Vatikán 6. januára (RV) Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Zjavenia Pána vo štvrtok 6. januára. Srdce kresťana nesmie byť zaparkované, ale musí sa hýbať zdravým nepokojom túžby. Učme sa od Mudrcov, že táto túžba sa živí a očisťuje v Božej prítomnosti, v klaňaní sa mu. Pestujme preto adoráciu, opakovane vyzval v homílii Svätý Otec.
Pri eucharistickom slávení v Bazilike sv. Petra o 10.00 za účasti okolo 1500 veriacich bol slávnostne ohlásený termín Veľkej noci, ktorý tento rok pripadne na 17. apríla.
Homília Svätého Otca
Slávnosť Zjavenia Pána, 6. januára 2022
Mudrci smerujú k Betlehemu. Ich putovanie sa prihovára i nám, povolaným putovať k Ježišovi, lebo on je tou polárnou hviezdou, ktorá osvetľuje oblohu života a orientuje kroky k tej pravej radosti. Kde sa však začala tá púť mudrcov v ústrety Ježišovi? Čo pohlo týchto mužov Orientu dať sa na cestu?
Mali tie najlepšie zdôvodnenia nepúšťať sa na cestu. Boli mudrcmi a astrológmi, mali povesť a bohatstvo. Pri takej dosiahnutej kultúrnej, spoločenskej a ekonomickej istote sa mohli uspokojiť s tým, čo vedeli a mali, mohli zostať pokojní. Namiesto toho sa nechali znepokojiť jednou otázkou a znamením: „Kde je ten novonarodený...? Videli sme jeho hviezdu...“ (Mt 2,2). Ich srdce sa nenechá uspať v nore apatie, ale prahne po svetle; nevlečie sa lenivo, ale horí clivou túžbou po nových horizontoch. Ich oči nie sú obrátené k zemi, ale sú otvorenými oknami k nebu. Ako povedal Benedikt XVI., boli to „muži nepokojného srdca. [...] Muži v očakávaní, ktorí sa neuspokojili s ich zabezpečeným príjmom a spoločenskou pozíciou [...]. Boli hľadačmi Boha“ (Homília, 6. januára 2013).
Z čoho sa rodí tento zdravý nepokoj, ktorý ich priviedol k putovaniu? Rodí sa z túžby. Toto je ich hlboké tajomstvo: vedieť túžiť. Popremýšľajme nad tým. Túžiť znamená udržiavať pri živote oheň, ktorý planie vo vnútri nás a pobáda nás, aby sme hľadali poza okamžik, poza to, čo je viditeľné. Túžiť znamená prijať život ako tajomstvo, ktoré nás prevyšuje, ako stále otvorená štrbina, ktorá pozýva hľadieť ďalej, lebo život nie je „celý tu“, je aj „tam“. Je ako biele plátno, ktoré potrebuje dostať farby. Práve veľký maliar Van Gogh napísal, že potreba Boha ho pobádala vyjsť v noci, aby kreslil hviezdy. Áno, lebo veď Boh nás tak urobil: sme umiesení z túžby; nasmerovaní, ako mudrci, smerom k hviezdam. Môžeme bez zveličovania povedať, že sme tým, po čom túžime. Lebo práve túžby rozširujú náš obzor a pobádajú nás k životu, ktorý je ďalej: je ďalej za prekážkami zvykovosti, za životom založeným na konzumizme, za unavenou vierou z opakovania, za strachom riskovať, nasadiť sa za iných a za dobro. „Náš život – hovoril sv. Augustín – je gymnastikou túžby“ (Traktáty o Prvom Jánovom liste, IV, 6).
Bratia a sestry, ako pre mudrcov, tak aj pre nás platí: cesta života a putovanie viery potrebujú túžbu, vnútorný elán. Neraz žijeme v akomsi duchu „parkoviska“, žijeme zaparkovaní, bez tohto elánu túžby, ktorý nás posúva vpred. Je dobré sa samých seba spýtať: v akom bode sa práve nachádzame na ceste viery? Nie sme už príliš dlho zaseknutí, zaparkovaní v zvykovom, vonkajšom, formálnom náboženstve, ktoré už viac nezahrieva srdcia a nemení životy? Roznecujú naše slová a naše zvyky v srdciach ľudí túžbu postúpiť smerom k Bohu, alebo sú len „mŕtvym jazykom“, ktorý hovorí o sebe samom a k sebe samému? Je smutné, keď spoločenstvo veriacich už viac netúži a unavene sa vlečie spravovaním vecí namiesto toho, aby sa nechalo zlákať Ježišom, výbušnou a vyrušujúcou radosťou evanjelia. Je smutné, keď nejaký kňaz zatvoril dvere túžby, je smutné upadnúť do klerikálneho funkcionalizmu, to je veľmi smutné.
Kríza viery, nášho života a našej spoločnosti tiež súvisí s vytrácaním sa túžby po Bohu. Súvisí s driemajúcim duchom, so zvykom uspokojiť sa so životom zo dňa na deň, nepýtajúc sa, čo Boh od nás chce. Sme príliš pritlačení k zemi a zabudli sme dvíhať zrak smerom k nebu; sme nasýtení mnohými vecami, no chýba nám túžba po tom, čo nám chýba. Clivota po Bohu. Sme upätí na potreby, na to, čo budeme jesť a čo si oblečieme (porov. Mt 6,25), nechávujúc vyprchať prahnutie po tom, čo je ďalej. A ocitáme sa v bulímii spoločenstiev, ktoré majú všetko a často už necítia nič v srdci. Uzavreté osoby, uzavreté komunity, uzavretí biskupi, uzavretí kňazi, uzavretí zasvätení. Lebo nedostatok túžby privádza k smútku, k ľahostajnosti. Smutné spoločenstvá, smutní kňazi, smutní biskupi.
