Bratislava 18. marca (TK KBS) V Bratislave pokračujú Európske sociálne dni. Piatkový program začal svätou omšou v Kostole sv. Jána z Mathy. Hlavným celebrantom a kazateľom bol prefekt Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, kardinál Michael Czerny, SJ. Homíliu kardinála prinášame v plnom znení.
Drahí bratia a sestry,
keď spoločne uvažujeme a pracujeme na budúcnosti Európy a na perspektíve nového sveta, každý deň sa nám ponúka stretnutie s milovaným Synom. Tajomstvo otcovskej a materskej lásky, dôvernej a predvídavej, hlboko spája príbeh Jozefa, syna Izraela, a Ježišovo poslanie v Božej vinici. Obaja sú predovšetkým „milovaní“ a táto náklonnosť, ktorú zakusujú, má následky na ich ceste. Každá Eucharistia nás vťahuje do dramatickej krásy toho, čo sme počuli. Vstupujeme skutočne do Božieho lona, ktoré sa otvorilo v Kristovi, a Duch nás robí milovanými deťmi, schopnými prevziať našu historickú úlohu aj uprostred mnohých ťažkostí.
Na pôstnej ceste je každý piatok predzvesťou Veľkého piatku: čítania nám pomáhajú neutekať pred utrpením, ale skôr pochopiť, koľko utrpenia, koľko krásy a dobra skutočne existuje v tomto svete a už teraz upevňuje hrádzu proti násiliu a smrti. Tajomstvom Syna je Otec: totiž len radosť nás uvádza na cestu. Jozef, ktorý je v Knihe Genezis opísaný ako čistý, takmer naivný mladý muž, je povzbudený snami.
Aj Ježiš, ktorý sa živí Písmom a vierou maličkých Izraela, je tiež vedený snami: rovnakými snami ako proroci, ktorí videli budúcnosť Jeruzalema ako cieľa všetkých národov a mesta pokoja. Evanjelium nám umožňuje pochopiť jeho očakávanie ovocia, ktoré prinesie Božie kráľovstvo.
Podobne nás pápež František vyzýva, aby sme snívali, nie preto, aby sme unikli z prítomnosti, ale aby sme sa zakorenili v biblickej nádeji: „Potrebujeme spoločenstvo, ktoré nás podporí, ktoré nám pomôže a v ktorom si navzájom pomôžeme hľadieť dopredu. Aké je dôležité spoločne snívať! [...] Osamotení riskujeme, že uvidíme fatamorgány, v ktorých sa zdajú veci, čo v skutočnosti neexistujú; sny sa budujú spoločne“ (FT 8) Tým, že si osvojíme Boží sen, prijmeme perspektívu kríža, nie ako sebazničenia, ale ako zapojenia sa do radikálneho bratstva. Zlo v skutočnosti premôžeme len tak, že nezradíme svoju identitu milovaných detí. Rovnakú identitu majú tí, ktorí nás pribíjajú na kríž: v našich nepriateľoch vidíme milované deti. Vieme, že Jozefov príbeh v Egypte vrcholí prekvapivým a dojímavým prijatím bratov, ktorí plánovali jeho vraždu. Nikdy v nich neprestal vidieť deti toho istého Otca a toto vedomie vždy odblokuje dejiny a umožní v nich nepredvídateľné zmeny.
Preto pri slávení Eucharistie v rámci Katolíckych európskych sociálnych dní kladieme do centra našej práce premieňajúcu silu tejto lásky, pričom si uvedomujeme, že nejde o ideu, ani o politický postoj – ako napr. nenásilie alebo pacifizmus – ale o „silu“. Táto pôsobí, pretože skutočne existuje a možno z nej čerpať a odovzdávať ju. Môžeme ju prijať a dôverovať jej možnostiam. Božie kráľovstvo je tu!
Pôst však existuje preto, lebo bojujeme aj proti inej sile, ktorá je z hľadiska naplnenia menšia a negatívna. A predsa sa v tomto svete javí ako prevládajúca a deštruktívna. Prísne vzaté, ani by sa nemala nazývať „silou“, pretože nič nevytvára, nič nestavia, nikomu nedáva život, ale závidí, útočí, okráda, ožobračuje a zabíja. Text z Knihy Genezis a evanjeliové podobenstvo opisujú temné emócie a zvrátené machinácie tých, ktorí už nevidia ani Otca, ani svojho brata. Pôvodné požehnanie sa stalo nemým, zem už nie je zasľúbená, bohatstvo zaslepuje, šťastie druhého nás ohrozuje. Kain pod vplyvom takýchto múk zabije Ábela, čím zradí aj sám seba, ako syn i ako brat.
