Vatikán 4. apríla (RV) Prinášame plný obsah tlačovej konferencie pápeža Františka pri návrate z Malty v nedeľu 3. apríla 2022 vo večerných hodinách.
Tlačovú konferenciu na palube lietadla, ktorá bola pre krátkosť letu obmedzená na necelých 20 minút, moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Matteo Bruni: Dobrý večer všetkým. Vaša Svätosť, ďakujeme vám za tieto dva dni s Vami. Ako ste videli, v týchto dňoch s Vami cestuje približne 70 novinárov vrátane troch z Malty. Môžeme začať azda práve otázkou maltského novinára, je to Andrea Rossitto z Maltskej televízie.
Andrea Rossitto (TVM, Maltská televízia):
Vaša Svätosť, predovšetkým Vám ďakujem za Vašu prítomnosť na Malte. Moja otázka sa týka dnešného ranného prekvapenia v kaplnke, kde je pochovaný sv. Giorgio Preca: čo vás motivovalo k tomu, aby ste urobili toto prekvapenie pre Malťanov, a čo si budete pamätať z tejto návštevy Malty? A ako je na tom Vaše zdravie? Videli sme Vás na tejto veľmi intenzívnej ceste. Išlo to dobre? Veľmi pekne Vám ďakujem.
Pápež František:
„Moje zdravie je trochu vrtošivé, pretože mám problém s kolenom, ktorý mi spôsobuje problémy pri chôdzi, pri kráčaní, je to trochu nepríjemné, ale zlepšuje sa to, aspoň môžem chodiť. Pred dvoma týždňami som nemohol robiť nič. Je to pomalé, uvidíme, či sa to vráti, ale je tu pochybnosť: v tomto veku neviete, ako sa „hra skončí“, dúfajme, že to dopadne dobre.
A teda k Malte. S návštevou som bol spokojný, videl som realitu Malty, nadšenie ľudí bolo pôsobivé, tak na Goze, ako aj na Malte, vo Vallette a na ďalších miestach. Veľké nadšenie na cestách, bol som ohromený. Bolo to trochu krátko. Problém, ktorý som videl – aj pre vás jeden z problémov – je migrácia.
Problém migrantov je vážny, pretože Grécko, Cyprus, Malta, Taliansko, Španielsko, to sú krajiny, ktoré sú najbližšie k Afrike a Blízkemu východu, a oni sa tu vyloďujú, prichádzajú sem.
Migranti musia byť vždy prijatí! Problémom je, že každá vláda musí povedať, koľko ich môže normálne prijať, aby tam mohli žiť. To si vyžaduje dohodu s európskymi krajinami, z ktorých nie všetky sú ochotné prijať migrantov. Zabúdame, že Európu vytvorili migranti? Ale tak to už chodí... Aspoň nenechávajte všetko bremeno na susedné krajiny, ktoré sú také štedré, a Malta je jednou z nich.
Dnes som bol v prijímacom centre pre migrantov a veci, čo som tam počul, sú hrozné: utrpenie týchto ľudí, kým sa sem dostali, a potom tie „lágre“ – sú to lágre na líbyjskom pobreží, keď ich posielajú späť. To sa zdá byť zločinným. A preto si myslím, že je to problém, ktorý sa dotýka srdca všetkých. Tak, ako sa Európa veľkoryso správa k Ukrajincom, ktorí klopú na dvere, tak sa správa aj k ostatným, ktorí prichádzajú zo Stredomoria.
