Bratislava 22. marca (TK KBS) Slovensko si tento rok 25. marca pripomenie tridsiateštvrté výročie Sviečkovej manifestácie, jedného z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu v bývalom Československu. Pokojné zhromaždenie veriacich za občianske a náboženské slobody sa skončilo tvrdým policajným zásahom.
V historickej pamäti národa sa snaží udržiavať pamiatku na Sviečkovú manifestáciu Fórum kresťanských inštitúcií.
„Stretneme sa v predvečer výročia, teda vo štvrtok, 24.marca. S otcom arcibiskupom Mons. Stanislavom Zvolenským budeme sláviť svätú omšu o 19-tej hodine v Kostole kapucínov. Po nej, približne o 20:00, sa presunieme v sviečkovom sprievode ku pamätníku na námestí Eugena Suchoňa, kde prebehne krátky program.
Moderátorsky ho bude mať v rukách Štefan Chrappa, svojou pesničkovou tvorbou ho obohatí Peter Janků a popri zvolávateľovi Sviečkovej manifestácie Františkovi Mikloškovi osloví prítomných aj podpredseda NR SR Gábor Grendel, europoslankyňa Miriam Lexmann, predseda FKI Tomáš Kuzár a kulturológ a pedagóg Michal Benedik.
Donesme si sviečky a príďme sa z príkladu odvahy a občianskej statočnosti povzbudiť pre našu súčasnosť,“ pozýva Pavol Kossey, podpredseda Fóra kresťanských inštitúcií, ktorý poskytne bližšie informácie (0907 897 964).
Bližšie informácie o Sviečkovej manifestácii
Pred 34 rokmi sa konalo pred budovou Národného divadla na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pokojné zhromaždenie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu. Zástup modliacich sa a spievajúcich veriacich, so sviecami v rukách, bol rozohnaný príslušníkmi Verejnej a Štátnej bezpečnosti. Viacero účastníkov manifestácie bolo zaistených a vyšetrovaných. Organizátor zhromaždenia František Mikloško a niekoľkí jeho blízki spolupracovníci strávili deň na oddelení Bezpečnosti. Biskup Ján Chryzostom Korec bol zaistený už pri odchode zo svojho bytu v Petržalke. Manifestácia sa konala na sviatok Zvestovania Pána a dostala označenie Bratislavský Veľký piatok. Chronológiu Sviečkovej manifestácie je možné nájsť TU.
Táto manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Vyrástla z koreňov náboženského a občianskeho disentu, tajnej cirkvi, laického apoštolátu, samizdatov, zavraždených kňazov a rehoľníkov, stoviek rokov nespravodlivo väznených, utrpenia intelektuálov a z pôdy pontifikátu Jána Pavla II. a jeho výzvy „Nebojte sa!“. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa monolitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989.
Historické poohliadnutie sa na Sviečkovú manifestáciu
Keďže mnohým dnešným mladým táto udalosť už nehovorí takmer nič, pripomenieme si tieto udalosti a ich význam aj pre dnešok.
Napriek tomu, že pre bežného Slováka je Sviečková manifestácia už málo významná udalosť zapadnutá prachom desaťročí, vo svojej dobe ovplyvnila vývoj a sme presvedčení, že aj dnešná doba je pozitívne ovplyvnená jej plodmi. Môžeme povedať, že na Slovensku, resp. v Česko-Slovensku výrazne prispela k naštartovaniu procesov, ktoré viedli k pádu komunizmu u nás. Bol to ešte čas hlbokej totality, čas silného dusenia života Cirkvi. Štátna komunistická moc sa rukami príslušníkov štátnej bezpečnosti nezastavila ani pred brutálnym zabíjaním kňazov, napr. Štefana Poláka, 8. októbra 1987 na fare v Borovciach. Pohár pretiekol a z prostredia tzv. podzemnej cirkvi prišla iniciatíva zorganizovať pokojné verejné občianske zhromaždenie na podporu tak náboženských požiadaviek ako i občianskych práv.
Konkrétne išlo o požiadavky: 1. menovanie biskupov na uprázdnené stolce, 2. úplnú náboženskú slobodu, 3. úplné dodržiavanie občianskych práv.
Vedenie štátu robilo všetko pre to, aby sa zhromaždenie neuskutočnilo. Rozpútalo frontálny útok zastrašovania každého, kto by si trúfol dať svojou účasťou najavo, že realita komunistického režimu nie je taká harmonická, ako sa navonok deklaruje. Po Bratislave sa niekoľkokrát objavili "bévébéčka" (bojové vozidlá pechoty), boli správy, že v nemocniciach zvyšujú zásoby krvi, študenti dostali voľno a museli opustiť Bratislavu. Ale práve táto snaha o zastrašenie opakovaným publikovaním v elektronických aj tlačených médiách nechtiac spôsobila, že pripravovaná akcia sa stala v spoločnosti široko známou.
