Bratislava 18. júna (TK KBS) Čo sú to duchovné cvičenia: Čo je ich cieľom? Prečo by katolík mal absolvovať duchovné cvičenia a ako často? To sú otázky, na ktoré odpovedal v rozhovore pre TK KBS katolícky kňaz Ladislav Csontos, člen Spoločnosti Ježišovej.
Čo sú to duchovné cvičenia?
Podobne ako rozličné behy, skok do výšky a do diaľky, čiže atletické cvičenia, cvičenia na hrazde, kruhoch a iných náradiach či bez nich čiže gymnastické cvičenia, rozličné tréningy pri kolektívnych športoch, cvičenia v posilovni a mnohé iné sú telesné cvičenia, sú aj duchovné cvičenia. Duchovnými cvičeniami sú napríklad rozličné spôsoby modlitby, ústna, rozjímavá kontemplatívna, adorácia, spytovanie svedomia, čítanie Svätého písma a rozjímanie o prečítanom texte, modlitba ruženca, krížovej cesty, účasť na svätej omši a mnohé iné, ktorými sa posilňuje duchovný život kresťana.
Treba odísť na duchovné cvičenia mimo svoj dom?
Na duchovné cvičenia je dobré odísť z každodenného prostredia do iného, v ktorom sa môže človek sústrediť iba na modlitbu a prežívať v Božej prítomnosti impulzy, ktoré človeka viac privádzajú k dôvernému spoločenstvu s Bohom. No nestačí obmedziť len vonkajšie zdroje roztržitosti, lebo je aj celý rad vnútorných príležitostí na roztržitosť. Človek síce odíde zo svojho domu, ale myslí na to, čo mal urobiť a nestihol, prichádzajú mu na um rozličné starosti o najbližších a myšlienky na prácu. Napokon si potrebuje uvedomiť, že sa teraz nepotrebuje nikam ponáhľať, ale má čas jednoducho pre Boha a pre seba. Veľkým zdrojom roztržitosti dnešného človeka je pocit, že nemá čas, že musí toho ešte toľko stihnúť.
Sú rôzne spôsoby vedenia duchovných cvičení?
Je veľa spôsobov duchovných cvičení. Dobré je pripomenúť si z autobiografie sv. Ignáca z Loyoly, ako on prišiel na svoj spôsob duchových cvičení. Keď sa na rodnom zámočku v Loyole liečil zo svojho zranenia nohy, chcel si skrátiť dlhý čas rekonvalescencie čítaním rytierskych románov. No na zámku mali iba dve knihy, vtedy boli knihy ešte veľkou vzácnosťou, životopisy svätých v ľudovej reči a život Ježiša Krista. Aby mu nebola dlhá chvíľa, začal ich čítať, aj keď mu neboli celkom podľa jeho chuti. Keď sa unavil oddával sa sneniu, že sa po uzdravení zasa bude venovať kariére dvorana a bude skladať básne dvorným dámam a blysne sa pred nimi svojim šermiarskym umením. Podobe sníval aj o tom, že by mohol žiť tak ako svätý František z Asissi v chudobe a putovať do Svätej zeme. Pri tomto snení sa tiež unavil, no zbadal významný rozdiel. Keď premýšľal o svetskej kariére, mal radosť a nadšenie, no keď prestal, cítil sa prázdny. Keď však premýšľal o nasledovaní svätých a Ježiša Krista, mal radosť nielen počas premýšľania, ale aj po ňom ho napĺňal pokoj. Tak sa stále viac venoval týmto sneniam, ktoré boli vlastne rozjímania a kontemplácie, až jeho príbuzní zbadali zmenu v jeho živote. Túto skúsenosť si prehĺbil počas svojho takmer ročného pobytu v Manreze neďaleko španielskeho pútnického miesta Montserrat, kde sa denne venoval osem hodín modlitbe. Svoje skúsenosti spísal do knižočky Duchovné cvičenia, ktorá má formu návodu pre exercitátora, ako má dávať inému duchovné cvičenia. Myslí predovšetkým na individuálne dávanie, čo sa neskôr pre veľký záujem rozvinulo aj do foriem kázaných alebo prednáškových cvičení.
My dnes poznáme najmä ignaciánske duchovné cvičenia, čo je ich podstatou?