Týmto bodom som ukončil svoju návštevu a veľmi sa ma to dotklo, pretože som počul svedectvá o utrpeniach, ktoré sú viac-menej podobné tým, ktoré – myslím, že som vám o nich hovoril – sú v tej malej knižke, ktorá vyšla v španielčine Hermanito - „Braček“, a všetky tie „krížové cesty“ týchto ľudí. Jeden z tých, ktorí dnes hovorili, musel zaplatiť štyrikrát. Prosím vás, aby sme sa nad tým zamysleli. Ďakujem.“
Jordi Antonelo Barcia (Radio Nacional de España, Španielsky štátny rozhlas):
Dobrý večer, Vaša Svätosť. ... Počas letu na Maltu ste kolegovi povedali, že cesta do Kyjeva „je na stole“, a na Malte ste sa viackrát zmienili o svojej blízkosti k ukrajinskému ľudu. V piatok poľský prezident v Ríme ponechal otvorené dvere pre cestu na poľské hranice. Dnes nás zasiahli zábery z dediny Buča neďaleko Kyjeva, ktorú opustila ruská armáda, a kde Ukrajinci našli na ulici desiatky mŕtvol, niektoré so zviazanými rukami, akoby ich popravili. Zdá sa, že dnes je vaša prítomnosť v tej oblasti čoraz potrebnejšia. Myslíte si, že je takáto cesta uskutočniteľná? A aké podmienky by museli byť splnené, aby ste tam mohli ísť?
Pápež František:
„Ďakujem, že ste mi dnes povedali túto správu, o ktorej som nevedel. Vojna je vždy krutosť, neľudská vec a je v rozpore s ľudským duchom, nehovorím kresťanským, ale ľudským. Je to Kainov duch. Som ochotný urobiť všetko, čo sa dá; a Svätá stolica, najmä diplomatická zložka, kardinál Parolin, Mons. Gallagher, robia všetko, všetko; nemožno zverejňovať všetko, čo robia, z dôvodu obozretnosti, dôvernosti, ale pracujeme na maximum.
Jednou z možností je cesta. Sú dve možné cesty: jedna, poľský prezident ma požiadal, aby som poslal kardinála Krajewského navštíviť Ukrajincov, ktorí boli prijatí v Poľsku. Už dvakrát tam išiel s dvoma sanitkami a zostal tam s nimi, ale urobí to aj inokedy, je ochotný to urobiť. Na druhú cestu sa ma niekto pýtal, viac ako jeden: úprimne som povedal, že tam plánujem ísť, povedal som, že ochotný som vždy, neexistuje žiadne apriórne «nie», som k dispozícii.
A moje myšlienky ohľadom tejto cesty... Otázka znela takto: „Počuli sme, že uvažujete o ceste na Ukrajinu.“ Odpovedal som: „Je to na stole“, ten plán tam je, ako jeden z návrhov, ktoré prišli, ale neviem, či sa to bude dať uskutočniť, či je to vhodné, či by to bolo najlepšie, alebo ak je to vhodné, tak to musím urobiť - toto všetko je vo vzduchu. Potom, už dlhší čas sa uvažovalo o stretnutí s patriarchom Kirillom: na tomto sa pracuje, pracuje sa na tom a uvažuje sa uskutočniť to na Blízkom východe. Toto je súčasný stav vecí.“
Gerry O’Connell (Časopis America Magazine):
Svätý Otče, počas tejto cesty ste niekoľkokrát hovorili o vojne. Všetci sa pýtajú, či ste od začiatku vojny hovorili s prezidentom Putinom, a ak nie, čo by ste mu povedali dnes?
Pápež František:
„Veci, ktoré som povedal autoritám každej strany, sú verejné. Nič z toho, čo som povedal, nie je rezervované pre mňa. To, o čom som sa rozprával s patriarchom, on pekne publikoval vo vyhlásení to, čo sme si povedali. Ďalej, s prezidentom Ruska sme sa počuli koncom roka, keď mi zavolal, aby mi zablahoželal, a rozprávali sme sa. Ďalej, prezident Ukrajiny, aj s tým som sa počul, dva razy.
A uvedomil som si v prvý deň vojny, že by som mal ísť na veľvyslanectvo a porozprávať sa s veľvyslancom, ktorý je zástupcom ľudu, a položiť mu otázky a povedať mu svoje dojmy v tejto veci. Toto sú oficiálne kontakty, ktoré som mal. V prípade Ruska som to urobil prostredníctvom veľvyslanectva.
Okrem toho som sa počul aj s kyjevským vyšším arcibiskupom Mons. Ševčukom. A potom mi každé dva-tri dni pravidelne volala jedna z vás, Elisabetta Piqué, ktorá je teraz v Odese, ale ozvala sa mi, keď bola vo Ľvove. Rozpráva mi, ako sa veci majú. Hovoril som tiež s rektorom tamojšieho seminára s posolstvom pre seminaristov a tamojších ľudí.
