Poľský paulín o situácii v Mariupoľe: Ľudia umierajú pri hľadaní vody

TK KBS, ekai; ml | 10. 03. 2022 10:25



Ukrajina 10. marca (E-kai) „Mariupoľ pripomína Armagedon, je to skutočné peklo," hovorí pre Vatican News Pavel Tomaševskij, ktorému sa so skupinou civilistov podarilo zázrakom evakuovať z obliehaného ruského mesta. S nasadením vlastného života zorganizovali konvoj 100 áut pod bielymi vlajkami. „Nikdy nezabudnem na tehotnú ženu, ktorá kľačala pred separatistami z takzvanej Doneckej republiky a prosila ich, aby nás nechali prejsť. Zastavili konvoj, ale dovolili nám ukryť sa v malej dedine," hovorí Tomaszewski.



Poľský Paulín upozorňuje, že v meste chýbajú potraviny, elektrina a kúrenie. „Ľudia zomierajú, keď opúšťajú svoje pivnice a hľadajú vodu. Vyjsť na ulicu sa rovná samovražde,“ zdôrazňuje. Poukazuje na to, že mesto je úplne zničené bombami. „Často sa musíte vyhýbať horám ležiacich mŕtvol, aby ste sa dostali ďalej," povedal mních, ktorý strávil 11 dní vojny v obliehanom Mariupole.



„Keď sme odchádzali, Mariupoľ bol veľmi poškodený. Nebolo štvrte mesta, kde by nepadali granáty, kde by nedošlo k deštrukcii, zničeniu blokov a budov. S diabolským úmyslom ničia mesto a zrovnávajú ho so zemou. Je to veľká tragédia pre ľudí, ktorí nemôžu ísť von, nemôžu si nič kúpiť, nemôžu normálne fungovať, pretože sú stále v ohrození života.



Keď sme odišli, nastala krátka prestávka v ostreľovaní. Ľudia potom začali kradnúť, všetko si brali z obchodov. Bolo to hrozné, ubližovali si. Neboli to len zúfalé krádeže potravín, ale každý kradol, čo mohol. Bolo to hrozné, zničili všetko, čo sa dalo. Nie je tu nič, žiadna voda, žiadne jedlo. Už tu nie sú žiadne obchody, takže si nemôžete nič kúpiť.



Niekedy prichádzajú autá s nádržami na vodu alebo cisternami, ale je ich veľmi málo. Nie je tu ani voda z vodovodu, ktorá aj tak nebola vhodná na pitie. Potraviny dochádzajú a lúpanie pokračuje. Je to taká tragédia, že je ťažké si to vôbec predstaviť. Je nepredstaviteľné, čo sa deje.



Títo ľudia sa snažia zvládnuť situáciu, ale väčšinou nemajú žiadne zásoby, a aj keď si vopred pripravili nejaké potraviny, nemôžu ich pripraviť, pretože nie je plyn.



Niektorí dokonca prehľadávajú odpadky. Najťažšie boli štyri dni, keď bolo okolie nášho domu neustále bombardované. Najhoršie boli nálety, zhadzovali najväčšie bomby, bol to najväčší rachot, celý dom sa triasol. Bolo to desivé a ťažko predstaviteľné," vyznal sa paulínsky kňaz.



„To, že sa nám podarilo odísť, je zázrak. Zišli sme sa so skupinou ľudí a odišli, bolo tam asi sto áut. Pôsobili sme dojmom davu, ale bol v ňom Boh. Tri stanovištia Rusov nás nechali prejsť, ale štvrté nechcelo. Povedali, že ide o Doneckú republiku a majú príkaz nikoho nepustiť. V sobotu sme spali päť hodín v noci na prázdnom poli, kde nebolo nič.



Neexistovala žiadna sieť, do ktorej by sme mohli niekomu zavolať a povedať mu, čo sa s nami deje. Boli medzi nami malé deti, tehotné ženy. Vojaci nám povedali, že ženy a deti môžu ísť samy do Záporožia, ktoré je predsa len vzdialené 200 kilometrov. Čakali sme pri ceste vedúcej do jednej malej dediny, kde, ako sme sa dozvedeli, nás mohli vziať, celú našu kolónu áut.



Ľudia váhali, ale nakoniec povedali, že je to jedno, kde nás zastrelia. Nevedeli sme, čo nás tam čaká, či nás tam náhodou nečakajú Rusi, aby nás niekam odviedli. Ale nakoniec nás to zachránilo, išli sme tam, lebo bola veľká zima, mínusové teploty. Niektorí bývali v domoch, iní vo veľkej škole. Ráno sme sa všetci zhromaždili pred školou a rozmýšľali, kam pôjdeme.



Niektorí z mužov sa išli pozrieť, kde by sa dalo dostať cez stanovište, ktoré nás nepustilo. Povedali nám, že v nedeľu sa má otvoriť nový humanitárny koridor. Okolo poludnia sme sa rozhodli vyraziť do tejto chodby. Nasledovali sme vojakov po poľných cestách. Dúfali sme, že keďže naša kolóna áut bola taká veľká, možno nás pustia. Stalo sa toto.



Počas cesty sme videli mŕtvych ruských vojakov, vyzeralo to ako na bojisku. Bolo to hrozné, ale zázrakom sa nám podarilo odísť. Nikdy som si nemyslel, že budem svedkom takéhoto barbarstva. Najhorší moment bol, keď sme stáli na poli pred vojakmi a mysleli sme si, že sa určite niečo stane. Museli sme dokonca počítať s tým, že nás zabijú.



Nemali sme žiadnu nádej. Ženy ich prosili, aby nás pustili, ale oni rázne povedali nie, a to bolo všetko. To bolo pre nás najťažšie, takýto kolaps. ísť, však, sme mali nádej, že by sme to zvládli," povedal P. Pawel Tomaszewski povedal pre Vatican News. (Zdroj: E-kai)




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024