Podstatou duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly je naučiť sa rozhodovať v opravdivej slobode, bez vplyvu neusporiadaných pocitov a emócií. Mať vždy na prvom mieste Boha a lásku k nemu a na druhom mieste lásku k blížnemu. A všetko ostatné v živote mu má tom pomáhať. Preto ich základným východiskom je v slobode prežívať skutočnosť, že človek je stvorený milujúcim Bohom a on mu je vždy a za všetkých okolností verný, aj keď je hriešnym, Boh ho neprestáva milovať a priťahuje ho svojím milosrdenstvom k obráteniu. Najplnším spôsobom zjavuje človeku svoju lásky vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý ho volá, aby ho nasledoval. Sv. Ignác radí vidieť Ježišovu nekonečnú lásku v jeho obete na kríži. Veď nik nemá väčšiu lásku, ako keď obetuje svoj život za druhých. Pozýva položiť si otázku, čo urobil Ježiš pre mňa a čo ja ako kresťan som urobil pre noho čo robím pre Ježiša a čo by som mohol a mal ešte pre neho urobiť? Toto pozvanie sleduje na verejnom účinkovaní Ježiša, no osobitne v jeho veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania. Toto všetko urobil on pre mňa a pre moju spásu. Napokon dáva ešte raz vidieť to nekonečné množstvo lásky, ktorou Boh miluje človeka stvorením a vykúpením a pozýva ho, aby svojou láskou odpovedal na jeho lásku celým svojim nasledujúcim životom.
Sú aj iné formy duchovných cvičení ako ignaciánske?
Sú, no napokon ignaciánske duchovné cvičenia sú určitým referenčným bodom pre všetky kresťanské formy, lebo v nich ide o nasledovanie Ježiša Krista a sú inšpirované evanjeliami. Ignaciánke duchovné cvičenia dávané v exercičných domoch majú dnes rozličné formy. Časté sú kázané alebo prednáškové, v ktorých sa skupina exercitantov predkladajú pomerne obšírne body na rozjímavú alebo kontemplatívnu modlitbu. Rozširujú sa aj duchovné cvičenia s individuálnym sprevádzaním, v ktorých exercitant pri osobnom rozhovore s exercitátorom dostáva impulzy pre osobnú modlitbu, ktorej základom býva vhodný biblický text. Dávajú sa aj kurzy, v ktorých sa sleduje príbeh viery niektorej biblickej osobnosti, napríklad Mojžiša, Jozefa a jeho bratov, Panny Márie, sv. Petra, sv. Pavla a podobne. Obľúbené sú aj duchovné cvičenia spojené s eucharistickou adoráciou, v ktorých je zvýraznená skutočnosť, že kresťan vlastne stále žije v Božej prítomnosti. Niekedy sa ponúkaj aj skupinové duchovné cvičenia so zdieľaním ovocia individuálnej modlitby. Okrem toho sa dávajú aj duchovné cvičenia v každodennom živote tým, ktorí si nedokážu nájsť súvislý voľný čas po niekoľko dní, no počas dňa si dokážu nájsť aspoň hodinu na osobnú modlitbu a raz do týždňa a stretnutie s exercitátorom. V duchovných cvičeniach sa podľa rady sv. Ignáca má prejaviť tvorivosť exercitátora, ktorý ich má prispôsobiť na konkrétne podmienky a potreby exercitanta.
Väčšinou sa konajú u nás duchovné cvičenia tri až štyri dni, je to dostatočný čas? Ako dlho by mali trvať?
V exercičných domoch sa ponúkajú duchovné cvičenia od troch dní až do ôsmych dní. Teba povedať, že každý čas, ktorý môže človek venovať Bohu je dobrý a podľa jeho individuálnych okolností aj dostatočný. Môže to byť krátky čas, no je to ako ten drobný peniaz chudobnej vdovy, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mohla, a tým sa celkom zverila do Božej opatery. Takáto veľkodušnosť a dôvera voči Bohu je dobré východisko. Teda každý čas je dobrý, no najplnšia forma duchovných cvičení sú tridsaťdňové alebo mesačné. Tri dni sú vhodné pre začiatočníkov, ktorí ešte nemajú skúsenosť s meditatívnou a kontemplatívnou modlitbou. Tí však, čo si už nadobudli určitú skúsenosť s osobnou rozjímavou modlitbou, uprednostňujú dlhšie aspoň päťdňové cvičenia. V jezuitských exercičných domoch sa ponúkajú aj mesačné, čiže tridsaťdňové duchovné cvičenia s individuálnym sprevádzaním, alebo v priebehu štyroch po sebe nasledujúcich rokov, vždy v trvaní zhruba jedného týždňa. Dĺžka duchovných cvičení závisí predovšetkým od možností exercitanta uvoľniť sa na dlhší čas a tiež od jeho motivácie. Ak túži po prehĺbení svojho vzťahu s Bohom, je ochotný venovať im dlhší čas. Ak chce iba nadobudnúť nové duchovné sily do ďalšieho obdobia, rezervuje si kratší čas.
