Bratislava 3. januára (TK KBS) Prinášame historické súvislosti sviatku Zjavenia Pána (6. januára 2020) a nedeľného sviatku krstu Pána (9. januára).
SLÁVNOSŤ ZJAVENIA PÁNA (ľudový názov Traja králi) 6. január
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Po slávnosti Veľkej noci je to prvý známy sviatok, ktorý Cirkev začala liturgicky sláviť. Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa uchovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528)
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)
Epifánia je zjavením Ježiša ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. V „mágoch“, ktorí predstavujú okolité pohanské náboženstvá, vidí evanjelium prvotiny národov, ktoré skrze Vtelenie prijmú Dobrú Zvesť o spáse. Príchod mágov do Jeruzalema, ktorí sa prišli „pokloniť židovskému kráľovi“ ukazuje, že vo svetle mesiášskej Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, kto bude kráľom národov. Ich príchod naznačuje, že pohania nemôžu poznať Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Vykupiteľovi sveta, bez toho, aby sa pred tým neobrátili na židov a od nich prijali mesiášske zasľúbenie ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána ukazuje, že „veľké množstvo národov“ vstupuje do „rodiny patriarchov“ a získava tým „dôstojnosť Izraela“. Sv. Lev Veľký sa takto vyjadruje o dnešnej slávnosti: „Nech vstúpia, nech vstúpia do rodiny patriarchov všetky národy a ako synovia prisľúbenia nech príjmu v Abrahámovom potomstve požehnanie, ktoré jeho synovia podľa tela odmietajú. Nech sa v troch mudrcoch klaňajú všetky národy Pôvodcovi vesmíru a Boh nech je známy nielen v Judei, ale na celom svete, aby všade „V Izraeli bolo jeho meno veľké“. Milovaní, poučení o týchto tajomstvách Božej milosti oslavujme s pravou radosťou deň svojich prvotín a začiatok povolania pohanov. Vzdávajme vďaky milosrdnému Bohu, „ktorý nás urobil súcimi“, ako hovorí Apoštol, „mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“.“
Podľa pradávnej tradície na slávnosť Zjavenia Pána po evanjeliu diakon, alebo sám kňaz, prípadne aj spevák môže ohlásiť z ambóny deň Veľkej noci a pohyblivých sviatkov:
Milí bratia a sestry, Pánova sláva sa nám zjavila a vždy sa bude zjavovať medzi nami, až kým on sám nepríde. V rytmoch a striedaní času si pripomíname a prežívame tajomstvá spásy. Centrom celého liturgického roka je posvätné Trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré vrcholí v nedeľu na Veľkú noc – v tomto roku 17. apríla. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje túto veľkú udalosť spásy, v ktorej Kristus premohol hriech a smrť. Z Veľkej noci pramenia všetky posvätné dni: začiatok Pôstneho obdobia – Popolcová streda 2. marca, Nanebovstúpenie Pána 26. mája, Zoslanie Ducha Svätého 5. júna, Prvá adventná nedeľa 27. novembra.
Aj na sviatky svätej Božej Matky, apoštolov a svätých i pri Spomienke na všetkých zosnulých veriacich Cirkev putujúca na zemi ohlasuje Veľkú noc svojho Pána. Kristovi, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde, Pánovi času a dejín, neprestajná chvála na veky vekov. Amen.
(Tretia nedeľa po Narodení Pána) KRST PÁNA (9. január)
Krst Pána je sviatok, ktorý sa slávi v nedeľu po sviatku Troch kráľov. Počas tohto sviatku sa pripomína Ježišov krst v Jordáne. Do roku 1969, kedy sv. Pavol VI. reformoval liturgický kalendár a vydal nový Rímsky misál (lat. Missale Romanum - liturgická kniha obsahujúca texty a rubriky pre slávenie svätej omše v Rímskom obrade Západnej cirkvi), sa krst Pána pripomínal v rámci slávenia Zjavenia Pána. Úkonom promulgácie nového Rímskeho misála sa vyčlenila udalosť krstu Ježiša Krista zo slávnosti Zjavenia Pána a určila sa nasledujúca nedeľa po tejto slávnosti, ako osobitný sviatok. Vešpery tohto sviatku ukončujú vianočné obdobie rímskokatolíckeho liturgického roka.
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Bodku za touto udalosťou nám dal veľmi jasne pápež František v nedeľu Krstu Pána v roku 2020, keď povedal: „Tento sviatok Ježišovho krstu nás vedie k pripomenutiu si nášho krstu. Aj my sme sa znovuzrodili v krste. V krste prišiel Duch Svätý, aby zostal v nás. Preto je dôležité poznať dátum svojho krstu. Poznáme dátum svojho narodenia, ale nie vždy vieme, kedy sme boli pokrstení. Iste to niektorý z vás nevie... Je to teda domáca úloha. Keď sa vrátite domov, spýtajte sa: Kedy som bola pokrstená? Kedy som bol pokrstený? A oslavujte v srdci každý rok dátum svojho krstu. Urobte to. Je to aj dlh spravodlivosti voči Pánovi, ktorý k nám bol taký dobrý“.
Zdroje: Archív TK KBS / Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava. SSV. 1998 / Vnuk, F.: Príručný slovník kresťanstva. Bratislava. Smaragd. 2003 (Editoval: Daniel Dian)