Vatikán 8. mája (RV) „Rýdzi liturgický život, najmä Eucharistia, nás vždy pobáda k láske, ktorá je predovšetkým otvorenosťou a pozornosťou voči druhým“. Okrem toho „liturgický život a jeho štúdium musia viesť k väčšej cirkevnej jednote, a nie k rozdeleniu“. Aj tieto myšlienky zazneli v príhovore pápeža Františka adresovanom delegácii Pápežského liturgického inštitútu sv. Anzelma v Ríme, ktorú prijal v sobotu 7. mája na osobitnej audiencii.
Príležitosťou k stretnutiu so Svätým Otcom bolo 60. výročie založenia akademickej inštitúcie, ktoré bolo inšpirované liturgickou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium. Petrov nástupca vedeniu i študentom inštitútu pripomenul tri rozmery liturgického života:
„Zo snahy koncilu o obnovu liturgického života jasne vyplývajú tri rozmery. Prvým je aktívna a plodná účasť na liturgii; druhým je cirkevné spoločenstvo oživované slávením Eucharistie a sviatostí Cirkvi; tretím je podnet pre evanjelizačné poslanie vychádzajúce z liturgického života, ktorého súčasťou sú všetci pokrstení. Pápežský liturgický inštitút slúži tejto trojitej potrebe.“
Liturgia nie je remeslo, ale slávenie
„Nechať sa preniknúť duchom liturgie, cítiť mystérium, vždy s novým úžasom“ – to je to, čo sa má diať na Anzelmiáne, pripomenul pápež:
„Liturgiu nemožno vlastniť, nie je to remeslo: liturgii sa učíme, liturgiu slávime. Treba dôjsť až k tomuto postoju sláviť liturgiu. A človek sa na nej aktívne zúčastňuje len do tej miery, do akej vstúpi do tohto ducha slávenia. Nie je to otázka rítov, ale tajomstva Krista, ktorý raz a navždy zjavil a naplnil posvätno, obetu a kňazstvo. Uctievanie v duchu a v pravde.
Toto všetko treba vo vašom ústave meditovať, osvojiť si to, povedal by som „dýchať to“. V škole Svätého písma, Otcov, Tradície a svätých. Len tak sa môže účasť pretaviť do väčšieho zmyslu pre Cirkev, ktorý nám umožní žiť evanjeliovo v každom čase a za každých okolností. A tento postoj slávenia zároveň znáša pokušenia.
A tu by som chcel zdôrazniť nebezpečenstvo, pokušenie liturgického formalizmu, návratu k formám, k formalitám viac než ku skutočnosti, ktorý dnes vidíme v tých hnutiach, ktoré sa snažia vrátiť späť a popierajú samotný Druhý vatikánsky koncil: slávenie je tam recitácia, niečo bez života, bez radosti.“
Liturgické slávenie vyúsťuje do misie
Liturgický život nás má otvárať voči druhému, zdôraznil pápež a dodal:
„Vzdávanie chvály Bohu v liturgii sa odráža v láske k blížnemu, v záväzku žiť ako bratia a sestry v každodenných situáciách, v spoločenstve, v ktorom sa nachádzame, s jeho prednosťami a obmedzeniami. Toto je cesta pravého posväcovania sa. Preto je formácia Božieho ľudu základnou úlohou pre plnohodnotný cirkevný liturgický život.“
„Každé liturgické slávenie sa vždy končí misiou“, prízvukoval Svätý Otec:
„To, čo žijeme a slávime, nás vedie k tomu, aby sme vychádzali v ústrety druhým, v ústrety svetu okolo nás, v ústrety radostiam a potrebám mnohých, ktorí možno žijú bez toho, aby poznali Boží dar. Rýdzi liturgický život, najmä Eucharistia, nás vždy pobáda k láske, ktorá je predovšetkým otvorenosťou a pozornosťou voči druhým. Tento postoj má vždy začiatok a základ v modlitbe, osobitne tej liturgickej. Tento rozmer nás tiež otvára dialógu, stretnutiu, ekumenickému duchu, prijatiu.“
Liturgický život musí viesť k väčšej cirkevnej jednote
Petrov nástupca napokon zopakoval podstatu liturgického života:
„Znovu zdôrazňujem, že liturgický život a jeho štúdium musia viesť k väčšej cirkevnej jednote, a nie k rozdeleniu. Keď je liturgický život tak trochu vlajkou rozdelenia, je v tom rýchlo závan diabla - klamára. Nie je možné uctievať Boha a zároveň urobiť z liturgie bojisko pre otázky, ktoré nie sú podstatné, ba pre už prekonané otázky a pre zaujímanie pozícií pomocou liturgie, s ideológiami, ktoré rozdeľujú Cirkev.
Evanjelium a Tradícia Cirkvi nás vyzývajú, aby sme boli pevne zjednotení v podstatných veciach a aby sme sa delili o legitímne rozdiely v harmónii Ducha. Preto si Koncil želal pripraviť s hojnosťou stôl Božieho slova a Eucharistie, aby umožnil prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu.“
Formovať k liturgii a byť ňou formovaní
„Je pravda, že každá reforma vyvoláva odporovanie“, skonštatoval Svätý Otec a spomenul na liturgické reformy v čase jeho mladosti:
„Pamätám si, bol som chlapec, keď Pius XII. začal s prvou liturgickou reformou. Najprv, pred svätým prijímaním sa možno napiť vody, pôst jednu hodinu: „Ale veď to je proti svätosti Eucharistie!“, trhali si rúcha. Potom, večerná svätá omša: „Ale ako to, omša má byť ráno...“. Potom reforma Veľkonočného trojdnia: „Ale ako to, v sobotu musí Pán vstať z mŕtvych, teraz to posúvajú na nedeľu, na sobotu večer, v nedeľu nezvonia zvony... A kam sa podelo dvanásť proroctiev?“.
Všetky tieto veci pohoršovali, avšak tie uzavreté mysle. Deje sa to aj dnes. Ba tieto uzavreté mysle používajú liturgické schémy na obhajovanie vlastného uhla pohľadu. Účelovo využiť liturgiu. A práve túto drámu zažívame v cirkevných skupinách, ktoré sa vzďaľujú od Cirkvi, spochybňujú Koncil, autoritu biskupov a tak ďalej... Aby uchovali tradíciu. A na to používajú liturgiu.“
„Výzvy nášho sveta a súčasnosti sú veľmi silné. Cirkev dnes, tak ako vždy, potrebuje žiť liturgiou. Konciloví otcovia urobili veľký kus práce, aby to tak bolo. Musíme pokračovať v tejto úlohe formovania k liturgii, aby nás liturgia formovala.“