Bratislava 3. marca (TK KBS) Ukrajinský gréckokatolícky kňaz Oleh Hryhoryk pôsobí na Zakarpatí v dedinke Dubriniči, 10 kilometrov od hraničného prechodu v Ubli. Od prvých dní ruskej agresii pomáha na hranici ľuďom utekajúcim z Ukrajiny. Oraganizoval varenie gulášu a vývaru, prinášal hygienické potreby. Manželku má zo Slovenska. Rozhovor poskytol Tlačovej kancelárii KBS a rádiu LUMEN.
Ako to vyzerá z ukrajinskej strany na hraniciach so Slovenskom?
Lepšie ako to vyzeralo pred týždňom. V utorok večer bolo na hranici približne desať peších ľudí a približne 360 áut. Áut je teda trikrát menej ako predtým. Užhorod je však nehorázne upchatý pešími i autami. Tam sú kilometre áut. Určite aj desať kilometrov. Hranica je prepchatá. Ide to veľmi dlho. Veľké autobusy s mamičkami s deťmi. Krik a plač detí a mamičiek, išlo mi z toho roztrhnúť srdce.
Aj na Ukrajine medzi oblasťami sú kontrolné body, kde polícia zastavuje autá a kontroluje ich.
Sú kontroly, či necestujú muži, ktorí nemôžu vycestovať z Ukrajiny. To tiež trochu brzdí premávku. Sú prípady, keď muža nepustia cez kontrolu a manželka nevie šoférovať, na hranice ich potom zvážajú naše školské autobusy. Teda na hranici teraz pribúdajú ľudia postupne po skupinkách. Nie tak masovo.
Aká je organizácia na slovenskej strane hraníc?
Sme z toho nadšení a prekvapení. Vždy to muselo byť presne podľa pravidiel. Veľa vecí teraz zorganizovali. Prvé potraviny zo Slovenska k nám prišli hneď v piatok, ľuďom na hraniciach poskytujú možnosť zohriať sa a odvoz. Veľká väčšina z týchto ľudí ide prvýkrát v živote nie že za hranicu štátu, ale za hranice svojej dedinky alebo mesta. Takže aj vaši policajti majú viac práce. Musia ich sprevádzať, ukázať, kade maju ísť.
Aj vy pomáhate každý deň na hraniciach.
Prvýkrát som šiel na hranicu vo štvrtok večer pred týždňom a vrátil som sa so slzami, plačom a krikom srdca. Keď som videl všetky kojace mamy a plač malých detí, hneď som povedal, že musíme niečo spraviť. Mám kúpený 50 litrový parák, aby sme mohli vo farnosti robiť guláš. Poprosil som chlapov, aby nechali všetku prácu a prosil som ich, aby sme išli na hranicu. Všetko sme zháňali. Začiatok je vždy ťažký. Rozmýšľate, čo potrebujete kúpiť. Jeden balil drevo, druhý šiel do obchodu. Prvé, čo sme sa rozhodli, že ideme variť, nebol guláš, ale vývar. Niečo horúce, aby sa ľudia mohli zohriať. Nemali sme do čoho nabrať vodu. Zháňali sme plastové fľaše, v garáži mám takú veľkú plastovú nádrž, skúšal som v nej prvý raz v živote robiť víno. Už je prázdna, tak sme ju rýchlo umyli, napustili vodu a preniesli ju na hranicu mikrobusom. Prišli sme na hranicu, každý tam mal niečo svoje. Vývar sa varil prakticky stále. Len sa donášali potraviny. Keď sme začínali, potrebovali sme mäso. Každý zbehol domov, vytiahol z mrazničky sliepku. Bola ro revízia farských mrazničiek. Boli tam aj ľudia z dediny, veľa pomáhala naša starostka. Uvoľnila zamestnancov. Robili chlebíky, škrabali mrkvu, všetko, čo bolo treba na vývar. Robili čaj a kávu. Spojilo nás to. Boli sme tam od rána do večera. Už sa tam striedajú aj ďalšie dediny, aby sme ľuďom mohli ponúknuť čaj a kávu. Taký bol začiatok.
Ako vnímate situáciu na Ukrajine?
Je to do plaču. Len len sme sa pomaly začali po 30 rokoch stavať na nohy, ako keď bábätko sa pomaly začína stavať a chodiť. Pomaly začínali veci fungovať, veci sa menili. A teraz je z toho veľa zničeného. Najviac hrozné je, že je zničených veľa životov. A to nehovorím len o tých, čo zomreli. Ale aj ich manželiek, mamičiek, detí, čo zostanú sirotami. Je to veľa zmárnených životov. Aj ľudia, čo odišli, veľa vecí museli nechať len tak, akoby ich veci vyleteli hore komínom, ako sa hovorí.
Ako by mohli ešte Slováci pomôcť Ukrajincom?
Veľká úloha ešte len bude pred nami. Teraz vďaka Bohu sa celý svet spojil okolo Ukrajiny. Každý pomáha. Naši Ukrajinci robili veľa zbierok v Nemecku a Česku, ale aj všade, kde sú. Posielajú to na Ukrajinu. Ale veľká výzva ešte bude len pred nami, ak Boh dá, že sa spor čím skôr skončí. Budeme musieť, ak nás Pán Boh na Zakarpatí zachráni, budeme musieť ísť pomáhať ľuďom, ktorí zostali bez domov a bytov. Budeme musieť pomáhať aj psychicky, aj fyzicky. Už teraz s priateľom rozmýšľame, ako chystať pomoc, autá a ísť na východ. Nie tam, kde sa teraz bombarduje, ale do Ternopoľa k ľuďom, ktorí nemajú to, čo my máme. Teda napríklad potraviny, hygienické veci. Rozmýšľame, ako to dostať ku nim.
Vy máte manželku Slovenku. Neuvažovali ste spolu s ňou utiecť na Slovensko?
Nie. Bola u nás trošku domáca vojna, aj so svokrou, keď vravela, že nemám rozum. Ja som neuvažoval a ani neuvažujem, aby som niekde išiel. Nie som taký typ človeka. Vidím pred sebou cieľ, prácu, misiu a mám ju robiť. Teraz je dôležitý čas pre nás všetkých, aby sme sa nedali ovplyvniť strachom a panikou. Musíme rozmýšľať, akú výzvu na nás kladie táto situácia. Na každého. Aj ten najmenší človek môže na svojom mieste robiť veľké veci. Robiť to, čo od neho záleží. Keď ma potrebujú na škrabanie zemiakov, budem škrabať zemiaky. A bude to veľká misia pre tie stovky ľudí, ktoré budú jesť guláš. Utiecť, to je najjednoduchšie. Človek, keď má problém, radšej utečie. Ak sa stane dopravná nehoda, prvé, čo by chcel vinník urobiť, je utiecť odtiaľ. To je ľudské. Ale máme prijať zodpovednosť a robiť to, čo od nás záleží na tých miestach, kde sme. Takže nechcel som a ani nechcem. Ani na Slovensko, ani nikam inam.