Vatikán 5. októbra (RV) „Pán sľubuje šťastie tým, ktorí chcú žiť podľa jeho štýlu života a byť uznaní za blahoslavených.“ Týmito slovami uvádza Svätý Otec František svoje posolstvo účastníkom stretnutia Pápežskej akadémie sociálnych vied, zameraného na tému prvého Ježišovho blahoslavenstva z Matúšovho evanjelia.
Podujatie s názvom „Veda a etika šťastia. Charita, sociálne priateľstvo a koniec chudoby“, ktoré Pápežská akadémia sociálnych vied usporiadala v dňoch 3. - 4. októbra vo Vatikáne, malo za cieľ reflektovať o prvom z ôsmich blahoslavenstiev: „Blahoslavení (μακάριοι) chudobní v duchu (οἱ πτωχοὶ τῷ πνεύματι), lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3).
Pápež František v posolstve napísanom k tejto príležitosti poukázal na ducha chudoby ako na spôsob, ktorý zabezpečí šťastie celým národom, pretože neobmedzená honba za ziskom a bohatstvom vedie k chudobe, nerovnostiam a konfliktom. Svoje uvažovanie začína konštatovaním:
„Dnes narážame na natískajúcu sa paradigmu veľmi rozšíreného „unifikovaného myslenia“, ktoré si zamieňa úžitok so šťastím, rozptýlenie s dobrým životom, a snaží sa stať jediným platným kritériom rozlišovania. Je to subtílna forma ideologickej kolonizácie.“
„Využíva sa strach ľudí, ich obavy z toho, že zostanú bez potrebného, pretože vedia, že ich desí, že by v budúcnosti trpeli nedostatkom. Každá forma nedostatku vyvoláva chamtivosť. Z toho vyplýva nesmierna túžba vlastniť bohatstvo, ktorá nie je ničím iným ako tým, čo svätý Pavol nazýva ‘lakomstvom‘. Takáto chamtivosť môže ovládnuť jednotlivcov, ale aj rodiny a národy, najmä tie najbohatšie, hoci ani tie najnúdznejšie nie sú toho uchránené.“
Svätý Otec upozorňuje na paradox, že v tomto čase blahobytu, keď by sa malo dať skoncovať s chudobou, pre niektorých mocných sú chudobní, starí, migranti či chorí akoby „neviditeľní“ a ľudská dôstojnosť sa pošliapava i v prístupe k mladým:
„Je zločinom ľudskosti, že kvôli tejto prevládajúcej chamtivej a sebeckej paradigme sú naši mladí ľudia vykorisťovaní novým a rastúcim otroctvom obchodovania s ľuďmi, najmä v oblasti nútenej práce, prostitúcie a predaja orgánov.“
A práve „duch chudoby“, o ktorom hovorí Ježiš v prvom blahoslavenstve, je podľa slov pápeža Františka „bodom obratu, ktorý otvára cestu k šťastiu prostredníctvom úplnej zmeny paradigmy“:
„Toto nás zbavuje svetského ducha a vedie nás k tomu, aby sme svoje bohatstvo a techniku, majetky a talenty využívali v prospech celostného ľudského rozvoja, spoločného dobra, sociálnej spravodlivosti a starostlivosti o náš spoločný domov a jeho ochranu. Paradox chudoby ducha, ku ktorej sme povolaní, spočíva v tom, že hoci je kľúčom k šťastiu pre všetkých - na individuálnej i spoločenskej úrovni -, nie každý to chce počuť: «Ako ťažko je tým, ktorí majú bohatstvo, vojsť do Božieho kráľovstva!» (Lk 18,24).“
Ako Svätý Otec v posolstve ďalej upozorňuje, Ježiš tu nehovorí o chudobe materiálnej, akoby bola požehnaním chudoba v zmysle nedostatku potrebného jedla, práce, bývania, zdravia, odevu, možnosti vzdelávania a pod.:
„Táto chudoba je väčšinou spôsobená nespravodlivosťou a chamtivosťou, [...] je zo sociálneho hľadiska, ako to jasne videli L. Bloy a Ch. Péguy, druhom pekla, pretože oslabuje ľudskú slobodu a tých, ktorí trpia, stavia do pozície obetí nového otroctva...“
Ježiš okrem toho ohlasuje, že je zodpovednosťou každého ujímať sa núdznych. «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili», pripomína pápež slovami Matúšovho evanjelia (Mt 25,40) a pokračuje:
„Chudobní v duchu sú bohatí na tento ‘inštinkt‘ Ducha Svätého, sú bohatí na bratstvo a túžia po spoločenskom priateľstve. Svedčí o tom mladý František z Assisi [...]. Pohnutý duchom chudoby vycíti v utrpení malomocného, že pravým bohatstvom a radosťou nie sú veci, majetok, svetská paradigma, ale láska ku Kristovi a solidárna služba druhým.“
A Svätý Otec píše, že tak i mnoho mužov a žien živej viery, ako napríklad Matka Tereza z Kalkaty, „dostali milosti od chudobných“, pretože „v každom bratovi a sestre v ťažkostiach prijímame telo trpiaceho Krista.“
Pápež ďalej venuje pozornosť rastúcej priepasti medzi bohatými a chudobnými, ktorá je príčinou sociálnych nepokojov a ohrozenia demokracie a opakuje potrebu vzájomnej spoluzodpovednosti:
„Samozrejme, chamtivosť, ktorá poháňa tento systém, už dávno odsunula do úzadia hlavný hospodársky, sociálny a politický dôsledok "ducha chudoby", ktorý požaduje sociálnu spravodlivosť a spoluzodpovednosť pri správe statkov a plodov ľudskej práce. «Som strážcom svojho brata?» (Gn 4,9).
Právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto spravodlivo získal alebo dostal, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania (KKC 2403).“
„Preto majitelia statkov musia s nimi narábať v duchu chudoby a vyhradiť ich najlepšiu časť pre hosťa, chorého, chudobného, staršieho, invalidného, vylúčeného, ktorý je často zabudnutou tvárou Ježiša, ktorého hľadáme, keď sa usilujeme o spoločné dobro. Rozvoj spoločnosti sa meria jej schopnosťou starostlivo pomáhať tým, ktorí trpia.“
Na záver rozsiahleho posolstva sa Svätý Otec František vracia k sv. Pavlovi, ktorý učil Kristovmu duchu chudoby svojho žiaka Timoteja: «Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia» (1 Tim 6,9).
„To znamená, že lakomstvo im nezabezpečilo ekonomický a sociálny blahobyt, o ktorý sa usilovali, ani slobodu a šťastie, po ktorých túžili. [...] Preto si blaho každého človeka, hospodárstva a miestnej i globálnej spoločnosti vyžaduje ducha chudoby, schopnosť regulovať túžbu po zisku a lakomstvo a riadiť sa Duchom Svätým, ktorého ovocím je «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22).
Aby sme prekonali túto lakomosť, sme povolaní vytvoriť celosvetové hnutie proti ľahostajnosti, ktoré vytvorí alebo obnoví sociálne inštitúcie inšpirované blahoslavenstvami a ktoré nás budú nútiť hľadať civilizáciu lásky. Hnutie, ktoré ohraničí všetky tie činnosti a inštitúcie, ktoré svojím sklonom smerujú len k zisku, najmä tie, ktoré svätý Ján Pavol II. nazval «štruktúrami hriechu». Patrí k nim to, čo som nazval «globalizácia ľahostajnosti».
Prosme Pána, aby nám dal svojho «ducha chudoby». Hľadajme ho a on nám ho pomôže nájsť. Zaklopme, aby sa nám otvorili dvere na cestu blahoslavenstiev a skutočného šťastia.“