Bratislava 17. augusta (TK KBS) Kruciáta oslobodenia človeka pozýva na jedenástu celoslovenskú púť Hnutia Svetlo-Život a Kruciáty k hrobu ctihodného Božieho služobníka Františka Blachnického v Krościenku nad Dunajcom. Uskutoční sa v sobotu 28. augusta 2021 na tému Otec František a Domáca Cirkev. Účasť na púti možná podľa platných epidemiologických pravidiel (aktuálne iba plne zaočkovaní), informuje webstránka zilina.svetlozivot.sk, kde je možné nájsť aj videopozvánku.
Tento rok v marci uplynulo sto rokov od narodenia ctihodného Františka Blachnického. Na Slovensku je mnohým pomerne dobre známy cez svoje dielo Hnutie Svetlo-Život, ktoré je u nás prítomné od roku 1979. Národný moderátor Hnutia Svetlo-Život a kňaz Žilinskej diecézy Zdenko Králik pri tejto príležitosti napísal jeho životopis. Prinášame ho v plnom znení.
Otec František Blachnický – „násilník“ Božieho kráľovstva
Hovoriť či písať o kňazovi ako o „násilníkovi“ je na prvý pohľad veľmi zvláštne, ale keď takéto označenie použije sám pápež, je to prinajmenšom dôvod, aby sme sa zastavili a začali premýšľať, čo nám chce tým povedať. Dôvodom na zastavenie a premýšľanie sú aj rôzne výročia. Jedno takéto, týkajúce sa nášho „násilníka“ Božieho kráľovstva, prežívame práve tento mesiac. 24. marca si totiž pripomíname sto rokov od narodenia ctihodného Božieho sluhu o. Františka Blachnického. Božieho muža, ktorý osobne alebo cez svoje mnohoraké dielo ovplyvnil životy tisícov ľudí nielen vo svojej vlasti, ale aj u nás na Slovensku, a tak im ukázal cestu do Božieho kráľovstva.
František Blachnický sa narodil 24. marca 1921 v Rybníku v poľskom Sliezsku v mnohodetnej rodine. Bol dynamickým a iniciatívnym dieťaťom, ktoré malo v sebe vodcovské schopnosti. V roku 1938 zmaturoval na gymnáziu v Tarnoskich Górach. Počas svojho stredoškolského štúdia bol aktívnym skautom a táto činnosť v ňom formovala zrelého človeka. Počas II. svetovej vojny slúžil v armáde a tento náročný čas ho upevnil v presvedčení pracovať na výchove človeka. V tomto období bol ale ešte vzdialený od Boha a Cirkvi. Počas nemeckej okupácie sa dostal za sprisahanie do katovického väzenia a v marci 1942 bol odsúdený na trest smrti, no po piatich mesiacoch čakania na vykonanie tohto rozsudku bol omilostený a trest mu bol zmenený na desať rokov väzenia.
V čase čakania na smrť sa ale udiala najdôležitejšia chvíľa v celom jeho živote. Stalo sa tak 17. júna 1942. V tento deň bol obdarený milosťou hlbokého obrátenia a osobnej viery. Na tento dar odpovedal rozhodnutím pre život a službu v kňazstve, ktoré však mohol zrealizovať až po skončení vojny, keď sa dostal z väzenia na slobodu. Avšak medzitým zažil aj skúsenosť pobytu v koncentračnom tábore – 14 mesiacov prežil v Osvienčime, z toho mesiac v cele, v ktorej bol uväznený aj sv. Maximilián Kolbe. Táto skúsenosť veľmi silno ovplyvnila jeho život a cestu ku kňazstvu.
Po vojne vstúpil do kňazského seminára v Krakove a počas rokov formácie na sebe veľmi intenzívne pracoval. 25. júna 1950 bol vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom v Tychách. Už od začiatku svojej kňazskej služby si začínal uvedomovať, že nie malá časť veriacich žije formálnym a povrchným kresťanským životom. Toto zistenie ho nútilo uvažovať nad zmenou pastoračného myslenia a za primárnu prax svojej pastoračnej služby považoval formáciu malých skupín. Otec Blachnický považoval malú skupinu za základné prostredie, ktoré umožňuje rozvoj a udržanie viery. Do obdobia prvých rokov jeho kňazskej služby siahajú aj počiatky jeho dvoch veľkých diel, ktoré pretrvali až dodnes. Prvým je ženský sekulárny Inštitút Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi a druhým je Hnutie Svetlo-Život (HSŽ), ktorého korene možno datovať do roku 1954, keď o. František viedol prvú Oázu Božích detí pre miništrantov. Pre tých, čo nevedia, čo je to oáza, tak oázou v tomto ponímaní sú pätnásťdňové duchovné cvičenia, vedené formou intenzívneho zážitku života Cirkvi, ktoré sa opierajú o ružencové tajomstvá a štruktúru liturgického roka.
