Vatikán 12. augusta (RV) „Stojí za to produkovať krásne a múdre diela, ak na to potrebujeme prácu otrokov“? - pýta sa pápež František na titulnej stránke dnešného vydania janovských novín „Il Secolo XIX“ (XIX. storočie). Vo svojej odpovedi vyzýva k odvahe zrieknuť sa výhod, ktoré prinášajú „mechanizmy smrti“ a odkazuje na Dostojevského pozornosť voči ľudskej dôstojnosti „ponížených a urazených“. Kultúra má za úlohu odvážne rozprávať ich príbehy a nenechať sa ujarmiť trhom.
Svätý Otec reaguje na otvorený list spisovateľa Maurizia Maggianiho, publikovaný spomenutým médiom 1. augusta. Taliansky autor v ňom opísal odhalenie využívania otrockej práce pakistanských robotníkov v tlačiarenských podnikoch na severe Talianska, v oblastiach Benátska a Tridentska. Ako zistil, takto prebiehala výroba jeho vlastných kníh i diel iných autorov.
Maggiani sám seba označuje za neveriaceho, ktorý síce pozná „prenikavú prorockú silu“ Krista, „ale nikdy nemal ten dar a milosť trpezlivo vyčkať tri dni pri jeho hrobe, čakať s Máriou z Magdaly a skonštatovať zmŕtvychvstanie Božieho syna“. Ako píše, obrátil sa na pápeža Františka aj kvôli citlivosti, ktorú s ním zdieľa.
Spisovateľ sa priznáva, že cíti povinnosť rozprávať príbehy mlčiacich a úbohých ľudí, no stretáva sa dokonca aj u vlastných kolegov s ľahostajnosťou, ako keby kládol nejakú „planú otázku“. Dôvod prečo sa obracia na pápeža, vysvetľuje slovami: „Pri všetkom svojom hľadaní nevidím žiadnu inú morálnu autoritu, ktorá by okrem toho, že má silný hlas, bola ochotná počúvať, pýtať sa, skôr než by odsúdila.“
„Hanbil som sa sám za seba,“ píše Maurizio Maggiani. Dospel k tomu pri reflektovaní toho, čo sa dialo v modernom lágri, fungujúcom na zdieraní z kože chudobných prisťahovalcov s hladovými mzdami, bez pracovného času a bez práv, bitých namiesto odpovede pri otázkach o vlastnej dôstojnosti.
Odpoveď pápeža: Vidieť neviditeľných
„Nekladiete planú otázku,“ odpovedá Maggianimu pápež František „pretože je tu v hre dôstojnosť ľudí, dôstojnosť, ktorá je dnes príliš často a ľahko pošliapavaná «otrockou prácou», za spoluvinného a otupujúceho mlčania mnohých. Videli sme to počas výluky za lockdownu, keď mnohí z nás zistili, že za jedlom, ktoré sa naďalej dostávalo na naše stoly, sú státisíce nádenníkov bez akýchkoľvek práv: neviditeľní a poslední - hoci prví! - články v reťazci, ktorý v snahe zabezpečiť potravu pripravil mnohých o chlieb dôstojnej práce“.
Azda ešte drásavejšie je, keď sa tento typ nešváru spája s literatúrou, keď je to, čo má byť „chlebom duší, vyjadrením pozdvihnutia ľudského ducha“, zraňované „dravým vykorisťovaním odohrávajúcim sa v tieni, s vygumovaním tvárí a mien“. Ak sa teda publikuje niečo, čo je založené na nespravodlivosti, je to „samo osebe nespravodlivé“ a „pre kresťana je každá forma vykorisťovania hriechom“, pripomína pápež.
Odvaha výhrady vo svedomí
Riešenie však nespočíva v kapitulácii, hovorí pápež František: „Zrieknutie sa krásy by bolo ústupom, opäť niečím nespravodlivým, zanedbaním dobra.“ Navrhuje reagovať činom vo dvoch smeroch: Prvým je „odsúdenie“ mechanizmov smrti, štruktúr hriechu, „a to aj takým písaním o nepohodlných veciach, ktoré vytrhne z ľahostajnosti a prebudí svedomia ľudí, znepokojí ich, aby sa nenechali znecitliviť v zmysle «mňa to nezaujíma, to nie je moja vec, čo tu ja už narobím, keď svet funguje takto?»“.
Druhým činom je „zriecť sa“, a to si podobne ako odsúdenie vyžaduje odvahu. Zrieknuť sa „nie literatúry a kultúry, ale návykov a výhod, ktoré dnes, keď je všetko prepojené, odhaľujeme ako poškodzujúce dôstojnosť našich bratov a sestier zvráteným mechanizmom vykorisťovania. Je to silné znamenie, zriecť sa pozícií a pohodlia, aby sme urobili miesto tým, ktorí ho nemajú.“Dospieť k tomu, že „povieme nie v záujme väčšieho áno“, že urobíme „výhradu vo svedomí na podporu ľudskej dôstojnosti“.
Kultúra ako hlas ponížených, nie trhu
Pápež František, ktorý je známy svojou túžbou po „chudobnej Cirkvi pre chudobných“ pripomína, že jeho obľúbeným autorom je Fjodor Michajlovič Dostojevskij, a to „nielen pre jeho hlbokú sondu do ľudskej duše a pre jeho náboženský zmysel, ale aj preto, že sa rozhodol vyrozprávať «ponižované a urážané» životy biednych.“
Úvaha pápeža Františka vyúsťuje do výzvy tvárou v tvár mnohým ponižovaným a urážaným dneška, ktorých prakticky nemá kto urobiť protagonistami, zatiaľ čo vládnu peniaze a záujmy: „Kultúra sa nesmie nechať ujarmiť trhom“.