu, stará sa oňho a pomáha mu opäť nastúpiť na cestu. Chcel by som, aby práve takouto bola pre vás Cirkev! Dobrým Samaritánom, ktorý sa k vám približuje a pomáha vám ďalej pokračovať v ceste a “urobiť krok naviac”, hoci aj malý. A nezabúdajte, že blízkosť je Božím štýlom: blízkosť, spolucítenie a neha. Toto je Boží štýl. Skúsim poukázať na tieto “kroky naviac”, ktoré môžeme spoločne urobiť, vracajúc sa k svedectvám, ktoré sme si vypočuli.
1. „Krok naviac” smerom k manželstvu. Ďakujem vám, Luigi a Serena, že ste nám veľmi úprimne porozprávali o svojej skúsenosti so svojimi ťažkosťami a túžbami. Myslím, že je to pre všetkých bolestné, čo ste povedali: „Nenašli sme spoločenstvo, ktoré by nás s otvoreným náručím podporilo za to, čo sme“. Toto je drsné! Musíme sa nad tým zamyslieť. Musíme sa obrátiť a kráčať ako pohostinná Cirkev, aby sa naše diecézy a farnosti vždy viac stávali “spoločenstvami, ktoré pomáhajú všetkým s otvorenou náručou”. Ako veľmi je to potrebné v tejto kultúre ľahostajnosti! A vy ste prozreteľnostne našli pomoc v iných rodinách, ktoré sú vskutku malými cirkvami.
Veľmi ma potešilo, keď ste vysvetľovali dôvod, ktorý vás podnietil dať pokrstiť vaše deti. Povedali ste krásnu vetu: “Napriek najvznešenejším ľudským snahám si nevystačíme”. Je to tak. Môžeme mať tie najkrajšie sny, najvyššie ideály, no napokon objavíme aj svoje limity – je múdrosťou poznať vlastné limity –, tie limity, ktoré neprekonáme sami, iba ak sa otvoríme Otcovi, jeho láske, jeho milosti. Toto je zmysel sviatostí krstu a manželstva – sú konkrétnou pomocou, ktorú nám Boh dáva, aby nás nenechal samých, pretože „sami si nevystačíme“. Tá veta sa dobre počúvala: „Sami si nevystačíme“.
Môžeme povedať, že keď sa muž a žena zaľúbia, Boh im ponúka darček – manželstvo. Úžasný dar, ktorý má v sebe silu božskej lásky – mocnej, trvalej, vernej, schopnej povstať po každom zlyhaní či krehkosti. Manželstvo nie je formalita, ktorú treba vyplniť. Nesobášime sa, aby sme boli katolíkmi „s etiketou“, aby sme vyplnili určitý predpis či preto, že to hovorí Cirkev, alebo aby sme spravili oslavu, nie. Sobášime sa, pretože chceme založiť manželstvo na Kristovej láske, ktorá je pevná ako skala. V manželstve sa Kristus dáva vám, aby ste mali silu darovať sa navzájom. Takže odvahu, rodinný život nie je mission impossible (nesplniteľná úloha)! Sviatostnou milosťou Boh z neho robí úžasnú cestu, na ktorú sa vydávame spolu s ním, nikdy nie sami. Rodina nie je nedosiahnuteľným krásnym ideálnom v živote. Boh garantuje svoju prítomnosť v manželstve i v rodine nielen v deň svadby, ale po celý život. A on vás každým dňom podopiera na vašej ceste.