Som v kontakte aj s jedným z vašich zástupcov. A keď o tom hovorím, chcel by som vám vyjadriť sústrasť pre vašich kolegov, ktorí padli. Z tej či onej strany, to je jedno. Ale vaša práca je pre spoločné dobro a títo ľudia padli v službách spoločného dobra, informovania. Nezabúdajme na nich. Boli odvážni a modlím sa za nich, aby Pán odmenil ich prácu. To sú kontakty, ktoré som mal až do tejto chvíle.“
Gerry O’Connell:
Ale aký by bol Váš odkaz prezidentovi Putinovi, keby ste mali možnosť s ním hovoriť?
Pápež František:
„Odkaz, ktorý som dal všetkým autoritám, je ten, ktorý robím verejne. Nepoužívam dvojakú reč. Je to vždy to isté. Myslím, že pod vašou otázkou je aj pochybnosť o spravodlivých alebo nespravodlivých vojnách. Každá vojna sa rodí z nespravodlivosti, vždy. Pretože je to vojnová schéma, nie je to schéma mieru.
Napríklad investovanie do nákupu zbraní. Hovoria mi: Ale my ich potrebujeme, aby sme sa mohli brániť. - A toto je vojnová schéma. Keď sa skončila Druhá svetová vojna, všetci si vydýchli a povedali: „Už nikdy viac vojnu: mier!“, a začala sa vlna práce za mier, aj s dobrou vôľou nevyrábať zbrane, všetky, ani atómové, v tom čase, po Hirošime a Nagasaki. Bola to veľká dobrá vôľa.
Po sedemdesiatich, osemdesiatich rokoch sme na to všetko zabudli. Je to tak: vojnová schéma sa nanucuje. Toľko nádeje sa vkladalo do práce OSN v tom čase. Vojnová schéma sa však opäť presadila. Nedokážeme, nie sme schopní myslieť podľa inej schémy, pretože už nie sme navyknutí myslieť v schéme mieru.
Boli tu veľkí ľudia: Gándhí a mnohí ďalší, ktorých spomínam v závere (encykliky) Fratelli tutti, ktorí stavili na schému mieru. Ale my sme tvrdohlaví! Ako ľudstvo sme tvrdohlaví. Sme zamilovaní do vojen, do Kainovho ducha. Nie náhodou je na začiatku Biblie tento problém: „kainovský“ duch zabíjania namiesto ducha pokoja. „Otče, nemožno!...“
Poviem vám niečo osobné: keď som v roku 2014 išiel do Redipuglie a videl som tie mená, plakal som. Skutočne som plakal, s horkosťou. O rok alebo dva neskôr, na Deň zosnulých, som išiel celebrovať do Anzia a aj tam som videl chlapcov, ktorí padli pri vylodení v Anziu: boli tam mená, všetko mladí muži. A aj tam som plakal. Naozaj. Nerozumel som tomu.
Treba plakať nad hrobmi. Rešpektujem to, pretože je to politický problém, ale keď sa konala spomienka na vylodenie v Normandii, hlavy vlád sa zišli, aby si ho pripomenuli, ale nepamätám si, že by niekto hovoril o tridsiatich tisícoch mladých vojakov, ktorí zostali na plážach. Otvárali sa člny, vychádzali von a boli rozstrieľaní guľometmi, tam na plážach.
Na mládeži nezáleží? To ma núti premýšľať a vyvoláva vo mne bolesť. Som smutný z toho, čo sa dnes deje. Neberieme si poučenie. Nech sa Pán zmiluje nad nami, nad nami všetkými. Všetci sme vinní!“
Matteo Bruni:
Ďakujem, Vaša Svätosť. Už nás v tejto chvíli aj trochu tlačí čas...
Pápež František:
„Ďakujem veľmi pekne za vašu prácu, za informovanie, veľká vďaka! A dúfam, že sa opäť uvidíme na niektorej z budúcich ciest. Ďakujem vám za trpezlivosť a za vaše informácie. A kráčajme vpred! Ďakujem! Šťastné pristátie!“
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)
Originál prepisu tlačovej konferencie (v taliančine)