Je podstatou duchovných cvičení ticho, je dôležité?
Podstatou duchovných cvičení je osobné stretnutie s Bohom, a preto je ticho dôležité, aby sa človek mohol započúvať do Božieho slova, do svojho vlastného vnútra, ako sa v ňom Boh dotýka jeho srdca. Určitý problém je v tom, že často si modlitbu predstavujeme ako prúd slov smerom k Bohu, zabúdame však na to, že prvý, kto prehovoril v dejinách spásy k človeku bol Boh. Preto je dôležité naučiť sa čítať Božie slovo s otvoreným srdcom. Prijímať ho ako rosu, ktorá padá na pôdu nášho srdca a zavlažuje ju. Túto metódu použil Ježiš na ceste s učeníkmi do Emauz. Keď sa mu vyžalovali zo svojich túžob a sklamaní, on im pripomenul všetko, čo sa na neho vzťahovalo vo Svätom písme. Keď ho spoznali pri lámaní chleba vyznali, „či nám nehorelo srdce, keď nám cestou vykladal Písma?“ Toto je dôležité, takýmto spôsobom sa v duchovných cvičeniach a vôbec v modlitbe započúvať do Božieho slova. Vnímať, ako nás oslovuje, aké pocity v nás vyvoláva, čo nm odhaľuje. Niekedy môže byť aj výčitkou, ktoré Ježiš s láskou adresoval Emauzkým učeníkom: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom“.
Vyžaduje si dnešná doba aj iné nové typy duchovných cvičení?
Každá osoba i doba si vyžadujú prispôsobenie duchovných cvičení, podľa konkrétnych možností a okolností života. Tak to predpokladal už sv. Ignác, ktorý povzbudzuje exercitátora, aby bral ohľad na dispozície exercitanta, jeho časové možnosti, prostredie, v ktorom žije, jeho vek a schopnosti. Aby rešpektoval tempo, ktorým je schopný kráčať po ceste duchovných cvičení, alebo ako dnes hovoríme, postupovať v dynamike duchovných cvičení. Lebo ako pripomína exercitátorovi, je lepšie, keď exercitant na niečo príde sám, ako by mu to exercitátor povedal, alebo podrobne vysvetľoval. Podobne aj body alebo impulzy pre rozjímanie, meditáciu či kontempláciu má dávať stručne, iba v hrubých náčrtoch, aby exercitant mohol slobodne s nimi pracovať a sám našiel niečo, čo ho osobne obohatí. Pri kontemplácii povzbudzuje, aby sa snažil byť svedkom udalosti ako živej inscenácie, do ktorej sa aj sám zapojí. Napríklad kontemplácia tajomstva zvestovania obsahuje predstavu scény, čiže miesta izbičku Panny Márie. Následne povzbudenie vidieť jednotlivé osoby, čo robia, alebo by mohli robiť, čo hovoria, alebo by mohli hovoriť a čerpať z toho osoh. V kontemplácii narodenie dobovým spôsobom naznačuje osobnú účasť na udalosti, keď odporúča exercitantovi aby sa stal sluhom Svätej rodiny a snažil sa jej pomáhať vidiac celý dej. Priam povzbudzuje, aby človek zapojil svoju fantáziu a city a tak udalosť prežíval ako jej osobný účastník a nechal sa ňou preniknúť.
Kňazi a zasvätené osoby chodia pravidelne na duchovné cvičenia, chodia na ne však aj laici? Potrebuje aj laik niečo podobné do svojho života?