2. „Krok naviac” k objatiu kríža. Ďakujem vám, Roberto a Maria Anselma, že ste nám porozprávali dojímavý príbeh vašej rodiny a najmä Chiary. Hovorili ste nám o kríži, ktorý je súčasťou života každého človeka a každej rodiny. A dosvedčili ste, že tvrdý kríž Chiarinej choroby a smrti nezničil rodinu a nevymazal vyrovnanosť a pokoj z vašich sŕdc. Vidno to aj na vašom pohľade. Nie ste zlomenými, zúfalými a na život nahnevanými ľuďmi. Naopak! Vnímať na vás veľkú vyrovnanosť a veľkú vieru. Povedali ste: „Chiarin pokoj nám otvoril okno do večnosti”. Vidieť, ako ona prežívala skúšku choroby, vám pomohlo zodvihnúť zrak a nezostať uväznení v bolesti, lež otvoriť sa niečomu oveľa väčšiemu – tajomným Božím plánom, večnosti, nebu. Ďakujem vám za toto svedectvo viery. Citovali ste aj vetu, ktorú hovorievala Chiara: „Boh vkladá pravdu do každého z nás a nemožno ju nepochopiť”. Do Klárinho srdca Boh vložil pravdu svätého života, a preto chcela uchrániť život svojho syna za cenu svojho vlastného. A ako manželka popri svojom manželovi prešla cestou evanjelia rodiny jednoducho, spontánne. Do Chiarinho srdca vstúpila aj pravda kríža ako darovania sa. Život darovaný svojej rodine, Cirkvi a celému svetu. Vždy potrebujeme hľadieť na veľké príklady. Nech je Chiara pre nás inšpiráciou na ceste k svätosti a nech Pán podopiera a zúrodňuje každý kríž, ktoré si rodiny nesú.
3. „Krok naviac” smerom k odpusteniu. Paul a Germaine, mali ste odvahu porozprávať nám o kríze, ktorú ste prežívali vo vašom manželstve. Ďakujeme vám za to, pretože v každom manželstve sú krízy: musíme si to povedať, musíme krízu odkryť a nastúpiť cestu na jej vyriešenie. Nechceli si ani trošku prisládzať realitu! Vymenovali ste všetky príčiny krízy: nedostatok úprimnosti, nevera, zneužívanie peňazí, idoly moci a kariéry, rastúca nevraživosť a zatvrdnuté srdce. Keď ste rozprávali, myslím, že sme všetci znovu prežívali bolesť, ktorú sme pociťovali, keď sme čelili podobným situáciám rozpadnutých rodín. Vidieť rozpad rodiny je dráma, ktorá nás nemôže nechať ľahostajným. Manželom zmiznú úsmevy, deti sú dezorientované, pokoj všetkých vyprchá. A viac ako inokedy človek nevie, čo má robiť.
Preto váš príbeh prináša nádej. Paul povedal, že práve v najtemnejšej chvíli krízy Pán odpovedal na najhlbšiu túžbu jeho srdca a zachránil jeho manželstvo. Presne tak. Túžba, ktorá je v hĺbke srdca každého z nás, je, aby sa láska neskončila, aby sa príbeh, ktorý sme budovali spolu s milovanou osobou, neskončil, aby plody, ktoré láska priniesla, nevyšli nazmar. Všetci máme túto túžbu. Nikto netúži po „krátkodobej“ alebo „časovo obmedzenej“ láske. A preto človek veľmi trpí, keď ľudské zlyhania, nedbalosť a hriechy rozbijú manželstvo. Ale aj uprostred búrky Boh vidí to, čo je v srdci. A prozreteľne ste stretli skupinu laikov, ktorí sa venujú práve rodinám. Tam sa začala cesta zbližovania a uzdravovania vášho vzťahu. Obnovili ste vzájomné rozhovory, úprimne ste sa otvorili, priznali ste si chyby, modlili ste sa spolu s inými pármi a to všetko viedlo k zmiereniu a odpusteniu.
