Hendikepovaní v Cirkvi: Svedectvo novozélandského jezuitu Glyna

TK KBS, RV zk, ml; pz | 18. 01. 2022 14:04



Vatikán 18. januára (RV) „Naše limity nie sú nešťastím či trestami, ale sú súčasťou tajomstva nášho stavu ľudských stvorení, ktoré svojím spôsobom zdieľajú Boží obraz a spoločne budujú Kristovo telo.“ Takto hovorí o ľudských obmedzeniach hendikepovaný novozélandský jezuita Justin Glyn vo videu zo série svedectiev, ktoré pripravilo vatikánske Dikastérium pre laikov, rodinu a život.



Ide už o štvrté z piatich videí zo série s názvom #IamChurch (Cirkev som ja) o postihnutých osobách a ich mieste v Cirkvi. Svedectvo pátra Glyna ukazuje, aké dôležité je, aby  hendikepovaní ľudia svojou reflexiou predstavili nový prístup k téme postihnutia, a to ako v teologickej, tak i v pastoračnej rovine.



Mediálny projekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život pomáha postihnutému človeku nepovažovať sa za pasívneho prijímateľa pozornosti Cirkvi, ale uvedomovať si povolanie, ktoré je spoločné pre všetkých pokrstených.



„Nie sme povolaní k dokonalosti ako jednotlivci. To nie! My všetci sme povolaní zdieľať obmedzenú a krehkú prirodzenosť, ktorú, ako veríme, Kristus prišiel s nami zdieľať“, hovorí otec Glyn.



Justin Glyn je vyštudovaný právnik, člen Austrálskej provincie Spoločnosti Ježišovej, kňazskú vysviacku prijal v roku 2016 v Aucklande na Novom Zélande. Prinášame jeho svedectvo:



„Volám sa Justin Glyn. Som kňaz, jezuita, ako aj cirkevný i civilný právnik. Poskytujem právne poradenstvo austrálskej provincii mojej kongregácie a vyučujem kánonické právo bohoslovcov a tiež píšem o teológii, práve a sociálnych otázkach.



Od narodenia som zrakovo postihnutý. Dokážem trošku vidieť vďaka teleskopickým okuliarom, ktoré nosím. Svet však pre mňa bol vždy rozmazaný. A väčšina informácii o ňom pochádza z toho, čo počujem.



Moje obmedzenia majú svoje temné stránky, no ukázalo sa tiež, že sú požehnaním. To, že veľmi nevidím, mi pomohlo rozviť dobrú pamäť. A to je veľmi potrebné pri vykonávaní právnického poslania i pri štúdiu teológie, ale tiež sa to ukázalo užitočné pri mojej vášni pre jazyky a hudbu.



Okrem toho, osobitne ako kňaz som zistil, že to, že mám hendikep je dobým pripomenutím, že my všetci sme limitovaní. Neprichádzam k ľuďom mysliac si, že mám všetky odpovede, ale dobre si uvedomujem, že my všetci na sebe vzájomne závisíme.



A pripomína mi to, že nie sme povolaní k dokonalosti ako jednotlivci. To nie! My všetci sme povolaní zdieľať medzi sebou obmedzenú a ranenú prirodzenosť, ktorú, ako veríme, Kristus prišiel s nami zdieľať a zjednotiť ju s tou jeho.



Naše limity nie sú nešťastím či trestami, ale sú súčasťou tajomstva nášho stavu ľudských stvorení, ktoré svojím spôsobom zdieľajú Boží obraz a spoločne budujú Kristovo telo.“



Dikastérium pre laikov, rodinu a život pripravilo sériu spomínaných videí pri príležitosti Roka Amoris laetitia.



Videá predstavujú hendikepované osoby z rôznych krajín, ktoré aj keď sú častokrát obeťami súčasnej kultúry skartovania, nepodliehajú tzv. viktimizmu, čiže nestavajú sa do pozície obete, ale ponúkajú pozitívne svedectvo, sú príťažlivou tvárou Cirkvi. Ide o mužov i ženy, laikov i zasvätených, ktorí ukazujú rôznorodosť i bohatstvo sveta hendikepu. 




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022