Sv. Ignác objavil svoje duchovné cvičenia ako laik. Svoju skúsenosť si zapísal do knižočky Duchovné cvičeniaa začal ich dával ľuďom, ktorí chceli urobiť pokrok v kresťanskom živote. Vďaka tomu sa dostal do konfliktu so španielskou inkvizíciou, že on hoci laik, rozlišuje medzi všedným a smrteľným hriechom a poskytuje duchovné sprevádzanie. Viacerí jeho sudcovia si však neskôr pod jeho vedením vykonali duchovné cvičenia a stali sa napokon jeho obhajcami, no predsa len trvali na tom, aby študoval teológiu a stal sa kňazom. Sv. Ignác nemyslel, že duchovné cvičenia sa stanú masovými, ale predpokladal, že si ich budú robiť jednotlivci, ktorí chcú pokročiť v kresťanskom živote. No postupne sa stali súčasťou kňazskej a rehoľnej formácie a prostriedkom každoročnej duchovnej obnovy. Laik ich potrebuje možno ešte viac ako zasvätená osoba, ktorá každodenne žije v Božej prítomnosti, veď duchovný život tvorí základnú os jeho života. Laici sú intenzívne ponorený do sveta a potrebujú osvojiť si spôsob ako nachádzať Boha vo všetkom, v celku všedného života, a tiež načerpať silu žiť v Bohu, ktorý nie je ďaleko od nikoho z nás, veď v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.
Mnohí ľudia si dnes nevedia predstaviť obetovať 2-3 dni svojho času a odísť na duchovné cvičenia. Prečo by to predsa mohli urobiť?
Podobne ako po telesnej s psychickej stránke potrebuje človek dovolenku a oddych na načerpanie nových síl, aj po duchovnej stránke potrebuje občerstvenie, obnoviť sa a posilniť si svoju vieru. Niekedy si človek myslí, že čas venovaný modlitbe a duchovnému životu je strateným časom, lebo vtedy nepodáva nejaký merateľný výkon. Paradoxne je však pravdou, že takýto zdanlivo stratený čas sa vráti v intenzívnejšom spôsobe života, ako o tom napísal P. Vladimír Šatura v knihe Žime intenzívnejšie, ktorá vyšla naposledy v roku 2006 v Dobrej knihe. Aj jeden zo špičkových americkým manažérov Chris Lowney vo svojej knihe Heroic leadership píše o tom, aké dôležité je pre dobré vykonávanie tejto profesie venovať denne čas meditácii a spytovaniu svedomia podľa metódy sv. Ignáca.
Niektorí ľudia nemajú čas a cítia sa veľmi zaneprázdnení. Existuje koncept duchovných cvičení aj pre týchto ľudí, ktorí nie sú ochotní niekam odísť?
Aj pre takých sú duchovné cvičenia, a to vo forme v každodennom živote, ktoré si môžu konať pod osobným vedením exercitátora a dnes už aj online prostredníctvom internetu. Pre takéto duchovné cvičenia už aj v slovenčine existuje viacero príručiek, ktoré vyšli v Dobrej knihe v Trnave.
Na druhej strane, práve mnohí vyťažení ľudia z času na čas vyhľadávajú samotu a úplne odpojenie sa od civilizácie. Mohli by pre nich byť riešením duchovné cvičenia?
Pre tých, čo sa chcú úplne odpojiť od civilizácie sú duchovné cvičenia vhodným prostriedkom pre načerpanie nových duchovných síl. Osobne mám skúsenosť takýchto cvičení na chate bez elektriny a vodovodu v celkom jednoduchých podmienkach a môžem ich odporúčať, treba sa však pripraviť na to, že sa zriekame pohodlia, na ktoré sme si už navykli.
Je dnes dopyt po nejakom type duchovných cvičení?
Dnes sa zvyšuje záujem o duchovné cvičenia s individuálnym sprevádzaním a tiež o duchovné cvičenia v každodennom živote.
Podľa čoho si vybrať z ponuky rôznych duchovných cvičení?
Rozhodujúce pre výver duchovných je očakávanie záujemcu. Ak si chce prehĺbiť svoj duchovný život, prípadne stojí pred voľbou životného povolania, mal by si voliť aspoň šesťdňové duchovné cvičenia a o svojom úmysle sa porozprávať s exercitátorom, aby mu poskytol vhodné meditácie. Inak je to v prípade toho, kto si kto si chce obnoviť svoje povolanie, alebo načerpať v ňom nové sily. Opäť je dôležitý osobný rozhovor s exercitátorom, v ktorom si jasne sformuluje svoje túžby a očakávania.
Aký je rozdiel medzi duchovnými cvičeniami a inými ponukami na zastavenie sa, ktoré ponúkajú iné náboženstvá?
