Vatikán 6. júna (RV) Pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého prijal pápež František skupinu mladých kňazov a mníchov z východných pravoslávnych cirkví z Egypta, Arménska, Libanonu, Sýrie, Indie, Etiópie a Eritrey. Do Vatikánu prišli na pozvanie Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, aby sa zoznámili s prostredím Rímskej kúrie, pápežskými univerzitami a životom v kolégiách.
Na osobitnú audienciu v piatok 3. júna prišlo osemnásť ekumenických hostí vo svojich typických odevoch ortodoxných koptov, sýrčanov, arménov či indických malankarských kresťanov. Svätý Otec ich privítal vydrením radosti, že sa tak deje práve pred Turícami, ktoré bude Latinská cirkev sláviť túto nedeľu. V príhovore sa sústredil na túžbu po plnej jednote kresťanov a ponúkol štyri duchovné podnety:
„Prvou myšlienkou je, že jednota je dar, oheň, ktorý prichádza zhora. Samozrejme, neúnavne sa musíme modliť, pracovať, viesť dialóg, pripravovať sa, aby sme túto mimoriadnu milosť mohli prijať. Dosiahnutie jednoty však nie je v prvom rade plodom zeme, ale neba; nie je predovšetkým výsledkom našej angažovanosti, nášho úsilia a našich dohôd, ale pôsobenia Ducha Svätého, ktorému musíme s dôverou otvoriť svoje srdcia, aby nás viedol po cestách plného spoločenstva. Jednota je milosť, dar.“
„Druhým ponaučením z Turíc je, že jednota je harmónia. Vaša delegácia zložená z cirkví rôznych tradícií v spoločenstve viery a sviatostí dobre ilustruje túto skutočnosť. Jednota nie je uniformita a ani výsledok kompromisu či krehkej diplomatickej rovnováhy. Jednota je harmónia v rozmanitosti chariziem, ktoré vzbudzuje Duch. Pretože Duch Svätý rád vzbudzuje mnohotvárnosť i jednotu, ako to bolo na Turíce, kde sa rôzne jazyky nezúžili na jeden, ale boli asimilované v ich pluralite. Harmónia je cesta Ducha, pretože on sám, ako hovorí sv. Bazil Veľký, je harmónia.”
„Tretie ponaučenie z turíčneho dňa je, že jednota je cesta. [...] Ako píše sv. Pavol Galaťanom, sme povinní kráčať podľa Ducha (porov. Gal 5,16.25). Alebo, ako hovorí sv. Irenej, ktorého som nedávno vyhlásil za Učiteľa jednoty, Cirkev je „tôn adelphôn synodia“, čo sa dá preložiť ako „karavána bratov“. Hľa, v tejto karaváne rastie a dozrieva jednota, ktorá – podľa Božieho štýlu – neprichádza ako náhly a nápadný zázrak, ale ako trpezlivé a vytrvalé zdieľanie spoločnej cesty.“
„Posledný aspekt. Jednota nie je jednoducho samoúčelná, ale je spojená s plodnosťou ohlasovania: jednota je pre misiu. Ako sa modlil Ježiš: «Aby všetci boli jedno ..., aby svet uveril» (Jn 17,21). Na Turíce sa Cirkev zrodila ako misionárska. A dnes svet stále čaká, aj keď nevedomky, na to, aby poznal Evanjelium lásky, slobody a pokoja, o ktorom sme povolaní svedčiť spolu s druhými, nie proti druhým alebo ďaleko od druhých. V tejto súvislosti som vďačný za spoločné svedectvo, ktoré ponúkajú vaše cirkvi, a myslím osobitne na tých – a je ich veľa –, ktorí vieru v Krista spečatili krvou. Ďakujem vám za všetky semiačka lásky a nádeje, ktoré ste v mene Ukrižovaného, ktorý vstal z mŕtvych rozšírili v rôznych regiónoch, žiaľ stále poznačených násilím a konfliktami, na ktoré sa príliš často zabúda.“