Mons. Zvolenský kňazom: Vaša služba prinášala správny pohľad a oslobodenie

TK KBS, rp; rp | 14. 04. 2022 10:12



Bratislava 14. apríla (TK KBS) Na Zelený štvrtok slávil arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský spolu s kňazmi a veriacimi bratislavskej arcidiecézy svätú omšu svätenia olejov, tzv. Missa Chrismatis v katedrále svätého Martina. Jeho homíliu pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení.



---



Milí bratia,



„Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Túto vetu mohol povedať Pán Ježiš nielen vtedy v Nazarete, aj my všetci môžeme dnes zopakovať tie slová. Uvedomujeme si, že náš Pán po svojom nanebovstúpení zostáva prítomný vo svete: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ (Jn 14,18) a „hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20) a rovnako „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 12,20) a tak jeho blízkosť a jeho pôsobenie v Pánovom Duchu sú skutočnosťou aj v týchto chvíľach, keď sa otvárame jeho prítomnosti a keď si pripomíname jeho pôsobenie v našom živote. 



Osobitným spôsobom pôsobenia Pánovho Ducha v živote kňaza je chvíľa vysviacky a ustanovenia do posvätného stavu. Vysviacka prináša dar účasti na jedinom pravom kňazstve nášho Pána a je chvíľou poslania. Pán Ježiš prijal slová proroka Izaiáša a prostredníctvom týchto slov vyjadril skutočnosť svojej prítomnosti medzi nami. Zároveň nám dáva možnosť, aby sme aj poslanie, ktoré nám dal, mohli porozumieť prostredníctvom rovnakých vyjadrení. 



V evanjeliu sme počuli slová: „Poslal ma, aby som priniesol evanjelium spásy chudobným.“ Naša služba je svedectvom o Ježišovi Kristovi. Samozrejme, môžeme to účinne urobiť len vtedy, keď sami vždy znova prijímame evanjelium, keď sa ním zaoberáme, keď žijeme vo viere. 



Všimnime si však aj ďalšie vyjadrenie proroka Izaiáša: „Poslal ma, aby som vyhlásil zajatým slobodu, slepým zrak a utláčaných prepustil na slobodu.“ Samozrejme, nie je to také doslovné, že by sme zrazu mohli začať robiť zázraky a meniť celý svet. Ale v hlbokom, vnútornom zmysle je táto veta pravdivá aj dnes. Lebo človek nemusí byť zajatým len tak, že bude pripútaný v reťaziach a uväznený. Človek môže byť uväznený aj preto, že je vnútorne neslobodný, pretože sa stal závislým na vášni, pretože ho úplne drží dole apatia a nechuť.



Toto vnútorné väzenie je oveľa nebezpečnejšie. A tak isto svetlo nemusí byť pre človeka nedostupné len preto, že nevidí, ale sú ľudia, ktorí veľmi dobre vidia navonok a nevidia nič vo vnútri, ktorí tápajú ohľadom pravdy. V tejto súvislosti ďakujem Pánovi, že vaša služba počas uplynulého obdobia prinášala oslobodenie, správny pohľad a oslobodenie, lebo ste sa v čase ohrozenia, obmedzení, utrpení telesných i duchovných usilovali prinášať bratom a sestrám pravú nádej.



Je to pravá služba, keď prinášame nádej na spôsob proroka Jeremiáša. Jeremiáš (Jahve povyšuje) sa narodil v Anatote (asi 5 km na severovýchod od Jeruzalema) okolo r. 650 pred Kristom. Ako prorok pôsobil v najkritickejšom období dejín Júdskeho (Južného) kráľovstva za vlády Jošiáša [Joziáša], Jóachaza, Jójakima [Joakima], Jójakina [Joachina] a Sidkiáša [Sedekiáša]: dovedna 41 rokov (r. 626-586 pred Kr.).