Jozefovi bratia ho podľa textu „nenávideli“ a „nevedeli sa s ním prívetivo rozprávať“. To sú poplašné znamenia, ktoré signalizujú nárast násilia v nás. Vojna sa vždy začína v srdci, zháša všetky sny, vymazáva všetko dobré, čo sme zažili, robí prítomnosť tých, čo sú šťastní, neznesiteľnou, robí nás necitlivými voči slabým a núti nás nenávidieť nevinných. Čoskoro vznikajú deštruktívne spojenectvá, zbližovanie netrpezlivých a prehnaných záujmov, excesy. Potom sa stane niečo nepredvídateľné: náhle sa ocitneme na kraji priepasti, často preto, že udalosti naberú rýchly spád a situácia sa vymkne protagonistom z rúk. Spôsob, akým Ján Krstiteľ zomiera na Herodesovom dvore, presvedčí Ježiša o osude, ktorý ho čaká. A jeho umučenie bude naozaj majstrovským dielom diabla: zlom, ktoré premôže a zničí svojich vlastných tvorcov, ktoré premôže všetkých a všetko. Len Ježiš bude napokon vládnuť. O to ide aj v historických okolnostiach, ktorými prechádzame a ktoré nás čakajú: milovaný Syn kraľuje. A oslobodzuje. My sami však musíme byť oslobodení.
Druhý spôsob ako čítať dnešné texty – po tom, ako sme sa najprv zamýšľali nad láskou, ktorá všetko udržiava – je rozpoznať zlo v nás. My sme Jozefovi bratia. Sme ako tí vinári, ktorí bijú sluhov, kameňujú prorokov a zabíjajú Syna. Sme zbavení skutočnej sily, sme agresívni, posadnutí závisťou a strachom, podozrievaví voči osudu iných, neuvedomujeme si, že všetci sme chcení a milovaní, že všetci sme bratia.
V príbehu z Knihy Genezis je však ešte niečo, čo nám dáva nádej a zaväzuje nás. Nie všetko je len čierne alebo biele. História je vždy zložitá a rozdiely často spočívajú v odtieňoch. Za milovaného syna Jozefa sa u ne-bratov s ich vražednými úmyslami prihovorí Ruben, jeden z Jakubových synov. Ruben, podobne ako ostatní, pravdepodobne nedocenil a možno ani nepochopil svojho mladšieho brata. Všetko nasvedčuje tomu, že ho nenávidí a už sa s ním nedokáže priateľsky rozprávať, rovnako ako s ostatní. V skutočnosti aj Ruben opustil svojho otca a spolu so svojimi bratmi – podobne ako márnotratný syn v podobenstve – je pastierom v krajine ďaleko od domova. Napriek tomu prekvapivo zasahuje a preruší zámery a rozhovory svojich bratov o usmrtení. Má v sebe niečo, čo ešte pripomína súcit. Čítame: „Keď to počul Ruben, usiloval sa vyslobodiť ho z ich rúk a vravel: ,Neberme mu život.ʻ A ďalej im hovoril: ,Neprelievajte krv. Hoďte ho do cisterny tu na pustatine a nepoškvrňujte si ruky.ʻ To povedal preto, že ho chcel vyslobodiť z ich rúk a vrátiť jeho otcovi“.
Existuje teda odpor vychádzajúci z ľudskosti aj na miestach konfliktov, kde sa zdá, že prevláda barbarstvo, a kde sa rozhoduje o osude toľkých nevinných ľudí. Na potvrdenie tohto odporu, ktorý kladie princíp bratstva vtlačený nám Otcom, sa biblický príbeh nekončí pri Rubenovej reakcii. Slovo si berie aj Júda. Brat sa pridáva k svojmu bratovi. Dobro sa okamžite vracia do hry. Tu je úryvok: „Tu povedal Júda svojim bratom: ,Čo by sme mali z toho, keby sme zabili svojho brata a zatajili jeho krv?ʻ“ Samozrejme, Jozefa potom vyzliekli, hodili do cisterny a našli ho obchodníci, ktorí sa ho neštítili predať. No hoci sa dostal do rúk obchodníkov s ľuďmi, Jozefov život bol zachránený a mohol byť vykúpený v Egypte až do stretnutia – o mnoho rokov neskôr – so svojimi bratmi a otcom, ktorí medzitým upadli do biedy.
Eucharistia je chlebom na ceste. Aj dnes sa nám ponúka ako liek na naše protirečenia a slabosti. „Ó, Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu.“ Nie sme čierni ani bieli a sme prijatí do spoločenstva s milovaným Synom, hoci v nás stále prebýva svetlo i tiene. Uvedomujeme si teda temnotu v nás, no podobne ako Ruben a Júda potrebujeme nejaký impulz. Máme byť synmi a dcérami v Synovi. Zo sviatosti čerpáme „moc stať sa Božími deťmi“.
A na našej ceste vyznávame, že niečo je už v našej moci: pokiaľ nám ešte chýba sila mučeníctva, môžeme jachtavo vyriecť slovo sprostredkovania, zasiahnuť, aby sme obmedzili zlo, zastaviť šialené preteky, vniesť do sociálneho tela silu súcitu. Bratstvo je skutočne zapísané v nás. Niet diabla, niet zla, niet nespravodlivosti, ktorá by mohla úplne zatieniť pôvodnú lásku, ktorá žiari v očiach mojej sestry, môjho brata. Sú zrkadlom mojej dôstojnosti a včasnou pripomienkou nášho spoločného domova.