Košice 14. septembra (TK KBS) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka na stretnutí s rómskou komunitou na Luníku IX v Košiciach.
Drahí bratia a sestry, dobré popoludnie!
Ďakujem vám za prijatie a za vaše láskavé slová. Ján pripomenul, čo vám povedal svätý Pavol VI: „Vy v Cirkvi nie ste na okraji... Vy ste v srdci Cirkvi“ (Homília, 26. septembra 1965). Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo, alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi. Pretože byť Cirkvou znamená žiť ako povolaní Bohom, znamená to cítiť sa byť vlastníkmi života, byť súčasťou rovnakého tímu. Áno, pretože Boh si nás takto praje, každého iného ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých.
A vidí nás ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných: zistím, že mám vedľa seba ďalšie Božie deti a uznávam ich ako bratov a sestry. Toto je Cirkev, rodina bratov a sestier s tým istým Otcom, ktorý nám dal Ježiša za brata, aby sme pochopili, ako veľmi miluje bratstvo. A túži po tom, aby sa celé ľudstvo stalo univerzálnou rodinou. Vy živíte veľkú lásku k rodine a pozeráte na Cirkev na základe tejto skúsenosti. Áno, Cirkev je domov, je to váš domov. Preto - chcel by som vám zo srdca povedať - ste vítaní, vždy sa cíťte v Cirkvi ako doma a nikdy sa nebojte v nej žiť. Nech nikto nenecháva mimo Cirkvi vás alebo niekoho iného!
Ján, pozdravil si ma so svojou manželkou Beátou: spoločne ste postavili rodinný sen pred vaše veľké rozmanitosti pôvodu, zvyklostí a zvykov. Viac ako mnoho slov, práve vaše manželstvo svedčí o tom, ako konkrétnosť spoločného života môže zbúrať mnoho stereotypov, ktoré sa inak zdajú byť neprekonateľné. Nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.
Počúvajme však, čo Ježiš hovorí v evanjeliu: „Nesúďte“ (Mt 7,1). Evanjelium nesmie byť osladzované, ani zriedené. Nesúďte, hovorí nám Kristus. Koľkokrát naopak nielen hovoríme bez základu alebo z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém. Predovšetkým, aby sme ich skutočne poznali, musíme ich rozoznať: uznať, že každý v sebe nosí nepopierateľnú krásu Božieho dieťaťa, v ktorej sa odzrkadľuje Stvoriteľ.
Drahí bratia a sestry, príliš často ste boli práve vy, predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti. Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. Ako to však urobiť? Nikola a René, pomohli ste nám: váš príbeh lásky sa narodil tu a dozrel vďaka blízkosti a povzbudeniu, ktoré ste dostali. Cítili ste sa posilnení a chceli ste prácu; cítili ste sa milovaní a vyrastali ste s túžbou dať svojim deťom niečo viac.
Tak ste nám zanechali vzácny odkaz: kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu. Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Kontrasty a silné slová nepomáhajú. Dávať ľudí do get nič nerieši. Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev. Cesta (hovorí nám život) k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický proces, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Môžeme sa pýtať komu patrí budúcnosť? Deťom. Ony nás majú zorientovať: ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok, bez vylúčenia. Zaslúžia si integrovaný život, slobodný život. Práve ony motivujú prezieravé rozhodnutia, ktoré nehľadajú okamžitý súhlas, ale pozerajú sa do budúcnosti každého. Kvôli deťom treba robiť odvážne rozhodnutia: pre ich dôstojnosť, kvôli ich vzdelaniu, aby vyrastali dobre zakorenené vo svojom pôvode, ale zároveň bez toho, aby videli každú možnosť vylúčenú.
Ďakujem tým, ktorí vykonávajú túto integračnú prácu, ktorej sa, okrem toho, že vyžaduje nemálo úsilia, niekedy dostane aj nepochopenie a nevďačnosť, dokonca azda aj v Cirkvi. Drahí kňazi, rehoľníci a laici, milí priatelia, ktorí venujete svoj čas tomu, aby ste svojim bratom a sestrám poskytli všestranný rozvoj, ďakujem! Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov.
Zvlášť im, ako aj celému väzenskému prostrediu, vyjadrujem svoju blízkosť. Ďakujem, don Peter, za to, že ste nám povedali o pastoračných centrách, kde nerobíte sociálnu asistenciu, ale osobné sprevádzanie. Ďakujem vám saleziáni. Pokračujte na tejto ceste, ktorá nevytvára ilúziu, že môže dať všetko a hneď, ale je prorocká, pretože zahŕňa najmenších, buduje bratstvo, zasieva pokoj. Nebojte sa vyjsť v ústrety marginalizovaným. Zistíte, že idete v ústrety Ježišovi. On vás očakáva tam, kde je krehkosť, nie pohodlie; kde je služba, nie moc; kde ide o vtelenie sa a nie o potešenie. Tam je On.
A všetkých vás pozývam, aby ste prekonali strach, rany minulosti, s dôverou, krok za krokom: v poctivej práci, v dôstojnosti zarábania si na každodenný chlieb, v budovaní vzájomnej dôvery. A v modlitbe za seba navzájom, pretože to je to, čo nás vedie a dáva nám silu. Povzbudzujem vás, žehnám vám a prinášam vám objatie celej Cirkvi. Ďakujem. Palikerav!