Vatikán 13. marca (RV) Vojna je šialenstvo a treba ju zastaviť. „Museli by sme mať kamenné srdce, aby sme zostali ľahostajní a dovolili, aby táto spúšť pokračovala a aj naďalej tiekli rieky krvi a sĺz,“ hovorí vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin v rozhovore pre vatikánske médiá.
Edičný riaditeľ vatikánskych médií Andrea Tornielli sa v rozhovore so štátnym sekretárom pýtal nielen na všeobecný postoj Svätej stolice voči udalostiam na Ukrajine, ale aj na dôvod konkrétnych krokov, ktoré pápež v tejto súvislosti vykonal. Kardinál Pietro Parolin potvrdzuje, že sú to bezprecedentné gestá zo strany Svätého Otca, ktorý tak vyjadruje svoje znepokojenie nad vojnovým dianím.
Vaša Eminencia, môžete najprv zhrnúť postoj Svätej stolice k súčasnému konfliktu?
Postoj Svätej stolice je ten, ktorý už viac krát zopakoval pápež: rozhodné nie vojne, vojna je šialenstvo, treba ju zastaviť. Žiadame, apelujúc na svedomie všetkých, aby sa boje rýchlo zastavili. Máme pred očami hrozné obrazy, ktoré prichádzajú z Ukrajiny. Obete z radov civilistov, žien, starých ľudí, bezbranných detí, ktoré zaplatili svojím životom za vojnové šialenstvo. Narastá úzkosť, keď vidíme mestá s vyplienenými domami, ktoré zostali bez elektriny s teplotami pod nulou, nedostatok potravín a liekov. Rovnako tak milióny utečencov, väčšinou žien a detí utekajúce pred bombami.
V týchto dňoch som sa stretol so skupinou, ktorá prišla do Talianska z rôznych častí Ukrajiny: prázdne pohľady, tváre bez úsmevu, nekonečný smútok... Akú vinu majú tie mladé matky, akú vinu majú ich deti! Museli by sme mať kamenné srdce, aby sme zostali ľahostajní a dovolili, aby táto spúšť pokračovala a aj naďalej tiekli rieky krvi a sĺz. Vojna je barbarstvo!
Je význačné, že pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 27. februára sa Svätý Otec odvolal na článok 11 talianskej ústavy, ktorý hovorí: „Taliansko odmieta vojnu ako nástroj urážky slobody iných národov a ako prostriedok riešenia medzinárodných sporov“. Kto vedie vojnu, spolieha sa na diabolskú logiku zbraní a zabúda na ľudskosť: koľko príkladov máme o pravdivosti týchto slov! Často na ne zabúdame, niekedy preto, že sa týkajú vojen, ktoré považujeme za „vzdialené“, avšak v skutočnosti v našom prepojenom svete ozaj nie sú vzdialené.
Prečo pápež, ako bezprecedentné gesto, navštívil ruské veľvyslanectvo deň po začiatku útoku moskovskej armády na Ukrajinu?
Máte pravdu, keď nazývate toto gesto pápeža Františka bezprecedentným. Svätý Otec chcel prejaviť moskovským autoritám všetko svoje znepokojenie nad vojenskou eskaláciou, ktorá sa v tej chvíli práve začala, a rozhodol sa urobiť osobne krok v tomto zmysle tým, že sa odobral na diplomatické zastupiteľstvo Ruskej federácie pri Svätej stolici.
Pred niekoľkými dňami ste mali telefonický rozhovor s ruským ministrom zahraničných vecí Lavrovom. O čom ste hovorili?
Zopakoval som pápežov apel na okamžité zastavenie paľby. Žiadal som o ukončenie bojov a o prejdenie k riešeniu konfliktu cestou rokovania. Trval som na rešpektovaní civilného obyvateľstva a na humanitárnych koridoroch. Tiež som zdôraznil, ako už to urobil pápež minulú nedeľu pri modlitbe Anjel Pána, totálnu disponovanosť Svätej stolice pre akýkoľvek druh mediácie, ktorá by mohla napomôcť k pokoju na Ukrajine.
Napriek apelom, aby sa utíšili zbrane, čelíme eskalácii, ktorá nejaví žiadny znak ustupovania. Prečo?
Vojna je ako rakovina, ktorá rastie, rozširuje sa a živí seba samú. Je to dobrodružstvo bez návratu, ak použijeme prorocké slová sv. Jána Pavla II. Žiaľ, musíme priznať: upadli sme do víru, ktorý môže mať nevyčísliteľné a katastrofálne dôsledky pre všetkých. Keď prebieha konflikt, keď sa zvyšuje počet bezbranných obetí, je vždy ťažké vrátiť sa späť - aj keď to nie je nemožné, keď k tomu existuje skutočná vôľa - je ťažké pokračovať so všetkým úsilím vo vyjednávaniach, sledovať každú možnú cestu k riešeniu, byť vytrvalí v podnikaní mierových iniciatív. Nesmieme podľahnúť logike násilia a nenávisti. Nesmieme sa ani poddať logike vojny a zmieriť sa s ňou, zahášajúc každý záblesk nádeje. Všetci spoločne musíme pozdvihovať volanie k Bohu a k ľudstvu, aby sa umlčali zbrane a navrátil sa mier, tak ako to robí pápež.
Svet sa v priebehu niekoľkých dní úplne zmenil: teraz sa veľa hovorí o remilitarizácii, o nových vojenských výdavkoch, o potrebe návratu k uhoľným elektrárňam, odsúvajúc bokom ekologický prechod...
