Bratislava 20. decembra (TK KBS) Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.
Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári.
NARODENIE PÁNA - VIANOCE (25. december)
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra.
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne – náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka.
Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, alebo Lux Mundi - Svetlo sveta.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš.
Slávnosť Narodenia Pána možno pred omšou v noci oznámiť spevom z Rímskeho martyrológia:
Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného
Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom. Dnes je Narodenie nášho Pána Ježiša Krista podľa tela.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku, ktorý sa začal Prvou adventnou nedeľou 28. novembra 2021, to bude Tretia nedeľa po Narodení Pána 9. januára 2022 (do r. 1969 sa Vianočné obdobie končilo 2. februára na sviatok Obetovania Pána). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Steny sú obložené mramorom a na nich je nápis v latinčine: „Tu sa z Panny Márie narodil Ježiš Kristus.“ Presné miesto na dlažbe označuje strieborná hviezda.
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. V nedeľu počas oktávy, alebo, ak nedele niet, 30. decembra je sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. V tomto liturgickom roku je 26. decembra Prvá nedeľa po Narodení Pána a tak sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka sa neslávi. Vyplýva to z dokumentu Pavla VI. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny; v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána; v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice; v poslednú nedeľu cezročného obdobia je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.“ Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimku, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca má: Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa, sv. Petra a Pavla, apoštolov a slávnosť Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie, Všetkych svatych.
V Adventnom a v Pôstnom období žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia, ani slávnosť Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie, slávnosť Zvestovania Pána ani slávnosť sv. Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie.
SV. ŠTEFAN, PRVÝ MUČENÍK (v tomto roku sa neslávi)
Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Nepriateľom Cirkvi sa to však nepáčilo.
Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Vtedy ich pochytil veľký hnev a začali kričať.
Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel. Pri jeho smrti bol prítomný aj Šavol, budúci veľký apoštol Pavol.
Prvá nedeľa po Narodení Pána - SVÄTEJ RODINY – JEŽIŠA, MÁRIE A JOZEFA (26. decembra)
Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice.
K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).
OKTÁVA NARODENIA PÁNA PANNY MÁRIE BOHORODIČKY (1. januára)
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola – 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“.
Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie.
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
ZJAVENIE PÁNA ( ľudovo nazývaný TRAJA KRÁLI) (6. januára)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa uchovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-22 (Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom). Toto sa však často chybne vysvetľuje ako 20-G+M+B-22 podľa začiatočných písmen údajných mien troch kráľov.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528)
OHLÁSENIE DÁTUMU VEĽKEJ NOCI APOHYBLIVÝCH SVIATKOV:
Na slávnosť Zjavenia Pána po evanjeliu diakon (alebo sám kňaz), prípadne aj spevák, môže podľa pradávnej tradície Cirkvi ohlásiť z ambóny deň Veľkej noci a pohyblivých sviatkov:
Milí bratia a sestry, Pánova sláva sa nám zjavila a vždy sa bude zjavovať medzi nami, až kým on sám nepríde. V rytmoch a striedaní času si pripomíname a prežívame tajomstvá spásy. Centrom celého liturgického roka je posvätné Trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré vrcholí v nedeľu na Veľkú noc – v tomto roku 17. apríla. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje túto veľkú udalosť spásy, v ktorej Kristus premohol hriech a smrť. Z Veľkej noci pramenia všetky sväté dni: začiatok Pôstneho obdobia – Popolcová streda 2. marca, Nanebovstúpenie Pána 26. mája, Zoslanie Ducha Svätého 5. júna, Prvá adventná nedeľa 27. novembra. Aj na sviatky svätej Božej Matky, apoštolov a svätých i pri Spomienke na všetkých verných zosnulých Cirkev putujúca na zemi ohlasuje Veľkú noc svojho Pána. Kristovi, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde, Pánovi času a dejín, neprestajná chvála na veky vekov. Amen.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)
TRETIA NEDEĽA PO NARODENÍ PÁNA KRST PÁNA (10. januára)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
VIANOCE A STAVANIE BETLEHEMOV
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223.
PIESEŇ TICHÁ NOC, SVÄTÁ NOC
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v tyrolskej obci Oberndorf. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch.
Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu – so sprievodom gitary. Text vo forme básne napísal Mohr už dva roky predtým v Mariapfarre v Lungau. Históriu tejto salzburskej vianočnej piesne a jej melódiu si možno vyhľadať na internetovej stránke www.stillenacht.at.
Zdroj: Archív TK KBS / Revidoval: Daniel Dian