Odpustenie, bratia a sestry, lieči každú ranu. Odpustenie je dar, ktorý pramení z milosti, ktorou Kristus napĺňa manželský pár a celú rodinu, keď mu dovolíme konať, keď sa k nemu obrátime. Je veľmi pekné, že ste s deťmi oslávili „sviatok odpustenia“ a obnovili si manželské sľuby pri eucharistickej slávnosti. Spomenul som si na hostinu, ktorú otec usporiadal pre márnotratného syna v Ježišovom podobenstve (porov. Lk 15,20-24). Lenže tentoraz to boli rodičia, ktorí zblúdili, nie syn! „Márnotratní rodičia!“ Ale aj to je krásne a môže to byť pre deti veľkým svedectvom. Deti, ktoré vychádzajú z detstva, si totiž uvedomujú, že rodičia nie sú „superhrdinovia“, nie sú všemocní a predovšetkým nie sú dokonalí. A vaše deti na vás videli niečo oveľa dôležitejšie: videli pokoru, s ktorou ste prosili o odpustenie, a silu, ktorú ste dostali od Pána, aby vás pozdvihol z pádu. Toto naozaj potrebujú! Aj oni budú v živote robiť chyby a zistia, že nie sú dokonalí, ale budú pamätať na to, že Pán nás pozdvihuje, že všetci sme hriešnici, ktorým bolo odpustené, že musíme prosiť o odpustenie iných a musíme odpustiť aj sami sebe. Táto lekcia, ktorú od vás dostali, zostane v ich srdciach navždy. A aj nám dobre padlo vás počúvať: vďaka za toto svedectvo o odpustení! Veľká vďaka.
4. „Krok naviac” smerom k prijatiu. Ďakujem vám, Iryna a Sofia, za vaše svedectvo. Dali ste hlas toľkým ľuďom, ktorých životy zničila vojna na Ukrajine. Vidíme vo vás tváre a príbehy mnohých mužov a žien, ktorí museli utiecť zo svojej vlasti. Ďakujeme vám, pretože ste nestratili vieru v Prozreteľnosť a videli ste, ako Boh koná vo váš prospech aj prostredníctvom konkrétnych ľudí, s ktorými vás spojil: pohostinných rodín, lekárov, ktorí vám pomohli, a toľkých ľudí s dobrým srdcom. Vojna vás konfrontovala s ľudským cynizmom a brutalitou, ale stretli ste sa aj s osobami s veľkou ľudskosťou. To najhoršie i to najlepšie z človeka! Je dôležité pre všetkých, aby sme sa neupínali na to najhoršie, ale aby sme si vážili to najlepšie, to dobré, čoho je schopná každá ľudská bytosť, a z toho vychádzajme.
Ďakujem aj vám, Pietro a Erika, za vyrozprávanie vášho príbehu a za štedrosť, s akou ste prijali Irynu a Sofiu do vašej už tak veľkej rodiny. Zverili ste sa nám, že ste to urobili z vďačnosti Bohu a v duchu viery, ako výzvu od Pána. Erika povedala, že toto privítanie bolo „požehnaním z neba“. V skutku, pohostinné prijatie je „charizmou“ rodín, a najmä veľkých rodín! Mohli by sme si myslieť, že v dome, kde je ich už veľa, bude ťažšie prijať ďalšie deti; no opak je skutočnosťou, pretože rodiny s mnohými deťmi sú naučené uvoľniť miesto ďalším. Vždy nájdu miesto pre iných.
A to je napokon dynamika vlastná rodine. V rodine sa zažíva dynamika prijatia, pretože najprv sa manželia navzájom prijali, keď si povedali v deň svadby: „Prijímam ťa“. A potom, keď priviedli na svet deti, prijali život nových stvorení. A zatiaľ čo v anonymných kontextoch sú slabší často odmietaní, v rodinách je naopak prirodzené ich prijať: dieťa s postihnutím, starého človeka, ktorý potrebuje starostlivosť, príbuzného v ťažkostiach, ktorý nemá nikoho... A toto dáva nádej. Rodiny sú miestom prijatia a beda, keby chýbali! Beda. Spoločnosť by sa stala chladnou a neživotaschopnou bez pohostinných rodín. Tieto pohostinné a veľkodušné rodiny sú pre spoločnosť čímsi hrejivým.
