Sýria 20. júna (TK KBS) Nuncius v Damasku sa v Ríme stretol s pápežom: „Situácia sa zhoršila v atmosfére chudoby a rozdelenia, ale Sýria zmizla z radaru medzinárodných médií. Vojna na Ukrajine našu krízu ešte prehĺbila“. Nunciom je už 13 rokov: „Mal som byť emeritným už rok, ale cítim zodpovednosť. Pápež ma povzbudil.“
Apoštolským nunciom v Damasku je už 13 rokov, ale kardinál Mario Zenari si stále nemôže zvyknúť na rozorvanosť a chudobu, ktorá znetvorila tvár Sýrie. „Po dvanástich rokoch vojny nie je situácia dobrá, v niektorých ohľadoch sa dokonca zhoršila. Už 2-3 roky je Sýria zabudnutá: Covid, kríza v Libanone, teraz Ukrajina... zmizla z mediálneho radaru“. Kardinál sa nachádza v Ríme, aby sa zúčastnil na plenárnom zasadnutí ROACO (Riunione Opere di aiuto alle Chiesa Orientali, organizácie na pomoc východným cirkvám), kde je podľa svojich slov "veteránom". V sobotu 18. júna ráno sa stretol s pápežom, ktorého - ako povedal vatikánskym médiám v Casa Santa Marta - "našiel v dobrej kondícii": „Priniesol som mu pozdravy veriacich a biskupov, ale aj utrpenie, veľké utrpenie obyvateľstva“.
V akej situácii sa nachádzajú Sýrčania?
Sýria zostáva v jednej z najvážnejších humanitárnych kríz na svete. Stačí povedať, že okrem množstva mŕtvych, ktoré tento konflikt spôsobil, je asi 14 miliónov ľudí z pôvodných 23 miliónov, mimo svojich domovov, mimo svojej obce, mimo svojich miest. Na druhej strane je asi 7 miliónov vnútorne vysídlených osôb, ktoré niekedy žijú pod stromami alebo v stanoch v zlom počasí. Tohtoročná zima bola obzvlášť krutá, najmä na severozápade, a mnoho stanov sa pod ťarchou snehu zrútilo. Okrem toho sú v susedných krajinách milióny utečencov. Takže obrovská humanitárna katastrofa. Obrovská.
Existujú nejaké známky alebo nádeje na zlepšenie?
Nie, v tejto chvíli nie je na konci tunela žiadne svetlo. Nevidíme rekonštrukciu, nevidíme ekonomický rozbeh. S vojnou na Ukrajine sa otázka zrušenia sankcií stala ešte problematickejšou. Predovšetkým sú tu sankcie Európskej únie a americké sankcie, ktoré sú ešte tvrdšie a trestajú tých, ktorí chcú odísť do Sýrie, aby obnovili a znovu naštartovali ekonomiku. Vojna na Ukrajine z tohto pohľadu situáciu v Sýrii určite zhoršila. Ľudia, mnoho ľudí, preto stratilo nádej. Najmä mladí ľudia, ktorí sa usilovne snažia emigrovať a žiadajú nás, aby sme im pomohli odísť. To je tiež obzvlášť ťažké pre miestne cirkvi, ktoré opustila viac ako polovica kresťanov, v niektorých prípadoch dokonca dve tretiny. Škodí to aj samotnej sýrskej spoločnosti, pretože, ako som vždy hovoril, kresťania svojim otvoreným, univerzálnym a podnikavým duchom, svojim nasadením vo vzdelávaní a zdravotníctve skutočne podporujú celú krajinu. Po dvoch tisícoch rokov histórie teraz miznú. Ich neprítomnosť alebo nútený odchod je ranou pre všetkých.
Presne pred rokom ste, Vaša Eminencia, do našich mikrofónov vyhlásil, že akonáhle utíchne rachot zbraní, vybuchne v Sýrii ďalšia „bomba“, a to bomba chudoby. Zhoršila sa situácia aj v tejto oblasti?
Situácia sa zhoršila a zhoršuje sa ďalej, o čom svedčia niektoré scény v Damasku alebo v iných mestách, kde sú vidieť rady ľudí pred pekárňami, ktoré predávajú za štátom regulované ceny. Počas vojny ich nikto nevidel. To znamená, že ľudia nemajú peniaze na jedlo a chodia do pekární, kde si kúpia chlieb za sto sýrskych lír namiesto za tisíc... Je to naozaj ohromujúce. Potom nie je benzín, je obrovský problém ho zohnať, a to si myslím, že Sýria má niekoľko ropných vrtov, ktoré by pokryli veľkú časť národnej potreby. A opäť, nie je tu nafta: ľudia nemali palivo, aby si mohli v zime, ktorá bola, ako som povedal, veľmi krutá, zapáliť kachle. Myslíme teda na tých, ktorí trpeli zimou, najmä na starších ľudí a deti. Chýbajú základné potreby, ktoré považujeme za samozrejmosť, ako je elektrina. Vo väčšine Sýrie sú to iba dve hodiny denne. Nie je tam plyn na varenie... Len si spomeňte, že počas pôstnej doby som mal tri farnosti z Talianska, ktoré mi ponúkli pomoc, a napadlo ma, že v Sýrii existujú vývarovne, ktoré rozdávajú teplé jedlo rodinám. Mal som veľkú radosť, povedal som im: vybrali sme 10 až 20 tisíc eur, môžeme zvýšiť počet ľudí a aj službu, robiť ju štyrikrát týždenne namiesto troch. Odpovedali: „V skutočnosti sme museli znížiť počet miest z troch na dve. A prečo? Pretože tu nie je plyn na varenie. Chápete teda, že sa pohybujete v mínovom poli. Peniaze sú, ako v tomto prípade, ale nie na základné potreby. Preto hovorím, že niet cesty von.“
Pápež v niekoľkých nedávnych prejavoch odsúdil prebiehajúcu tragédiu na Ukrajine a vyzval nás, aby sme nezabúdali na iné vojny vo svete. A Sýria je jednou z prvých z nich...
