Fínska ekumenická delegácia prišla opäť na púť do Večného mesta

TK KBS, RV mh, jb, ml; pz | 17. 01. 2022 14:10



Foto: SpC-Vatican

Rím 17. januára (RV) V pondelok 17. januára, tesne pred začiatkom Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, prijal pápež František na audiencii ekumenickú delegáciu z Fínska vedenú biskupom Evanjelickej luteránskej cirkvi Fínska Jukkom Keskitalom z diecézy Oulu. Medzi účastníkmi boli tentoraz aj zástupcovia domorodého národa Sami, ktorého pravlasť leží v severnej časti Fínska.



Fínski evanjelici organizujú ekumenickú púť do Ríma každoročne pred sviatkom svojho patróna sv. Henricha (Henrika). Svätý Otec sa po srdečnom zvítaní s nimi zamyslel nad témou „spoločného kráčania“, čiže putovania „tých, ktorých sa dotkla Božia milosť“. Reagoval tak na biblické motto tohtoročného ekumenického týždňa, ktoré hovorí o putovaní mudrcov do Betlehema a ich poklona pred Bohom: „Videli sme na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2,2).



Pri audiencii pápež pripomenul aj približujúce sa dve dôležité výročia na ceste k jednote všetkých pokrstených: 1700. výročie Nicejského koncilu a 500-ročnicu Augsburského vyznania.



Z príhovoru Svätého Otca



„Mudrci dosiahli svoj cieľ, pretože ho hľadali. Ale hľadajú ho preto, lebo Pán ako prvý sa ich vydal hľadať so znamením hviezdy. Nachádzajú, pretože hľadajú, a hľadajú, pretože boli hľadaní. Je krásne chápať život týmto spôsobom, ako cestu hľadania, ktoré nevychádza od nás, ale od Toho, ktorý nás ako prvý začal hľadať a priťahovať svojou milosťou. Všetko sa rodí z Božej milosti, ktorá nás priťahuje. A naša odpoveď môže byť len podobná tej, akú uskutočnili mudrci: spoločná cesta.



Spoločné kráčanie. Ten, koho sa dotkla Božia milosť, sa nemôže uzavrieť do seba a žiť len v sebazáchove; je stále na ceste, stále sa snaží napredovať. A napredovať spoločne: vaša púť sem je toho dobrým príkladom. Cirkevná tradícia rozpoznala v mudrcoch predstaviteľov rôznych kultúr a národov: aj pre nás, obzvlášť v týchto časoch, je výzvou vziať za ruku našich bratov a sestry s ich konkrétnymi príbehmi, aby sme napredovali spoločne.



Drahí priatelia, sme na ceste vedenej jemným Božím svetlom, ktoré rozháňa temnotu rozdelenia a nasmerúva cestu k jednote. Sme na ceste bratstva k ešte plnšiemu spoločenstvu. Pomáhajme si navzájom na našej ekumenickej púti, aby sme postupovali „stále viac a viac k Bohu“, «magis ac magis in Deum», ako hovorí Regula sv. Benedikta (LXII, 4). Svet potrebuje svoje svetlo a toto svetlo svieti len v láske, v spoločenstve a bratstve.



Sú etapy cesty, ktoré sú ľahšie, a v ktorých máme postupovať rýchlo a usilovne. Myslím napríklad na mnohé cesty dobročinnosti, ktoré nás približujú k Pánovi, prítomnému v chudobných a núdznych, a zjednocujú nás medzi sebou. Niekedy je však táto cesta náročnejšia, a keď čelíme cieľom, ktoré sa zdajú byť ešte vzdialené a ťažko dosiahnuteľné, môže narastať únava a vynoriť sa pokušenie malomyseľnosti. V takom prípade nezabúdajme, že sme na ceste nie ako vlastniaci, ale ako hľadajúci Boha.



Preto musíme ísť vpred s pokornou trpezlivosťou a vždy spoločne, aby sme sa navzájom podporovali, pretože tak si to praje Kristus. Pomáhajme si navzájom, keď vidíme, že ten druhý je v núdzi. Na púti je niekedy potrebné urobiť prestávku, aby sme načerpali energiu a lepšie sa sústredili na cieľ. A my, hľadajúci Boha na ceste k plnému spoločenstvu s ním a medzi sebou navzájom, máme pred sebou dve dôležité zastávky.



V roku 2025 oslávime 1700. výročie Nicejského koncilu. Trojičné a kristologické vyznanie tohto koncilu, ktoré uznáva Ježiša ako „pravého Boha z Boha pravého“, „jednej podstaty s Otcom“, nás zjednocuje so všetkými pokrstenými. Pri pohľade na toto veľké výročie sa odhodlajme s obnoveným nadšením k spoločnému kráčaniu po Kristovej ceste, po ceste, ktorou je Kristus! Lebo my potrebujeme práve jeho, jeho novosť, jeho neporovnateľnú radosť. Len ak sme s ním úzko spojení, kráčame naplno cestou k úplnej jednote. A je to vždy on, koho, aj keď nevedomky, hľadajú ľudia všetkých čias, a teda aj tí dnešní.



Druhá zastávka: v roku 2030 – budeme tu?, nebudeme tu? to neviem – si pripomenieme 500-ročnicu Augsburského vyznania. V čase, keď sa kresťania chystali rozísť, sa toto vyznanie snažilo zachovať jednotu. Vieme, že sa nepodarilo zabrániť rozdeleniu, ale toto výročie môže byť plodnou príležitosťou, aby nás utvrdilo a posilnilo na ceste spoločenstva, aby sme sa stali poslušnými viac Božej vôli a menej ľudskej logike, aby sme boli ochotnejší uprednostniť cestu naznačenú nebom pred pozemskými cieľmi.“



Pápež pri stretnutí s ekumenickou delegáciou nechal pozdravovať aj emeritného evanjelického biskupa a tiež pravoslávneho biskupa, ktorí sa na púti nemohli zúčastniť. V závere stretnutia sa zvlášť obrátil k členom domorodého etnika Sami a vyslovil uznanie biskupovi Jukkovi Keskitalovi za iniciatívu pozvať ich na túto púť. S hosťami sa rozlúčil slovami vďaky a povzbudenia: 



„Drahí priatelia, opakovanie vašej púte sem je krásnym a povzbudzujúcim ekumenickým znamením. Ďakujem vám za to. Pokračujme spoločne v hľadaní Boha s odvahou a konkrétnosťou. Udržujme svoj pohľad upretý na Ježiša (porov. Hebr 12,2) a buďme si nablízku v modlitbe, jedni za druhých.“




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022