5. „Krok naviac” smerom k bratstvu. Ďakujem ti, Zakia, že si nám porozprávala svoj príbeh. Je krásne a potešujúce, že to, čo ste spolu s Lucom vybudovali, zostáva živé. Váš príbeh sa zrodil a bol založený na zdieľaní veľmi vysokých ideálov, ktoré ste opísali takto: «Našu rodinu sme založili na úprimnej láske, úcte, solidarite a dialógu medzi našimi kultúrami.» A nič z toho sa nestratilo ani po Lucovej tragickej smrti. Vskutku nielenže Lucov príklad a duchovný odkaz zostávajú živé a oslovujú svedomie mnohých, ale aj organizácia, ktorú Zakia založila, istým spôsobom pokračuje v jeho poslaní. V skutočnosti môžeme povedať, že Lucova diplomatická misia sa teraz stala „misiou pokoja“ celej rodiny. Vo vašom príbehu vidíme, ako sa ľudské a náboženské môže prelínať a prinášať krásne ovocie. V Zakii a Lucovi nachádzame krásu ľudskej lásky, vášeň pre život, altruizmus a tiež vernosť vlastnému vierovyznaniu a náboženskej tradícii, ktorá je zdrojom inšpirácie a vnútornej sily.
Vo vašej rodine sa prejavuje ideál bratstva. Okrem toho, že ste manželia, žili ste bratstvom v ľudskosti, bratstvom v rôznych náboženských skúsenostiach, bratstvom v sociálnej angažovanosti. Aj toto je škola, ktorá sa učí v rodine. Žijúc v rodine spolu s tými, ktorí sú iní ako ja, sa učíme byť bratmi a sestrami. Človek sa učí prekonávať rozdelenie, predsudky, uzavretosť a spoločne budovať niečo veľké a krásne, vychádzajúc z toho, čo máme spoločné. Živé príklady bratstva, ako je ten Lucov a Zakiin, nám dávajú nádej a nútia nás pozerať sa s väčšou dôverou na náš svet rozpoltený rozdelením a nepriateľstvom. Ďakujeme vám za tento príklad bratstva!
A nechcem ukončiť túto spomienku na Lucu a teba bez spomenutia tvojej mamy. Tvoja mama, ktorá je tu a sprevádzala ťa neustále na tvojej ceste: toto je to dobro, ktoré svokry konajú v rodine, tie skvelé svokry, skvelé mamy! Ďakujem jej, že prišla dnes spolu s tebou.
Drahí priatelia, každá z vašich rodín má vo svete poslanie, ktoré má plniť, svedectvo, ktoré má vydávať. Najmä my pokrstení sme povolaní byť «posolstvom, ktoré Duch Svätý čerpá z bohatstva Ježiša Krista a darúva jeho ľudu» (Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 21). Preto navrhujem, aby ste sa opýtali sami seba: Aké slovo chce Pán povedať naším životom ľuďom, ktorých stretávame? Aký „krok naviac“ žiada dnes od našej rodiny? Od mojej rodiny: toto si potrebuje povedať každý z nás. Nastavte mu ucho. Dajte sa ním premeniť, aby ste aj vy mohli premeniť svet a urobiť ho „domovom“ pre toho, kto potrebuje byť prijatý, pre toho, kto sa potrebuje stretnúť s Kristom a cítiť sa milovaný. Musíme žiť s pohľadom upretým k nebu: ako hovorievali blahoslavení Mária a Luigi Beltrame Quattrocchioví svojim deťom, aby čelili námahám a radostiam života „vždy s pohľadom upretým nahor od strechy“.
Ďakujem vám, že ste prišli. Ďakujem vám za váš záväzok voči vašim rodinám. Vpred, odvážne, s radosťou. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.
Preložili: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News / Miroslava Holubíková, Andrej Klapka
Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News