Vatikán 24. mája (RV) Vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Paul Richard Gallagher sa v nedeľu 22. mája vrátil do Ríma z cesty na Ukrajinu, kde navštívil Ľvov, Kyjev i niektoré dejiská masakrov s masovými hrobmi, medzi ktoré patrí aj Buča. Svoju cestu za čerstva zhodnotil v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas – Vatican News.
Ukrajinský národ „je skutočne zranený a zároveň veľmi statočný a odhodlaný: nemôžeme prehliadať jeho veľké utrpenie“. Treba „obnoviť úsilie, aby sa konflikt vyriešil prostredníctvom diplomatického a politického dialógu,“ hovorí Mons. Paul Richard Gallagher v rozhovore, ktorý pripravil redaktor Stefano Lesczynski. Prinášame ho v plnom znení:
- Vaša misia na Ukrajine sa dnes končí po troch dňoch plných stretnutí. Aké sú vaše prvé dojmy a závery o výsledkoch tejto misie?
- Na úvod by som chcel poďakovať najmä Bohu, ktorý nám umožnil túto misiu uskutočniť. Všetko išlo veľmi dobre. Potom, samozrejme, patrí poďakovanie všetkým, ktorí nám túto cestu umožnili: cirkevným a civilným úradom Poľska, ktoré nás sprevádzali od Krakova až po hranice s Ukrajinou; Cirkvi tu na Ukrajine - Gréckokatolíckej cirkvi, Latinskej cirkvi - a tiež úradom, ktoré nám v mnohom pomáhali. Samozrejme, osobitná vďaka patrí apoštolskému nunciovi Mons. Visvaldasovi Kulbokasovi a jeho spolupracovníkom v Kyjeve, ktorí nás prijali a pomohli nám mnohými spôsobmi. Takto sme mohli bezpečne cestovať, vidieť situáciu a spoznať ľudí. Som veľmi rád, že misia bola na tejto úrovni úspešná. Myslím si, že nám bolo umožnené prezentovať pozornosť, záujem Svätého Otca, Svätej stolice vo všeobecnosti, a že sme sa mohli dotknúť reality, vidieť autority, ktoré sú tiež pod tlakom vojny, a potom Cirkev so všetkými jej starosťami. Videli sme a počuli sme aj od úradov veľké uznanie za všetku prácu, ktorú Cirkev vykonala tu na Ukrajine počas tejto mimoriadnej situácie: humanitárnu prácu a duchovnú podporu, ktorú poskytla ľuďom. A to je veľmi, veľmi dôležité. Viem, že Svätý Otec bude mať zo správy o tomto veľkú radosť.
- Mali ste možnosť prejsť krajinu od Ľvova po Kyjev. Stretli ste sa s mnohými ľuďmi, mnohými svedectvami hrdinstva spočívajúceho aj v jednoduchých skutkoch, ale aj s toľkým utrpením, ktorého ste sa mohli dotknúť vlastnými rukami...
- Áno. Pre tých z nás, ktorí žijeme vo všeobecnosti pohodlne vo svojich krajinách, predstaviť si tieto mesiace konfliktu, tie utrpenia, tých ľudí, ktorí museli utiecť v priebehu niekoľkých minút a zanechať všetko, ľudí, ktorí žijú v úzkosti z toho, že nevedia, aký je osud ich blízkych... Dokonca aj na psychologickej úrovni sme videli v benediktínskom kláštore tu vo Ľvove rodiny, ktoré boli očividne traumatizované, deti, ktoré trpia, stále majú veľký strach. Takto sme sa dotkli utrpenia tohto ľudu. A myslím si, že to platí rovnako pre východ ako pre západ: je to niečo neslýchané, čo nikto nečakal. Šok je u týchto ľudí veľmi veľký. A tiež pohľad do budúcnosti, neistota, pochybnosti, snaha byť odvážnymi, mať silu pokračovať a potom zodpovednosť, ktorú každý cíti, aby povzbudil ostatných a nedal niekedy možno najavo ani svoje vlastné pocity, niekedy. Je to skutočne zranený národ, zároveň veľmi statočný a odhodlaný: nemôžeme prehliadať veľké utrpenie tohto veľkého ukrajinského národa v tejto chvíli.