Keď však Jošiášov nástupca Jójakim začal politiku proti Babylončanom a spoliehal sa na výroky falošných prorokov a kňazov, ktorí tvrdili, že Jahve nemôže dopustiť, aby boli sväté mesto a chrám zničené, Jeremiáš odhaľoval klamnú istotu národa založenú na formalistickej bohoslužbe a vyžadoval poslušnosť a vnútorné obrátenie (porov. 7,4-7; 8,7-9; 4,4). Jeremiášove proroctvá sa splnili. Babylončania roku 597 prvý raz obsadili Jeruzalem a odviedli do zajatia kráľa Jójakina a okolo desaťtisíc popredných obyvateľov. Ale nový kráľ Sidkiáš pokračoval ďalej v odboji proti Babylončanom. Jeremiáš mu hrozil, že ak sa im nepoddá, mesto a chrám budú zničené (porov. hl. 27 - 28). Sidkiáš sa však napriek všetkým jeho výstrahám spoliehal na pomoc Egypta a proti Babylončanom sa vzbúril. Oni r. 587/6 pred Kr. spustošili Jeruzalem, zrúcali chrám a odvliekli všetkých obyvateľov do babylonského zajatia. Jeremiáša v čase obliehania uväznili v cisterne (pozri 37,11 - 38,13). Prorok Jeremiáš bol vo svojej dobe odsúdený a uväznený za svoj pesimizmus. Oficiálny optimizmus armády, šľachty, kňazov a oficiálnych prorokov si vyžadoval vieru, že Boh ochráni jeho mesto a chrám. Boh bol tak degradovaný na garanta ľudského úspechu a zneužitý ako ospravedlnenie iracionalizmu. Na základe skúsenosti bolo možné jednoduchým uvažovaním prísť k poznaniu, že vojenský úspech Židov v boji proti Babylončanom je vylúčený. Výsledkom triezveho rozumového rozboru situácie musela byť snaha o dôstojný kompromis, kým ho protivník bol ešte ochotný urobiť. Ale poprední náboženskí a vojenskí predstavitelia presvedčili kráľa, aby volil boj a boli si istí víťazstvom. Kontrast medzi Jeremiášom na jednej strane a náboženskými a politickými predstaviteľmi Izraela na strane druhej zreteľne ukazuje podstatu protirečenia medzi teológiou iracionálnou a spolitizovanou a jednoduchým realizmom veriaceho človeka, ktorý žije skutočne mravným životom a rozumne uvažuje. V tomto realizme sú rôzne úrovne ľudskej existencie a ľudského myslenia vo vzájomnom náležitom vzťahu, bez zmätku a bez falošného rozdelenia. Z hľadiska oficiálneho optimizmu sa prorokov realizmus javí ako hrubý, neprípustný pesimizmus.



Jeremiáš pesimista – v katastrofálnej porážke Izraela, kolapse všetkého doterajšieho očakávania ľudí z judejského kráľovstva – sa ukazuje ako skutočný nositeľ nádeje. Porážka Izraela pre väčšinu predstavovala tragédiu bez východiska, pre Jeremiáša sa v tejto chvíli všetko začína odznova. Boh nie je nikdy porazený a Božie prisľúbenia nie sú ľudskými porážkami vyradené, ba naopak, stávajú sa ešte väčšími tak, ako rastie láska rastie úmerne tomu, ako ju milovaný človek potrebuje. Porážka Izraela, oficiálne zničenie jeho národnej existencie sa stalo hodinou „pesimistu“ Jeremiáša a jeho posolstvom nádeje: v tejto chvíli prorok prednáša nesmrteľné slová útechy. Tá útecha dáva silu žiť a prežiť, silu na nový začiatok a nádej, ktorá ich niesla cez temnotu sedemdesiatich rokov exilu až po návrat domov. A práve v tej dobe sa zrodilo ohlasovanie Novej zmluvy (Jer 31,31-34), novej Božej prítomnosti skrze Jeho Ducha v našich srdciach. Slová, ktoré Ježiš pri poslednej večeri opäť prevzal a otvoril v plnom význame (porov. Lk 22,20), pochádzajú z tejto hodiny – v hodine jeho smrteľnej porážky, ktorá bola jeho konečným víťazstvom. Jeremiáš bol odsúdený za to, že odmietol veriť vo víťazstvo nad Babylončanmi. Ale tento „pesimizmus“ je neoddeliteľný od väčšej a nepremožiteľnej nádeje, ktorú hlásal, áno, iba táto pravá nádej umožnila realizmus odporu voči falošným nádejám. 



Milí bratia, pozývam vás, aby sme v snahe prinášať pravú nádej vychádzajúcu z evanjelia, znova a znova obracali pozornosť aj na obrazy života a posolstva proroka Jeremiáša, je veľkou pomocou k pravej nádeji.



A osobitne si môžeme pripomenúť, že nikto nevzdal Jeremiášovi väčší hold ako Ten, ktorému pripravoval cestu. Ježiš Kristus v noci pred svojou smrťou uskutočnil najväčšie prisľúbenie proroka: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás." (Lk 22,20), a tým vtlačil pečať hodnovernosti celému Jeremiášovmu životu a posolstvu. 



Naša služba je poslanie sprítomňovať novú zmluvu v krvi nášho Pána, ktorá je zdrojom jedinej pravej nádeje.




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024