Vatikán 24. októbra (RV) Pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 24. októbra pápež František v súvislosti so Svetovým dňom misií dal zatlieskať všetkým misionárom, ktorí svedčia o evanjeliu svojím životom v krajinách, ktoré nepoznajú Krista. Vyslovil vďaku všetkým kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam i laikom, ktorí v prvej línii vynakladajú svoje sily v službe Cirkvi, neraz tvrdo platiac na vlastnej koži za svoje svedectvo.
Svätý Otec po udelení požehnania vyslovil osobitnú humanitárnu výzvu v prospech utečencov, migrantov a iných núdznych, ktorí sa nachádzajú na území Líbye. Požiadal medzinárodné spoločenstvo o splnenie prísľubov o nájdení spoločných, konkrétnych a trvácnych riešení na migračné toky, pričom upozornil na drsné podmienky líbyjských zberných táborov pre tých, ktorí sú pri pokuse dostať sa do Európy vrátení naspäť.
Prítomných na zaplnenom Námestí sv. Petra pápež vyzval aj k potlesku na počesť dvoch nových blahoslavených. Ide o dve Talianky, ktoré žili v 20. storočí. Rehoľnú zakladateľku sestru Luciu od Nepoškvrnenej blahorečili v sobotu v Brescii, mladú laičku Sandru Sabattiniovú, ktorá zomrela vo veku len 22 rokov, vyhlásili za blahoslavenú v dnešnú nedeľu v Rimini.
Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium dnešnej liturgie rozpráva o Ježišovi, ktorý vychádzajúc z Jericha navracia zrak Bartimejovi, slepcovi, ktorý žobre pri ceste (porov. Mk 10,46-52). Je to dôležité stretnutie, posledné pred prvým vstupom Pána do Jeruzalema na Veľkú noc. Bartimej stratil zrak, no nie hlas! Totižto, keď počuje, že okolo prechádza Ježiš, začne kričať: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47). A kričí, takto vykrikuje.
Učeníkov a zástup jeho kričanie rozčuľuje a karhajú ho, aby mlčal. No on kričí ešte viac: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 48). Ježiš to začuje a ihneď sa zastaví. Boh vždy počuje krik chudobného, a preto nie je len tak, že ho Bartimejov hlas zaujme, ale si uvedomí, že ten hlas je plný viery, viery, ktorá sa nebojí nástojiť, búšiť na srdce Boha, napriek nepochopeniu a výčitkám. V tomto tkvie podstata zázraku. Ježiš mu totiž hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 52).
Bartimejova viera vyžaruje z jeho modlitby. Nie je to ustráchaná modlitba, zvyková modlitba. V prvom rade volá Pána „Syn Dávidov“: teda rozpoznáva Mesiáša, Kráľa, ktorý prišiel na svet. Potom ho volá po mene, dôverne: „Ježišu“. Nebojí sa ho, nezachováva si odstup. A takto zo srdca volá na Boha priateľ v celej svojej dráme: „zmiluj sa nado mnou!“.
Iba táto prosba: „zmiluj sa nado mnou!“. Neprosí ho o nejaké drobné, ako to robil pri iných okoloidúcich. Nie. Od toho, ktorý môže všetko, si prosí všetko. Od ľudí prosí drobné, od Ježiša, ktorý môže všetko, prosí všetko: „Zmiluj sa nado mnou, zmiluj sa nado nad tým, kým som“. Neprosí nejakú milosť, ale predkladá seba samého: prosí o milosrdenstvo pre svoju osobu, pre svoj život. Nie je to len tak akási malá prosba, ale je to krásna prosba, lebo zvoláva zľutovanie, teda súcit, milosrdenstvo Božie, jeho nehu.
Bartimej nepoužíva veľa slov. Hovorí podstatu a dôveruje láske Boha, ktorá môže dať vykvitnúť jeho životu uskutočnením toho, čo je ľuďom nemožné. Práve preto nežiada od Pána almužnu, ale ukazuje všetko, svoju slepotu a svoje utrpenie, ktoré nebolo možné vidieť. Slepota bola špička ľadovca, ale vo svojom srdci mal mnoho zranení, príkorí, zlomených snov, chýb, výčitiek svedomia. On sa ale modlil srdcom. I my, keď prosíme Boha o milosť, vkladajme do našej modlitby náš príbeh: zranenia, príkoria, zlomené sny, chyby, výčitky svedomia.
„Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Osvojme si dnes túto modlitbu. Opakujme ju. A pýtajme sa seba samých: „Ako je to s mojou modlitbou?“. Každý z nás nech sa pýta: „Ako je to s mojou modlitbou?“ Je to odvážna modlitba? Je vytrvalá v dobrom slova zmysle tak ako tá Bartimejova? Dokáže „polapiť“ okoloidúceho Pána alebo sa uspokojí s tým, že ho sem-tam formálne pozdraví, keď mi to príde na um? Tieto vlažné modlitby sú na nič. A potom sa tiež pýtajme: Je moja modlitba „hutná“, odhaľuje nahotu srdca pred Pánom? Prednáša mu môj príbeh a osoby z môjho života? Alebo je anemická, povrchná, robená zo zvyku bez afektu a srdca?
Keď je viera živá, modlitba je od srdca: nežobre o drobné, neobmedzuje sa na momentálne potreby. Od Ježiša, ktorý môže všetko, si žiada toto všetko. Nezabúdajte na to. Od Ježiša, ktorý môže všetko, si treba žiadať všetko našou vytrvalou prosbou pred ním. On sa nevie dočkať, kedy môže vliať svoju milosť a svoju radosť do našich sŕdc, no my si, žiaľ, od neho zachovávame odstup, možno kvôli hanblivosti alebo lenivosti či nedostatku viery. Mnohí z nás, keď sa modlíme, neveríme, že Pán môže urobiť zázrak.
Prichádza mi na um životný príbeh – ktorý som videl – o jednom oteckovi, ktorému lekári hovorili, že jeho deväťročná dcérka neprežije noc; bol v nemocnici. On vzal autobus a odišiel z nemocnice do sedemdesiat kilometrov vzdialenej mariánskej svätyne. Bola zavretá a on pevne pritisnutý k mrežiam sa celú noc modlil: „Pane, zachráň ju. Pane, daj jej žiť.“ Modlil sa k Panne Márii, celú noc volal na Boha, kričiac zo srdca. Potom ráno, keď sa vrátil do nemocnice, našiel manželku, ako plače. Myslel si: „zomrela“. No manželka mu povedala: „To je nepochopiteľné, nepochopiteľné. Lekári hovoria, že je to zvláštne: zdá sa, že sa uzdravila“.
Volanie toho muža, ktorý prosil o všetko, bolo vypočuté Pánom, ktorý mu dal všetko. Toto nie je vymyslený príbeh: toto som skutočne videl v inej diecéze. Máme takúto odvahu pri modlitbe? Od toho, ktorý môže dať všetko, prosme všetko, ako to urobil Bartimej, ktorý je v tomto veľkým majstrom, veľmajstrom modlitby. On, Bartimej, nech je nám príkladom svojou konkrétnou, vytrvalou a odvážnou vierou. A Mária, modliaca sa Panna, nech nás učí ako sa obracať na Boha celým svojím srdcom, v dôvere, že on pozorne načúva každej modlitbe.
(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)