- Ukrajinský národ predstavuje veľkú rozmanitosť a bohatstvo kultúr, čo sa odráža aj v náboženskej rozmanitosti a bohatstve. Aký význam má ekumenický duch pri obnove mieru na budúcej Ukrajine?
- Myslím si, že je to zásadne dôležité, pretože v takomto momente, v každej krajine, hoci je jednotná – a tu táto jednota je, my sme ju pocítili –, hrozí aj nebezpečenstvo, že sa začnú objavovať rivality, resentimenty jedných voči druhým. Preto je nevyhnutné, aby všetci zostali pevne odhodlaní pracovať pre jednotu krajiny, politického tela krajiny, pre jednotu kresťanov, jednotu Katolíckej cirkvi, jednotu s inými náboženstvami, aby sme dokázali využiť duchovné zdroje, milosť, ktorú Boh udeľuje v týchto chvíľach, a nerozptyľovali tieto veci v ťažkostiach, v hádkach. Toto je nevyhnutne potrebné. Je to tiež príležitosť, keď sa ukážu nejaké historické nedorozumenia alebo ťažkosti, avšak možno ich prekonať v tejto chvíli.
- Mali ste možnosť hovoriť s inštitucionálnym vedením Ukrajiny. Jedna z veľkých otázok sa týka priestoru na otvorenie cesty k dialógu, aby sa dospelo k mierovej budúcnosti. Aké priestory ste mohli evidovať v týchto rozhovoroch?
- Prvá vec, ktorú som si všimol: skutočnosť, že som sem prišiel so svojimi spolupracovníkmi na niekoľko dní, sa stretla s veľkým ocenením. Dodržali sme sľub daný ministrovi zahraničných vecí, že prídeme. Ďalej, všetci ocenili pápežove slová pri audienciách, pri Anjel Pána, v rozhovoroch. Cítili, že pápež „má ruku na pulze“ tohto ľudu v jeho utrpení. Preto si myslím, že boli presvedčení, že Svätá stolica, samotný Svätý Otec, môže aj naďalej zohrávať veľmi významnú úlohu v tomto konflikte a jeho riešení. Sú tu priestory. Prezident Zelenskyj uviedol, že zoči-voči vojne, ktorá pokračuje, nakoniec musí veci vyriešiť diplomacia; strany konfliktu musia prísť k stolu a rokovať. Už sa o to pokúsili – a to si zaslúži uznanie -, ale toto úsilie treba obnoviť, aby sa konflikt vyriešil prostredníctvom diplomatického a politického dialógu.
- Diplomatický a politický dialóg prebieha na veľmi vysokých úrovniach. Potom je tu ľudský rozmer. Mohli ste to vnímať aj na emocionálnej záťaži niektorých ľudí, ktorých ste stretli. Mám na mysli napríklad duchovného Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorý rozprával o svojich skúsenostiach z najťažších dní obliehania, ako aj slová nuncia, keď vám rozprával o svojich osobných skúsenostiach z dní bombardovania a ukazoval vám predmety, ktoré sa našli v zničených domoch. Robil to s veľkým precítením. Ako možno tento ľudský rozmer prebudiť v obyvateľstve, aby sa zaistila cesta k vykúpeniu po skončení konfliktu?
