Vatikán 9. februára (RV) Pápež František je známy celým radom rozhovorov pre médiá, od časopisov až po dokumentárny film. V nedeľu 6. februára však vôbec po prvý raz prijal pozvanie na rozsiahly rozhovor v priamom televíznom prenose. Večer o trištvrte na deväť sa z Domu sv. Marty spojil s diskusnou reláciou „Che tempo che fa“ na kanáli RAI 3 talianskej štátnej televízie.
Skúsený moderátor Fabio Fazio kládol pápežovi otázky na témy ako vojna, migranti, ochrana stvorenstva, vzťah medzi rodičmi a deťmi, zlo a utrpenie, modlitba, budúcnosť Cirkvi a potreba priateľov. Neobišiel ani pápežovu veľkú tému milosrdenstva. Právo človeka na to, aby mu bolo odpustené, by sa malo považovať za „ľudské právo“, uviedol v tejto súvislosti Svätý Otec. Nikomu totiž neslobodno vziať šancu napraviť svoj život.
Pápež sediaci v kresle pred kamerou v Dome sv. Marty skoro hodinu pokojne odpovedal na otázky moderátora v štúdiu. Svoje odpovede ohľadom viery a života Cirkvi ilustroval Ježišovými podobenstvami o milosrdnom Samaritánovi či o návrate strateného syna. Fabio Fazio v rozhovore neobišiel ani vzťah s Bohom. Čo je to vlastne modlitba? – opýtal sa: „Nuž, je to ako keď sa dieťa zhovára so svojím otcom“, vysvetlil s jednoduchosťou pápež František.
Od ľahostajnosti k starostlivosti
Pri otázke prečo sa svet nevie zbaviť vojen pápež František ako príklad pripomenul srdcervúce ľudské utrpenie v Jemene. „Vojny medzi bratmi“ sprevádzajú ľudstvo neustále, ako to hovoria biblické príbehy Kaina a Ábela či Babylonskej veže: „Je to niečo ako anti-zmysel stvorenia, keďže vojna je vždy ničením. Pracovať na pôde, starať sa o deti, vychovávať rodinu, starať sa o rozvoj spoločnosti: to je budovanie. Viesť vojnu však znamená ničiť, je to mechanizmus deštrukcie.“
Ohľadom témy biedy a utrpenia pápež pozval zamyslieť sa nad ľahostajnosťou zoči-voči obrovským rozdielom vo svete: jedna časť je rozvinutá, kde má človek prístup ku vzdelaniu a práci, a je tu druhá časť, kde umierajú deti, hynú migranti, pričom vidíme nespravodlivosť aj v našich vlastných krajinách:
„Veľmi škaredým pokušením je odvrátiť pohľad na druhú stranu, čiže nepozerať sa“ – skonštatoval pápež. Médiá síce všetko ukazujú, „ale my si od toho dávame odstup: trochu si polamentujeme, že je to tragédia, ale potom je to, akoby sa nič nestalo“. „Nestačí vidieť, je potrebné cítiť, treba sa dotýkať,“ zdôraznil pápež František a dodal: „Chýba nám dotyk s utrpením, a dotyk nás vedie k hrdinstvu. Myslím na lekárov, zdravotné sestry a ošetrovateľov, ktorí v tejto pandémii položili svoje životy: dotkli sa toho nešťastia a rozhodli sa zostať pri chorých.“
Svätý Otec v rozhovore vyzval k postoju „starostlivosti“, ktorého potreba sa ukazuje aj zo sociálneho hľadiska. To, čo dnes zažívame, je v skutočnosti problém „sociálnej agresivity“, ako to ukazuje aj fenomén šikanovania, upozornil pápež:
„Túto našu agresivitu je potrebné vychovávať. Agresivita nie je sama osebe negatívna, pretože na ovládnutie prírody, na dosiahnutie pokroku, na budovanie je agresivita potrebná, existuje takpovediac pozitívna agresivita. Je tu však deštruktívna agresia, ktorá sa začína niečím veľmi malým, ale chcem to tu spomenúť: začína sa jazykom, klebetením. Ale klebetenia v rodinách, v susedstvách, spôsobujú ničenie.“
Za dôverný vzťah rodičov s deťmi
Od témy mladých, ktorí sú niekedy obeťami veľkého pocitu osamelosti, sa debata dostala k vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Pápežova rada rodičom sa dá zhrnúť do slova „blízkosť“: vytvárať si s deťmi vzťah blízkosti. Pápež pripomína:
„Keď mladé páry chodia na spoveď alebo keď sa s nimi rozprávam, vždy im položím otázku: „Hrávate sa so svojimi deťmi?“ ... Niekedy počúvam bolestné odpovede: „Ale otče, keď odchádzam z domu do práce, spia, a keď sa večer vraciam, opäť spia.“ Je to krutá spoločnosť, ktorá sa odpútava od svojich detí.“
„Ide tu o nezištnú štedrosť vo vzťahu k vlastným deťom: hrať sa s nimi, nebáť sa detí, toho, čo hovoria, ich hypotéz. Alebo dokonca keď sa dieťa, už staršie, dospievajúce, pošmykne, byť mu nablízku, zhovárať sa s ním ako otec, ako matka.“
„Tí rodičia, ktorí nie sú svojim deťom nablízku, a len aby mali od nich pokoj, povedia: „Tu máš kľúč od auta, zájdi si niekam“, nerobia dobre. Naopak, je veľmi pekné, keď sú si rodičia takmer sprisahanecky blízki so svojimi deťmi.“
Aj pápež potrebuje priateľov
Otázky mierili aj do veľmi osobnej oblasti, keď pápež prezradil, že aj on potrebuje mať zopár dôverných priateľov a že priateľské vzťahy sa mu ľahšie udržiavajú v prostredí vatikánskej ubytovne, v Dome sv. Marty. So srdečnosťou vysvetlil svoju nedávnu návštevu u starých známych v predajni cédečiek a platní v centre Ríma. Debata prešla aj k pápežovej láske k hudbe, klasickej, ale i tangu. Na všetečnú otázku prezradil, že ako správny „Porteño“ – obyvateľ Buenos Aires – ani on nemohol v mladosti netancovať v rytme tanga.
Svätý Otec objasnil i svoje rázne rozhodnutie spred vyše 30 rokov skoncovať s pozeraním televízie. Odpoveď, ktorá v publiku sediacom v televíznom štúdiu vyvolala výbuch smiechu, sa týkala jeho detských túžob: chcel sa stať mäsiarom, akého vídaval na trhovisku, kam chodieval s mamou a tetou: „Mäsiar nosil na opasku veľkú peňaženku, plnú peňazí. To sa mi ohromne páčilo - my Janovčania to máme v krvi. Aj Piemontčania, ale tí to lepšie zakrývajú“, zažartoval pápež. Ako dospievajúci si zvolil profesiu chemika, neskôr ho to ťahalo k medicíne, až prišlo povolanie ku kňazstvu.
S televíznymi divákmi sa pápež František rozlúčil prosbou o modlitbu, alebo aspoň o „pozitívne vlny“.