Pozrime sa ale najmä na nás samých a spýtajme sa: ako je na tom cesta mojej viery? To je otázka, ktorú si dnes môžeme položiť, každý z nás. Ako je na tom cesta mojej viery? Je zaparkovaná, alebo napreduje? Viera, aby mohla vykročiť znova a znova, potrebuje byť roznietená túžbou, pustiť sa do hry v dobrodružstve živého a čulého vzťahu s Bohom. Hýbe ale mojím srdcom ešte stále túžba po Bohu? Alebo dovolím zvykovosti a sklamaniam, aby mi ju vyhasili? Dnes, bratia a sestry, je deň, kedy si treba klásť tieto otázky. Dnes je deň, keď treba nanovo živiť túžbu. Ako to urobiť? Poďme do „školy túžby“, poďme za mudrcmi. Oni nás budú vyučovať, v ich škole túžby. Pozerajme na kroky, ktoré robia, a zoberme si z nich niekoľko ponaučení.
Oni ponajprv vyrážajú pri východe hviezdy: učia nás, že je treba každý deň znova vyraziť, v živote ako aj vo viere, lebo viera nie je brnením, ktoré znehybňuje, ale fascinujúcou cestou, ustavičným a neutíchajúcim pohybom, v neustálom hľadaní Boha, vždy s rozlišovaním v tom kráčaní.
Mudrci sa potom v Jeruzaleme pýtajú: pýtajú sa, kde je to Dieťa. Učia nás, že sa potrebujeme pýtať, pozorne počúvať otázky srdca, svedomia; lebo práve tak často hovorí Boh, ktorý sa na nás obracia viac s otázkami, než s odpoveďami. A toto sa musíme dobre naučiť: že Boh sa na nás obracia viac s otázkami, než s odpoveďami. Ale nechajme sa znepokojovať aj otázkami detí, pochybnosťami, nádejami a túžbami ľudí našej doby. Tou cestou je pripustiť si otázky.
A mudrci tiež vzdorujú Herodesovi. Učia nás tak, že potrebujeme odvážnu vieru, ktorá sa nebojí čeliť obskúrnym logikám moci a stane sa semienkom spravodlivosti a bratstva v spoločnosti, kde i dnes veľa Herodesov zasieva smrť a masakruje chudobných a nevinných, za ľahostajnosti mnohých.
Mudrci napokon odchádzajú späť „inou cestou“ (Mt 2,12): provokujú nás tým k tomu, aby sme išli novými cestami. Je to kreativita Ducha Svätého, čo vždy robí nové veci. Je to tiež, v tomto momente, jedna z úloh Synody, ktorú si konáme: kráčať spoločne v počúvaní, lebo Duch Svätý nám našepkáva nové cesty, cesty prinášajúce evanjelium do srdca toho, kto je ľahostajný, vzdialený, kto stratil nádej, ale hľadá to, čo mudrci našli, „nesmiernu radosť“ (porov. Mt 2,10). Vychádzať poza, ísť vpred.
Na vrchole cesty mudrcov je však kľúčový moment: pri príchode do cieľa „padli na zem a klaňali sa dieťaťu“ (porov. v. 11). Klaňajú sa. Pripomínajme si toto: cesta viery nachádza rozbeh i naplnenie iba v prítomnosti Boha. Iba ak si nanovo oživujeme chuť adorovať, obnovuje sa túžba. Túžba ťa vedie ku klaňaniu sa a klaňanie sa v tebe obnovuje túžbu. Lebo túžba po Bohu rastie len vtedy, keď stojíme pred Bohom. Lebo iba Ježiš uzdravuje túžby. Z čoho? Uzdravuje ich z diktatúry potrieb. Srdce totiž ochorie, ak túžby splývajú len s potrebami. Boh ale túžby dvíha a očisťuje ich, uzdravuje ich, keď ich lieči z egoizmu a otvára nás láske k nemu a k bratom. Preto nezabúdajme na adoráciu, na modlitbu adorácie, ktorá medzi nami nie je veľmi bežná: adorovať v tichu. Preto, prosím, nezabúdajme na adoráciu.
A keď sa takto budeme uberať deň čo deň, budeme mať istotu, tak ako mudrci, že aj počas tých najtmavších nocí žiari jedna hviezda. Je to hviezda Pána, ktorý prichádza, aby sa starostlivo ujal nášho krehkého ľudstva. Vydajme sa na cestu k nemu. Nedajme apatii a rezignácii tú moc, že by nás priklincovali k smútku plochého života. Naberme si ten nepokoj Ducha: srdcia v pohybe. Svet očakáva od veriacich obnovený rozlet smerom k nebu. Ako mudrci zdvihnime hlavu, načúvajme túžbe srdca, nasledujme hviezdu, ktorej Boh dáva žiariť nad nami. A ako nepokojní hľadači zostaňme otvorení na Božie prekvapenia. Bratia a sestry, snívajme, hľadajme, klaňajme sa.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)