Vatikán 26. apríla (RV) Medzi misionármi milosrdenstva, ktorí sa stretli so Svätým Otcom počas ich 3. medzinárodného stretnutia, bol aj ukrajinský kňaz Oleksandr Chalajim (Khalayim) z latinskej diecézy Kamjanec Podilskij v Chmelnickej oblasti. Prinášame rozhovor, ktorý poskytol pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News.
Ako kaplán a ako Ukrajinec, ako prežívate tieto viac ako dva mesiace vojny?
V prvých dňoch konfliktu bolo ťažké uveriť a prijať, že v 21. storočí ešte stále máme vojnu a že sa to deje v mojej krajine, s mojim národom. Potom som si okamžite položil otázku: Čo môžem urobiť? Rozhodli sme sa byť s ľuďmi [vojakmi, mnohými civilnými dobrovoľníkmi, pozn. red.], ktorí teraz čakajú na Božie slovo a duchovnú pomoc. Úlohou kaplána je počúvať, sláviť sväté omše, spovedať, dodávať odvahu a byť s týmito ľuďmi. Vedia, prečo bojujú: za vlastnú rodinu. Sú pripravení dať všetko, aby sa ubránili. Je tiež dôležité byť nablízku starším ľuďom, ktorí prežili ťažké bombardovania, aby sa nikto necítil sám.
Na treťom stretnutí misionárov vás Svätý Otec požiadal, aby ste boli konkrétnym znamením Božieho milosrdenstva. Čo je milosrdenstvo vo vojne a čo je odpustenie?
Pred odpustením musí prísť dialóg. Odpustenie musí byť akceptované. Odpustenie je dlhá cesta. Pre mňa je ťažké hovoriť o odpustení teraz, keď ešte stále prichádzajú bomby, keď sa ešte stále zabíjajú deti, keď sú ešte stále bombardované naše mestá. Ak sa paľba zastaví, ak nastane mier, nielen prímerie, potom môžeme hovoriť o odpustení, ale bude to dlhá cesta troch alebo štyroch generácií. Odpustenie toho, čo vytrpeli ženy a deti, je naozaj veľmi ťažké. Áno, my kresťania musíme hovoriť o odpustení, ale nesmieme toto slovo zneužívať, pretože odpustenie je zodpovednosť. Boh odpúšťa nielen slovami, ale aj srdcom. Je potrebná dlhá liečba duše.
Dokážete hovoriť o Božom milosrdenstve vojakom?
Áno. Milosrdenstvo je žiadať od vojakov, aby nezabíjali, ak je to možné. Keď ste v prvej línii, nie je to ľahké. Hovorím im, aby bránili krajinu. Aj to je milosrdenstvo: brániť svoje domovy a rodiny. Títo chlapci za tieto dva mesiace zažili veľa zázrakov: napríklad sa čudujú, ako je možné, že sú ešte nažive uprostred takej skazy. Božie milosrdenstvo, to je jeho prítomnosť tu a jeho ochrana.
V temnote vojny sa objavujú aj mnohé príbehy solidarity a prijatia, ktoré trochu zmierňujú bolesť z toľkých rán. Čo dnes ukrajinský ľud potrebuje?
Myslím si, že Ukrajina nikdy nebola taká jednotná a solidárna. Ďakujem za všetko, čo podnikajú Taliani i mnohí ďalší. Potrebujeme solidaritu, blízkosť, ale aj hľadanie pravdy. Nepriateľ sa skrýva v mnohých klamstvách a propagande. Pravda kričí, nesmieme sa báť povedať pravdu, aj keď to znamená stratu materiálneho zabezpečenia. Za nevyslovenou pravdou sa vždy skrýva niekto, kto dáva svoj život. A ak sa tak stane, človek sa stáva spoluzodpovedným za smrť nevinného. A potom je tu modlitba. Vojna je vždy proti ľudským právam. Chcel by som tiež poďakovať aj za pomoc vojakom. Bránime našu krajinu. Sloboda nie sú len slová, ale aj zodpovednosť. A v jej mene treba byť ochotnými dať nielen kúsok zo svojho života, ale niekedy aj život celý.
Hovorili ste o „zápachu“ vojny...
Pápež od prvých dní svojho pontifikátu hovoril, že kňazi musia páchnuť po ovciach. A teraz Cirkev na Ukrajine naozaj má tento pach. Zápach spáleniny, zápach vojny. Nedá sa to vysvetliť slovami. S jedným diakonom sme prechádzali neďaleko Donecka a cítili sme pach vojny. Zápach smrti sa nedá vysvetliť. V Buči, v Gostomeli cítiť zápach spáleného. V Černihove je cítiť zápach opustenosti, všetko je zničené. Chudáci starí ľudia sú sami. Jeden človek sa päť dní nemohol pohnúť, nikto mu nedokázal pomôcť. Vodu na pitie si mohol vziať len z radiátorov. Takto prežil. Každé mesto má svoj vlastný pach utrpenia. Nedá sa to opísať. Tu Cirkev musí takto napáchnuť a zostať nablízku rôznymi spôsobmi pomoci. Pravá Cirkev je cirkev „flexibilná“.
Nakoľko je hmatateľná nádej u ľudí na Ukrajine?
Nevieme, ako dlho bude táto krížová cesta pre Ukrajinu trvať. Pre nás je to stále pôst, aj keď spievame „Kristus vstal z mŕtvych“. Napriek tomu si naďalej udržiavame nádej. To, čo robíme, nerobíme preto, aby sme sa hrali, akoby sme nemali iné na práci. Ale preto, že je to naša povinnosť. Ľudia sú vyčerpaní, ale v očiach majú vieru v Boha a v ľudí okolo seba. Vojak z Krymu, ktorý nikoho v rodine nemá veriaceho, chcel pred odchodom do boja prijať všetky sviatosti. Týždeň sa pripravoval tak dobre, že je zriedkavé vidieť takú vďačnosť. Prijatie sviatostí bolo pre neho skutočným darom. Som toho svedkom. Dúfajme, že jedného dňa budeme môcť spievať, že sme s Ním vstali z mŕtvych.
Rozhovor s ukrajinským misionárom milosrdenstva o. Oleksandrom Chalajimom pripravili v taliančine redaktorky Svitlana Duchovič a Antonella Palermo.