Áno, na Sýriu sa skutočne zabudlo. Z hľadáčika medzinárodných médií sa vytratila. Nie je to len kvôli konfliktu na Ukrajine, ešte predtým tu bol Covid a finančná kríza libanonských bánk, čo bola mimochodom rana pre Sýriu, pretože všetci, dokonca aj cirkvi prijímajúce humanitárnu pomoc, mali uložené peniaze v libanonských bankách. Už niekoľko rokov je ťažké prevádzať peniaze a najmä ich prijímať. Okrem toho sa znižuje pomoc kresťanských humanitárnych organizácií: tie sa naďalej zaoberajú Blízkym východom, ale teraz je zjavne naliehavejšia Ukrajina. Navyše zo štyroch humanitárnych koridorov, ktoré existovali ešte pred dvoma alebo troma rokmi, zostal len jeden: závisí od rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN, ktoré možno vetovať. Mandát OSN pre tento koridor vyprší 10. júla a ja dúfam a modlím sa, aby nebol ukončený. To by bola katastrofa! Ale riziko tu je. Ako vždy hovorím, jedna kríza poškodzuje druhú. To naozaj bolí a ľudia sa cítia opustení.
Vnímate určitý nepomer v pomoci a pozornosti medzinárodného spoločenstva? Možno, že po dvanástich rokoch vojny v Sýrii prevládlo to, čo pápež nazval „zvykom“?
Povedal by som, že áno, je tu určitý rozdiel. Západné krajiny, ktoré môžu pomôcť, majú doma krízu, takže ich pomoc Ukrajine je pravdepodobne významnejšia. Rovnako ako politická pozornosť. Blízky východ sa nachádza v zóne nepokojov, ktoré trvajú už niekoľko rokov... Najmä Sýria je naozaj rozorvaná. Päť armád piatich mocných národov je stále vo vzájomnom spore. Je to teda aj politicky neprehľadné.
V niektorých regiónoch, ako ste povedali, začali ľudia dokonca používať inú menu. Aké hlboké sú tieto rozdiely?
Áno, medzi piatimi armádami, ktoré som spomenul, vstúpila jedna bez toho, aby bola povolaná: je to turecká armáda. Obsadila územie na severe Sýrie, najmä oblasť v severozápadnej provincii Idlib. Niektoré infraštruktúry, napríklad telefónnych operátorov, poskytuje Turecko a už nejaký čas sa používa turecká mena. Potom je tu severovýchod, ktorý je pod vplyvom a správou Kurdov, ktorí majú ropné vrty. A je tam aj časť americkej armády. Izrael tiež pravidelne podniká útoky na vojenské ciele Hizballáhu alebo Iránu. Minulý týždeň prvýkrát bombardovali vzletovo pristávaciu dráhu damašského letiska. Nezabúdajme tiež na to, že niektoré časti krajiny sú obsadené zločineckými skupinami alebo zvyškami takzvaného Islamského štátu. Je to skrátka Sýria, ktorá stratila svoju jednotu. Pohľad na túto politickú mapu je naozaj nepríjemný, človek nevie, kde začať, aby ju opravil. To je katastrofa...
Od roku 2008 ste nunciom v Damasku. Dobrých trinásť rokov...
Áno, som najstarší zo zástupcov pápeža a dekan diplomatického zboru.
Tvárou v tvár všetkému, čo ste popísali, a scenáru, ktorý je prinajmenšom skľučujúci, premýšľali ste niekedy o odchode alebo žiadosti o preloženie? Čo vás stále drží na mieste?
Práve v sobotu ráno som o tom hovoril so Svätým Otcom, ktorý ma veľmi povzbudil a pripomenul mi, že pred šiestimi rokmi dal "dar" Sýrii vo forme nuncia, ktorý je kardinálom. Situácia je určite zložitá, sú tu politické, diplomatické a humanitárne problémy, ale cítim zodpovednosť. Mal som sa stať emeritným už pred rokom, ale práve vďaka tomuto pápežovmu daru pokračujem. Aspoň kým mi Boh bude priať a dopraje mi zdravie.