V rokoch 1954 až 1956 sa zúčastňoval na tajných prácach katovickej kúrie a tiež v tomto období prežil intenzívny duchovný čas v Niepokalanówe, v meste Nepoškvrnenej, založenom sv. Maximiliánom Kolbem. Tam si prehĺbil svoju mariánsku duchovnosť, ktorá sa následne odzrkadlila vo všetkých ním založených dielach. V týchto rokoch založil a viedol Kruciátu triezvosti, ktorú následne premenoval na Kruciátu striezlivosti, ktorá sa stala základom pre vznik Kruciáty oslobodenia človeka v roku 1979 ako odpoveď na výzvu pápeža Jána Pavla II. chrániť dôstojnosť človeka. Za svoju činnosť v Kruciáte, ktorej úlohou bol aj boj s alkoholizmom, zotročujúcim človeka a jeho dôstojnosť, bol v marci 1961 uväznený v tom istom väzení ako počas II. svetovej vojny a on sám paradoxne nazval tento čas časom najkrajších duchovných cvičení.
V prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa konal II. vatikánsky koncil, o. Blachnický študoval a neskôr aj sám ako odborný asistent pôsobil na Katolíckej univerzite v Lubline. Veľmi pozorne sledoval koncilové dianie a jeho náuku, ako i učenie koncilového pápeža Pavla VI. i jeho nástupcu Jána Pavla II., dôsledne aplikoval do programu rozvíjajúceho sa Hnutia živej Cirkvi, do ktorého v roku 1968 voviedol symbol Svetlo-Život v podobe kríža z gréckych písmen ΦΩΣ-ΖΩΗ. Po vydaní dokumentu Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života v roku 1972 sa tento stal základom a inšpiráciou deuterokatechumenátneho trojstupňového formačného systému tohto Hnutia. Jeho hlavnou úlohou je – pomocou katechumenátu pokrstených – pomáhať svojim členom k osobnej premene ich životov smerom k ich kresťanskej zrelosti cestou rozličných praktík duchovného života. Tie sú vo svojej základnej podobe zhrnuté v Smerovkách nového človeka, ktoré tvoria pravidlá života spoločenstiev tohto Hnutia. Centrom celého Hnutia sa stalo mestečko Kroscienko nad Dunajcom, ktoré sa nachádza v poľskej časti Pienin kúsok od slovenských hraníc. Tu sa v roku 1973 udiala aj udalosť, ktorá je v duchovnom rozmere vnímaná ako konštitučný akt celého oázového Hnutia. 11. júna 1973 tu veľký priateľ Hnutia, krakovský arcibiskup kardinál Karol Wojtyla, požehnal sochu Nepoškvrnenej Panny Márie, Matky Cirkvi a zasvätil jej celé Hnutie živej Cirkvi, ktoré od roku 1976 nesie súčasný názov Hnutie Svetlo-Život. Hnutie združuje deti, mládež, dospelých slobodných, rodiny, zasvätených i kňazov. Pápež Ján Pavol II. sa raz na adresu programu HSŽ vyjadril, že je to ekleziológia II. vatikánskeho koncilu v praxi.
Do obdobia šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia spadajú aj prvé kontakty Slovákov s týmto dielom, ktorí prichádzali na oázy priamo do Kroscienka alebo na iné miesta v Poľsku.
V júli 1975 prišiel do Kroscienka aj Peter Václavik a na pozvanie o. Františka sa nasledujúci rok zúčastnil celej pätnásťdňovej oázy. A práve jeho v roku 1978 o. Blachnický, tušiac, že sa uzavrú hranice medzi Slovenskom a Poľskom, poveril zodpovednosťou za HSŽ na Slovensku. O rok na to, v roku 1979, sa u nás uskutočnil prvý Kurz pre animátorov a následne na prelome júla a augusta toho istého roku v Lomnej na Orave aj prvá Oáza nového života I. stupňa.
Od roku 1981 o. František žil v nedobrovoľnom exile mimo svojej rodnej vlasti, pretože v čase vyhlásenia vojnového stavu v Poľsku sa nachádzal na konferencii v Ríme a pri návrate domov by mu hrozilo okamžité zatknutie. Prišiel do nemeckého Carlsbergu, kde založil Medzinárodné centrum evanjelizácie Svetlo-Život, školu animátorov a Kresťanskú službu oslobodenia národov pod heslom Pravda–Kríž–Oslobodenie. Tu aj náhle zomrel 27. februára 1987 za dodnes nevyjasnených okolností, ktoré sú práve v týchto mesiacoch predmetom odborného skúmania. Jeho telesné pozostatky boli najprv pochované v nemeckom Carlsbergu a v jubilejnom roku 2000 prenesené do jeho milovaného Kroscienka. 9. decembra 1995 sa v Katoviciach začala diecézna etapa procesu jeho blahorečenia, 31. januára 2002 boli procesné dokumenty odovzdané vo Vatikáne a 30. septembra 2015 pápež František uznal jeho heroické čnosti a priznal mu titul ctihodný.
A práve po obdržaní správy o jeho smrti ho pápež a jeho veľký priateľ Ján Pavol II. nazval „horlivým apoštolom obrátenia a vnútornej obnovy človeka a veľkým kňazom (duchovným pastierom) mládeže, ktorý svoje početné talenty mysle a srdca, zvláštne charizmy, ktoré mu Boh udelil, venoval veci budovania Božieho kráľovstva. Vytváral ho modlitbou, apoštolátom, utrpením, a to s takou energiou, že o ňom právom hovoríme ako o „násilníkovi“ Božieho kráľovstva. Ďakujeme Bohu za všetko dobré, na čom mali ľudia skrze neho účasť.“
-
Poznámka: Životopis bol pôvodne pripravený pre marcové vydanie časopisu Naša Žilinská diecéza, kde vyšiel v skrátenej forme a v celosti bol publikovaný na jeho webe.