Áno, zdá sa, že za niekoľko dní sa svet skutočne zmenil, náš svet, už tak tvrdo skúšaný pandémiou. Pripomeňme si odvážne slová, ktoré Svätý Otec vyslovil v Hirošime v novembri 2019. Povedal: „Túžim v pokore sa stať hlasom tých, ktorí sú bez hlasu a ktorí s nepokojom a úzkosťou sledujú rastúce napätia, ktoré sa tiahnu našou dobou, neakceptovateľné nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré ohrozujú ľudské spolunažívanie, závažnú neschopnosť postarať sa o náš spoločný domov, ustavičné a kŕčovité uchyľovanie sa k zbraniam, ako keby tie mohli zaručiť pokojnú budúcnosť.“
A dodal: „S presvedčením chcem zdôrazniť, že použitie atómovej energie na účely vojny je dnes viac než kedykoľvek zločinom, nielen proti človeku a jeho dôstojnosti, ale aj proti nádeji na budúcnosť nášho spoločného domova. Použitie jadrovej energie na účel vojny je nemorálne, tak ako je rovnako nemorálne vlastnenie jadrových zbraní.“
Dnes vidíme, že tvárou v tvár tomu, čo sa deje na Ukrajine, mnohí hovoria o remilitarizácii: nové a obrovské sumy peňazí smerujú na zbrojenie, zdá sa, že logika vojny prevláda, vzdialenosť medzi národmi sa zväčšuje. Žiaľ, zdá sa, že sme zabudli na lekcie dejín, našej nedávnej histórie. Zacitujem ešte hlas svätého Jána Pavla II., keď prosil, aby sa neviedla vojna s Irakom: vidíme stav tejto krajiny ešte i dnes, takmer dvadsať rokov po konflikte. Pred očami máme jeden dôkaz za druhým o devastácii a nestabilite, ktoré spôsobuje vojna.
Akou inou cestou sa dá ísť než len tou, ktorá predpokladá elimináciu druhého?
Sociálna náuka Cirkvi vždy uznávala legitímnosť ozbrojeného odporu voči agresii. Myslím si však, že zoči-voči tomu, čo sa deje, je nevyhnutné položiť si otázku: robíme všetko pre to, aby sme dosiahli prímerie? Je cesta zbraní jedinou schodnou cestou, ktorá zostala? Dobre chápem, že tieto slová tvárou v tvár zabíjaniu žien a detí, tvárou v tvár miliónom vysídlených osôb, tvárou v tvár krajine, ktorá je zničená, môžu znieť utopicky. Avšak mier nie je akási utópia, je treba okamžite zachrániť toľko ľudských životov v ohrození! Preto sa vníma potreba politicko-diplomatických iniciatív širokého záberu, ktoré by dosiahli zastavenie paľby a začatie rokovaní pre nájdenie nenásilného riešenia. Svätá stolica je ochotná urobiť v tomto zmysle všetko, čo je možné.
Pápež vyslovene povedal, že vojna na Ukrajine je vojnou a nie akousi „vojenskou operáciou“. Prečo?
Slová sú dôležité a definovať to, čo sa deje na Ukrajine, ako vojenskú operáciu, znamená neuznať reálne fakty. Máme pred sebou vojnu, ktorá, žiaľ, ako všetky vojny, žne početné obete z radov civilistov.
Urobila podľa Vás Európa a Západ vo všeobecnosti všetko potrebné na to, aby sa zabránilo eskalácii vojny?
Nerád robím špekulácie tohto druhu. Táto otázka predstavuje určite zaujímavý podnet na zamyslenie. Pamätáme na existujúcu konfliktnú situáciu v Donbase, na nedostatočné plnenie Minských dohôd a na to, čo sa stalo s Krymom. Nad rozliatym mliekom sa však neplače! Pomohlo by skôr nové odhodlanie na zabezpečenie toho, že sa tieto krízy budú riešiť so spoluúčasťou všetkých.
Akú úlohu zohráva politika? A akú úlohu v tejto chvíli zohráva diplomacia?
Keď som zdôraznil potrebu politicko-diplomatických iniciatív, mal som na mysli práve túto potrebu politiky a diplomacie. Padáme späť do minulosti namiesto toho, aby sme sa odvážili urobiť kroky smerom k inej budúcnosti, budúcnosti pokojného spolunažívania. Žiaľ, treba uznať, že po páde Berlínskeho múru sme neboli schopní vybudovať nový systém spolužitia medzi národmi, ktorý by presahoval rámec vojenských zmlúv alebo ekonomickej výhodnosti. Súčasná vojna na Ukrajine túto porážku jasne ukazuje. Chcel by som však tiež povedať, že nikdy nie je neskoro, nikdy nie je neskoro uzavrieť mier, nikdy nie je neskoro vrátiť sa späť po vlastných stopách a nájsť dohodu.
Aká je úloha cirkví?
Tvárou v tvár bezprostredným hrozbám je úlohou kresťanov predovšetkým obrátiť sa. Včera – ako mi bolo povedané – sa za prítomnosti kardinála Krajewského, osobitného vyslanca pápeža na Ukrajine, konala ekumenická modlitba, pri ktorej v prvom rade prosili Pána o odpustenie za našu tvrdosť srdca, za naše hriechy živiace zlo, ktoré je vo svete. A potom je treba modliť sa za to, aby Boh daroval pokoj, osvietil myseľ tých, ktorí vedú vojnu, a aby boli nevinní ušetrení od utrpenia. Cirkvi vydávajú veľké svedectvo solidarity pri pomoci utečencom. Myslím, že je tiež veľmi dôležité, aby trvali na žiadosti o ukončenie bojov: nemôže existovať ospravedlnenie pre vojnu, nenávisť a násilie.