Košice 17. septembra (TK KBS/TS KE) Na gréckokatolíckej sv. liturgii v Prešove, ktorej predsedal Svätý Otec, sa zúčastnil aj emeritný košický biskup, vladyka Milan Chautur CSsR. Po sv. liturgii sa, mimo plánovaného programu, stretol s pápežom, ktorý osobne inicioval toto stretnutie. Prinášame vám niekoľko postrehov vladyku Milana z liturgie ako aj z jeho osobného stretnutia sa so Svätým Otcom.
- Aké boli Vaše dojmy po sv. liturgii s pápežom Františkom v Prešove?
Vladyka Milan: Pre mňa to bolo zopakovaním nádhernej atmosféry, ktorú sme prežívali na tom istom mieste so sv. Jánom Pavlom II. a to 2. júla 1995. Aj keď sme sa rokmi posunuli ďalej a ľudia od vtedy prešli rozličnými sklamaniami, predsa v našich veriacich zostalo to silné náboženské jadro a jasné povedomie viery. Takže to bolo viditeľné aj na Svätom Otcovi Františkovi, ako sa ponoril do atmosféry modlitieb a spevov. Všetky "kovidové prognózy" a strašenia, či vakcinačné a antivakcinačné prúdy, išli v tomto prípade úplne bokom.
Veriaci veľmi disciplinovane a vo vzájomnej ohľaduplnosti boli prítomní na svätej liturgii s hlavou Katolíckej cirkvi, od ktorej nás gréckokatolíkov neoddelili ani roky likvidácie za komunizmu. Preto som veľmi vďačný všetkým ľuďom, dobrovoľníkom, kňazom, zboristom, zdravotníkom, policajtom a všetkým zodpovedným, že tak nádherne pripravili priestor i atmosféru pre spokojnú modlitbu prítomných. A s láskou prevolávam: "Na mnohaja i blahaja ľita vsim blahoditelem i christianom..."
- Aké bolo Vaše osobné stretnutie so Svätým Otcom v Prešove? Čo ste prežívali?
Vladyka Milan: Bolo to pre mňa veľkým prekvapením, keď mi v Prešove, poslal Svätý Otec odkaz po vladykovi Cyrilovi Vasiľovi SJ, že by sa rád so mnou stretol. Pravdou je, že takéto prekvapenia sú mu vlastné, ale nenapadlo by mi, že uprostred toľkých podujatí a stretnutí si dokáže spomenúť aj na emeritného biskupa.
Hneď som sa vtedy "predral" cez ľudí zo sektorov, aj cez ochranku až do malého priestoru pred stan, v ktorom sa pápež František vyzliekal z liturgických rúch. Bolo tam už dosť tých, ktorí ho chceli osobne pozdraviť a tak som sa zaradil do radu medzi nich. Keď pápež vyšiel z provizórnej "sakristie" a popodával ruku tam prítomným, jeho úsmev zablúdil až ku mne.
Hneď sa priblížil, silno ma objal a položil mi otázku - ako je to s mojím zdravím. Dozvedel sa totiž o mojej diagnóze a ubezpečil ma o svojich modlitbách, za čo som mu aj poďakoval, lebo po chemoterapiách sa naozaj cítim lepšie.
A to aj s tým, že toto moje rozhodnutie, odísť takmer po tridsiatich rokoch biskupskej služby do emeritúry, bolo akoby prozreteľnostné, lebo som vtedy o svojej diagnóze ešte nevedel. Spontánnosť a bezprostrednosť, s akou so mnou Svätý Otec hovoril, bola len potvrdením toho, čo nám všetkým v homíliách zdôrazňoval, keď rozprával o ľudskosti, priamosti a láske.
Zdroj: TS KE