Duchovné cvičenia podľa sv. Ignáca ponúkajú prehĺbenie osobného vzťahu s Ježišom Kristom, prehĺbenie a zvnútornenie viery. Ich centrom nie je ani samotná meditácia, ako v niektorých nekresťanských náboženstvách, v ktorých je cieľom nadobudnutie vnútorného pokoja a odpútanie sa od sveta. Je to zameranie na seba samého na svoje ja. Duchovné cvičenia sú zamerané na rozvinutie lásky k Bohu a k blížnemu, z čoho pramení aj vnútorný pokoj. Pomáhajú nachádzať Boha vo všetkom a stať sa kontemplatívnym v činnosti, nie odtrhnutým od sveta, ale byť evanjeliovým kvasom a svetlom pre tento svet.
Kto môže byť kazateľom na DC? Môže to byť aj laik?
„Kazateľom“ duchovných cvičení môže byť každý, kto už mal osobnú skúsenosť duchovných cvičení a má základné vedomosti z katolíckej vierouky. Pozná ich dynamiku a vie ako môžu na človeka vplývať, aby vedel rozlišovať vnútorné hnutia. Ako začiatočník by mal dávať duchovné cvičenia pod supervíziou skúsenejšieho exercitátora. Ako som už uviedol, sv. Ignác mal ich skúsenosť ako laik a ako laik ich začal aj dávať. Rozhodne by sa nemal púšťať do toho, čo sám najprv osobne neprežil. Spomínam si na jednu študentku v piatom ročníku na terajšej Ekonomickej univerzite, ktorá si u mňa robila duchovné cvičenia v každodennom živote a mala kamarátku spolubývajúcu, ktorá si ich chcela robiť s ňou, no skupina bola už veľká, až desať osôb, preto som jej navrhol aby si ich vykonala v nasledujúci školský rok. Pri záverečnom stretnutí sa spomenutá účastníčka priznala, že s týždňovým posunom svojej spolubývajúcej dávala body na meditáciu, ktoré už sama premeditovala a usmernenia ktoré dostávala v skupine. Obe boli veľmi šťastné, že si k diplomu mohli pridať takúto osobnú skúsenosť s Bohom. Prekvapilo ma to, no nezostalo mi nič iné ako túto skutočnosť akceptovať. To však nie je návod, ale skôr podmienka stať sa dobrým exercitátorom, najprv všetko osobne premeditovať a prežiť. Napokon tak to robil sv. Ignác z Loyoly.
Akú osobnú skúsenosť máte Vy s duchovnými cvičeniami? Spomínate si na prvé svoje duchovné cvičenia? Prvé ktoré ste viedli?
Vďaka duchovným cvičeniam som spoznal život sv. Ignáca z Loyoly a aj rehoľu Spoločnosť Ježišovu, ktorú založil. Spomínam si, že raz pri svätej spovedi sa ma jeden páter jezuita spýtal, či by som chcel byť jezuitom, čo som v tom momente odmietol. No po vykonaní si viacerých duchovných cvičení s rozličnými exercitátormi, som sa rozhodol ísť k jezuitom, u ktorých je prameň duchovných cvičení, z ktorého čerpajú aj iní. Moje prvé duchovné cvičenia boli trojdňové v roku 1971 na malej chate v Oraviciach a dával nám ich lazarista páter Ján Hutyra. Pamätám si na hlboký zážitok z generálnej svätej spovede. Potom nasledovali každoročne ďalšie a ďalšie, dnes si bez nich neviem predstaviť svoj ročný cyklus duchovného života. Svoje prvé duchovné cvičenia som dával vysokoškolákom v roku 1982 a prispôsobil som si predlohu duchovných cvičení otca biskupa Korca Ideme sa obnoviť. Je to text plný nadšenia pre Ježiša Krista, ktorý odhaľuje jeho nadšenie pre Krista z roku 1951, keď ich zostavil a prvý krát dával mladým bohoslovcom po rozpustení seminárov a násilnej likvidácií reholí. Aj moji exercitanti boli nadšení pre Krista.
Blíži sa leto, odporučili by ste ľudom ako na dovolenku ísť a vybrať si duchovné cvičenia?
Zaiste, na Slovensku je viacero exercičných domov a majú vo svojej ponuke exercície pre rozličné skupiny záujemcov a v rozličnej dĺžke, je naozaj z čoho si vybrať.
Kam by ste im poradili, aby išli?
Poradil by som im exercičný dom sv. Ignáca z Loyoly v Prešove a tiež exercičný dom v Piešťanoch, prípadne exercície u verbistov Nitre pod Kalváriou alebo v Lukovom dvore pri Nitre, ktoré dávajú sestry z Congregatio Jesu.