- Títo ľudia prežili a prežívajú strašné dni, ako o nich hovoríte. Veľmi ma zasiahla odvaha pravoslávneho kňaza, s ktorým sme sa stretli v Buči, ktorý rozprával o tých strašných dňoch, keď všade boli mŕtvoly a on žiadal, aby ich pochovali. Áno, nakoniec vidíte, že na niektorých miestach je to dnes možno o niečo lepšie, ale rany zostávajú a aj my, s tou našou troškou, prichádzame, snažíme sa im prihovoriť, prejaviť empatiu voči ich utrpeniu, gesto podpory, gesto povzbudenia. Podľa môjho názoru to však my ľudia nedokážeme sami. Skutočne, keď sme v núdzi, cítime absolútnu potrebu stretnutia s Kristom, ktorý uzdravuje naše rany. V istom zmysle musí Ukrajina kráčať tak trochu ako Mária Magdaléna v záhrade, aby sa stretla so vzkrieseným Kristom. Iba toto môže osušiť slzy tohto ľudu. Som presvedčený, že keď vidíte týchto ľudí, je v nich veľká ľudská solidarita, ale aj veľká viera. Som presvedčený, že ľudia prostredníctvom prehĺbenia svojej viery, u ktorejkoľvek tradície - katolíckej, pravoslávnej, protestantskej, židovskej či iných náboženstiev - môžu dospieť k vzkrieseniu, aj v tomto veľkonočnom čase.
- Ešte jednu myšlienku k tomu, akú sú očakávania Ukrajiny od zvyšku sveta. Bola tu prejavená veľká vďačnosť za pozornosť Európy voči ukrajinskému národu. Bolo však pozorovať aj k určitý pokles pozornosti, možno aj pokles objemu pomoci, ktorá do krajiny prichádza. Čo konkrétne možno urobiť na pomoc ukrajinskému ľudu? Čo by ste navrhovali?
- Určité ťažkosti pri posielaní pomoci akéhokoľvek typu sú prirodzené; videli sme ich na mnohých miestach sveta. Je ťažké udržať záujem, sympatie, solidaritu po veľmi dlhú dobu, k tomu dochádza v istom zmysle všade. Myslím si, že teraz by sme sa mali usilovať o nadviazanie kontaktov s úradmi, s občianskou spoločnosťou, s cirkvami, aby sme pochopili, čo skutočne potrebujú. Jedna vec, ktorá ma veľmi zachytila, keď som hovoril s ministrom zahraničných vecí, s tajomníkom predsedníctva a predsedom vlády, bolo to, že všetci sústavne vraveli: „Zostaňme v kontakte. Často si volajme“. Svet, Európa, boli voči Ukrajine veľmi štedrí; počuli sme mnoho svedectiev vďačnosti voči Poľsku, Katolíckej cirkvi v Poľsku, spolu s pocitom osamelosti tvárou v tvár veľkým výzvam súčasnosti. A tak si myslím, že medzinárodné spoločenstvo na všetkých úrovniach sa musí zomknúť okolo Ukrajiny v tomto čase.
- Človek má niekedy pocit, že na Západe sa debata o vojne na Ukrajine často zvrháva na polemiku o posielaní zbraní alebo inej podpory. Podľa vás, je tu nejaké správne vnímanie situácie konfliktu a skutočnej potreby národov, ukrajinského a ruského, dospieť k zmiereniu, na konci konfliktu?
- Zdá sa mi veľmi jasné, že je, žiaľ, príliš skoro hovoriť najprv o mieri a potom o zmierení. Mnohí nám povedali, že tejto téme rozumejú, že chápu, že ide o hlboko ľudské a kresťanské hodnoty, ale bohužiaľ, ľudia si v týchto mesiacoch tak veľa vytrpeli. Je príliš skoro. Ukrajina sa musí brániť a na to potrebuje pomoc, vrátane vojenskej. Vždy sme trvali na tom, že musí existovať určitá proporcionalita, pretože začať opäť preteky v zbrojení, v Európe, vo svete, nie je vhodné. Ako som už povedal, je nevyhnutne potrebné, aby bola Ukrajina zahrnutá do všetkých iniciatív pre mier v tejto krajine.