Vatikán 1. augusta (RV) V nedeľu 1. augusta sa pápež František pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána zameral na tému správnej motivácie viery. Na hojne zaplnenom Námestí sv. Petra viali aj viaceré slovenské zástavy.
V biblickom zamyslení Svätý Otec pozval veriacich vytvárať si s Ježišom osobný príbeh lásky, pričom upozornil na nezrelosť takej viery, ktorá zostáva pri zištnej a magickej motivácii, čo je pokušením modlárstva. Okrem iného uviedol:
„Ide o prijatie Ježiša, prijať ho do života, znamená to žiť s Ježišom príbeh lásky. Bude to on, kto očistí našu vieru. Sami toho nie sme schopní.“
„Namiesto ustarostenosti len o materiálny chlieb, ktorý utišuje hlad, prijmime Ježiša ako chlieb života a na základe nášho priateľstva s ním sa učme vzájomnej láske k druhým“.
Po udelení apoštolského požehnania pápež František pozdravil niekoľko pútnických skupín talianskej mládeže z rôznych kútov krajiny. Reagoval aj na prítomnosť veriacich peruánskej národnosti a vyslovil požehnanie ich vlasti, ktorá má čerstvo za sebou voľby. Všetkým zaželal pokojný mesiac august, aj napriek horúčavám.
Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
18. nedeľa cez rok, 1. augusta 2021
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Úvodná scéna z Evanjelia dnešnej liturgie (porov. Jn 6,24-35) nám predstavuje niekoľko lodiek plaviacich sa smerom do Kafarnauma: zástup ľudí ide a hľadá Ježiša. Mohli by sme si myslieť, že ide o veľmi dobrú vec, no Evanjelium nás učí, že Boha nestačí len hľadať; treba sa pýtať aj na motív, pre ktorý ho hľadáme.
Ježiš totiž prehlasuje: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (v. 26). Ľud bol totiž prítomný pri zázraku rozmnoženia chleba, no nepochopil jeho zmysel: zastavil sa len pri vonkajšom zázraku, pri materiálnom chlebe, bez toho, aby šiel ďalej, k zmyslu toho všetkého.
Je tu teda prvá otázka, ktorú si my všetci môžeme položiť: prečo hľadáme Pána? Prečo ja hľadám Pána? Aké sú dôvody mojej viery, našej viery? Potrebujeme si to ujasniť, lebo medzi mnohými pokušeniami, ktoré v živote máme, je jedno, ktoré by sme mohli nazvať pokušením modlárstva.
To nás ženie hľadať Boha na naše využitie a konzum, na vyriešenie problémov, aby sme vďaka nemu mali to, čo sami nedokážeme dosiahnuť, zo zištnosti. Ale týmto spôsobom viera zostáva povrchná a – dovolím si povedať – upätá na zázraky: hľadáme Boha, aby sme sa najedli, a keď sme už sýti, potom na neho zabudneme.
V centre takejto nezrelej viery nie je Boh, ale naše potreby. Myslím tým naše zištné záujmy, mnoho vecí... Je správne predkladať Božiemu srdcu naše potreby, ale Pán, ktorý koná ďaleko prevyšujúc naše očakávania, túži žiť s nami predovšetkým vo vzťahu lásky. A pravá láska je nezištná, dáva sa zadarmo: neľúbime preto, aby sme na oplátku dostali nejaké výhody! To je zištnosť; a koľkokrát v našom živote sme zištní.
Môže nám pomôcť druhá otázka, tá, ktorú zástup kladie Ježišovi: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ (v. 28). Je to akoby ľud vyprovokovaný Ježišom povedal: „Ako máme očistiť naše hľadanie Boha? Ako prejsť od magickej viery, ktorá myslí iba na vlastné potreby, k viere, ktorá sa páči Bohu?“ A Ježiš ukazuje cestu: odpovedá, že Boží skutok je prijať toho, ktorého poslal Otec, teda prijať jeho, samotného Ježiša.
Nejde o vytváranie nových náboženských praktík či dodržiavanie špeciálnych predpisov; ide o prijatie Ježiša, prijať ho do života, znamená to žiť s Ježišom príbeh lásky. Bude to on, kto očistí našu vieru. Sami toho nie sme schopní. Pán teda túži mať s nami vzťah lásky: prv než nejaké veci, ktoré by sme dostávali a konali, je tu on, ktorého máme milovať. Ide tu o vzťah s ním, ktorý prekračuje logiku zištnosti a kalkulácie.
Toto platí vo vzťahu k Bohu, no platí to aj v našich medziľudských a spoločenských vzťahoch: keď nám ide predovšetkým o uspokojenie našich potrieb, riskujeme, že budeme účelovo využívať ľudí i situácie pre vlastné ciele. Koľkokrát sme len počuli niekoho povedať: „Táto osoba iba využíva ľudí a potom na nich zabudne.“ Využívať ľudí pre vlastný zisk: toto je nepekné. Taká spoločnosť, ktorá stavia do centra zištné záujmy namiesto ľudí, je spoločnosť, ktorá nevytvára život.
Pozvaním Evanjelia je toto: namiesto ustarostenosti len o materiálny chlieb, ktorý utišuje hlad, prijmime Ježiša ako chlieb života a na základe nášho priateľstva s ním sa učme vzájomnej láske k druhým. Milovať nezištne a bez vypočítavosti. Láskou, ktorá sa dáva zadarmo a nie je vypočítavá, bez využívania ľudí, nezištne, štedro, veľkodušne.
Teraz prosme Pannu Máriu, tú, ktorá žila ten najkrajší príbeh lásky s Bohom, aby nám vyprosila dar milosti otvoriť sa stretnutiu s jej Synom.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)