Nakoniec ju prišli podporiť aj mnohí ľudia žijúci ďaleko od Bratislavy. Áno, treba povedať, že kto tam išiel, nevedel, či sa odtiaľ zdravý vráti, či nebude brutálne zbitý, uväznený, aké následky si v ďalšom živote ponesie. Atmosféru pred manifestáciou bolo možné opísať „kto z koho“. Ak príde málo ľudí, budú rozprášení a s najväčšou pravdepodobnosťou nahádzaní do zelených antonov, ako boli ľudovo nazývané policajné autá na odvážanie zatknutých ľudí, a exemplárne potrestaní. Ak ale príde ľudí dosť, polícia pravdepodobne nebude mať kapacity všetkých pochytať. Tak ako na jar možno cítiť vôňu prírody, ktorá sa začína prebúdzať, aj v spoločnosti bolo aspoň kde-tu a občas cítiť, že niečo je vo vzduchu - bolo cítiť závan silnej túžby po slobode. Počet ľudí, ktorí sa zišli, predčil všetky odhady a očakávania. Na Hviezdoslavovom námestí sa zišlo okolo 2.000 ľudí, pričom polícia námestie predčasne uzavrela a približne ďalším 10.000 ľuďom zamedzila dostať sa na námestie. Silové zložky sa rôznymi prostriedkami – vrážaním policajných áut do davu, mlátením obuškami, striekaním špinavej vody polievacími autami na ľudí a nakoniec aj prúdmi z vodných diel - snažili zhromaždenie rozohnať.
Odhodlanie zídených ľudí však bolo také veľké, že väčšina vydržala na námestí až do konca ohlásenej polhodiny. Napriek tomu, že boli ako špinavá handra vytláčaní raz na tú raz na onú stranu námestia.
Je zaujímavé pripomenúť si dôvod, pre ktorý pred 34 rokmi národný výbor (dnes zodpovedá miestnemu úradu) nepovolil usporiadanie ohláseného zhromaždenia. Odpoveď zvolávateľovi zhromaždenia Františkovi Mikloškovi zhromaždenie zakázala, s argumentom, že zhromažďovacie právo je prípustné za podmienky, že zhromaždenie neohrozí verejný poriadok a pokoj. Zvolávateľ ako súkromná osoba nedokáže zaistiť zachovanie verejného poriadku. Veľmi silnou realitou zhromaždených ľudí bol pokoj a snaha o poriadok. Nakoľko sa pri upršanom počasí dalo, mali zapálené sviečky, modlili sa a snažili sa unikať pred útokmi polície. Vládla medzi nimi súdržnosť a solidarita. Naopak, niekoľkokrát museli počas manifestácie označiť a vykázať spomedzi seba celkom zjavných provokatérov, ktorí kopali do policajných áut a snažili sa vyvolať roztržky. Je temer neuveriteľnou iróniou, že ohlušujúce peklo policajných sirén a prúdov z vodného tela, ktoré na námestí voči pokojnému davu rozpútali ozbrojené zložky vtedajšieho režimu, de facto nazvali verejným poriadkom a pokojom.
Mnohé svetové denníky na druhý deň s úctou a obdivom písali o Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Aj Európsky parlament o niekoľko dní neskôr, 14. apríla 1988, prijal rezolúciu, v ktorej vyslovuje pobúrenie nad neprimeranou brutalitou polície voči pokojnej demonštrácii kresťanov. Neskôr sa 25. marec stal pamätným dňom Slovenskej republiky – Dňom zápasu za ľudské práva.
Sviečková manifestácia patrí medzi „hviezdne“ historické udalosti slovenského národa. Vošla do histórie ako odvážne postavenie sa katolíkov ale i ďalších kresťanov za svoje práva ale aj ako prejav všeľudskej občianskej solidarity s každým, komu sa občianske práva upierajú. Prispela k zhodeniu najsilnejších okov, ktoré držali ľudí v nedobrovoľnej poslušnosti voči totalitného režimu tým, že povzbudila ľudí k prekonávaniu strachu. Takto dláždila cestu Novembru 1989.
Režim použitím sily proti bezbranným ľuďom ukázal svoju slabosť a neschopnosť osloviť srdcia a mysle ľudí a viesť s nimi dialóg. Morálne prehral nielen túto bitku na Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988, ale prehral aj vojnu o rok neskôr, v pamätnom roku – annus mirabilis - 1989.
Odkaz Sviečkovej manifestácie nám pripomína, že sloboda nie je zadarmo a treba do nej dorastať a vždy nanovo za ňu bojovať.. A v súvislosti s dianím na východ od nás sme presvedčení, že Sviečková manifestácia, napriek tomu, že jej ľudské obete a tvrdosť zásahu vôbec nemožno porovnávať s obeťami, hrôzami a rozsahom súčasnej ruskej agresie voči Ukrajincom, môže byť poučením a povzbudením aj do týchto krvavých udalostí. Rôzne dokumenty týkajúce sa Sviečkovej manifestácie možno nájsť na tejto stránke.
Spracoval Pavol Kossey z Fóra kresťanských inštitúcií
Zdroje: FKI / Archív TK KBS