Vatikán 14. apríla (RV) O Cirkvi ako „veľkej škole modlitby“ hovoril pápež František pri generálnej audiencii v stredu 14. apríla v rámci svojho dlhodobého cyklu na tému modlitby.
„Modlitba je pre vieru dýchaním. Vo viere rastieme natoľko, nakoľko sa učíme modliť,“ zdôraznil pápež František v katechéze prenášanej zo Sály bibliotéky. Zacitoval vážnu Ježišovu otázku z Lukášovho evanjelia: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8) a vyzval k zamysleniu: „Modlím sa? Modlíme sa? Ako sa modlím?“
Pápež dal dôraz na modlitbu nielen individuálnu, ale aj v spoločenstve. Spoločenstvá modlitby sú „životodarnými bunkami, a to nielen pre cirkevnú štruktúru, ale pre samotnú spoločnosť“, vysvetlil Svätý Otec s poukázaním na dôležitú úlohu zasvätených komunít. Modliť sa a pracovať v spoločenstve je „motorom“ pre svet.
Modlitba otvára dvere Duchu Svätému, bez nej nemožno robiť opravdivé zmeny v Cirkvi, upozornil Svätý Otec a varoval pred skupinovým aktivizmom bez cirkevného ducha čerpajúceho z modlitby. Bez modlitby by sa Cirkev stala „prázdnym obalom“, poznamenal pápež a dôrazne zopakoval nerozlučné spojenie viery s modlitbou: „Lampa pravej viery Cirkvi zostane na zemi vždy zapálená, pokým tu bude olej modlitby.“
Cirkev, učiteľka modlitby
29. pokračovani katechéz o modlitbe
«Keď [Petra a Jána] prepustili, išli k svojim a rozpovedali, čo im hovorili veľkňazi a starší. Keď ich vypočuli, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a hovorili: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich, [...] daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo». (Sk 4,23-24.29-31)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Cirkev je jedna veľká škola modlitby. Mnohí z nás sa naučili slabikovať prvé modlitby na kolenách rodičov či starých rodičov. Možno si uchovávame spomienku na mamu a otca, ktorí nás učili pomodliť sa pred uložením sa na spánok. Tie chvíle stíšenia sú neraz momentmi, v ktorých deti rodičom zveria nejakú dôvernosť a tí im môžu dať radu inšpirovanú evanjeliom. Neskôr, na ceste rastu, dochádza k iným stretnutiam, s inými svedkami a učiteľmi modlitby (porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, 2686-2687). Je osožné držať si ich v pamäti.
Život farnosti a každej kresťanskej komunity je určovaný časmi liturgie a komunitnej modlitby. Uvedomujeme si, že ten dar, ktorý sme v detstve prijali s jednoduchosťou, je veľkým, mimoriadne bohatým dedičstvom a že skúsenosť modlitby si zasluhuje byť čoraz viac prehlbovaná (porov. tamtiež, 2688). Šat viery nie je naškrobený, ale sa vyvíja spolu s nami; nie je strnulý, rastie, a to aj prostredníctvom momentov kríz a zmŕtvychvstaní; ba nedá sa rásť bez momentov krízy.
A dychom viery je modlitba: rastieme vo viere natoľko, nakoľko sa učíme modliť. Po istých pasážach života si uvedomujeme, že bez viery by sme to neboli zvládli a že modlitba bola našou silou. A to nielen osobná modlitba, ale aj modlitba bratov a sestier, spoločenstva, ktoré nás sprevádzalo a podporovalo, ľudí, ktorí nás poznajú, tých, ktorých prosíme, aby sa za nás modlili.
Aj preto v Cirkvi neustále prekvitajú komunity a skupiny oddané modlitbe. Niektorí kresťania pociťujú dokonca povolanie urobiť z modlitby ústrednú činnosť svojich dní. V Cirkvi sú kláštory, konventy, pustovne, kde žijú osoby zasvätené Bohu a ktoré sa častokrát stávajú centrami duchovného vyžarovania. Sú komunitami modlitby, ktoré vyžarujú duchovnosť. Sú malými oázami, v ktorých sa zdieľa intenzívna modlitba a deň čo deň sa buduje bratské spoločenstvo. Sú životodarnými bunkami, a to nielen pre cirkevnú štruktúru, ale pre samotnú spoločnosť. Pomyslime napríklad na úlohu, akú mal mníšsky život pre zrod a rast európskej civilizácie, a aj v ďalších kultúrach. Modlitba a práca v komunitách posúva svet vpred. Je to motor.
Všetko v Cirkvi sa rodí z modlitby a všetko rastie vďaka modlitbe. Keď chce Nepriateľ, Zlý, bojovať proti Cirkvi, robí tak predovšetkým úsilím vysušiť jej pramene, zabraňovať jej v modlitbe. Napríklad, vidíme to v istých skupinách, ktoré sa dohodnú na uskutočňovaní cirkevných reforiem, zmien v živote Cirkvi... Sú tam všetky organizácie, sú tam médiá, ktoré všetkých informujú... Avšak modlitbu nevidieť, nemodlia sa. - „Musíme zmeniť to a to, musíme spraviť toto rozhodnutie, ktoré je trochu silnejšie...“ - Návrh je zaujímavý, to hej, avšak len s diskusiou, len s médiami, kde však je modlitba? To modlitba otvára dvere Duchu Svätému, on je ten, kto inšpiruje ísť vpred. Zmeny v Cirkvi bez modlitby nie sú zmenami Cirkvi, sú zmenami skupiny. A keď Nepriateľ – ako som povedal – chce útočiť proti Cirkvi, robí tak predovšetkým snahou vysúšať jej pramene, zabraňovať jej modliť sa a privádzať ju k takýmto iným návrhom. Ak sa upustí od modlitby, na istú chvíľu sa zdá, že všetko môže ísť ďalej tak ako vždy – zotrvačnosťou –, no po krátkom čase si Cirkev uvedomí, že sa stala akoby prázdnym obalom, že stratila nosnú os, že už viac nevlastní zdroj tepla a lásky.
Svätice a svätci nemajú život ľahší než iní, naopak, aj oni majú svoje problémy, s ktorými sa musia boriť a navyše sú často terčom opozícií. Avšak ich silou je modlitba, to, že vždy načierajú z nevyčerpateľnej „studne“ matky Cirkvi. Modlitbou živia plameň svojej viery, tak ako sa kedysi lampám dodával olej. A tak idú vpred, kráčajúc vo viere a v nádeji. Svätí, ktorí častokrát v očiach sveta veľa nezavážia, sú v skutočnosti tými, ktorí ho podopierajú, a to nie zbraňami peňazí a moci, komunikačných médií a tak ďalej, ale zbraňami modlitby.
V Lukášovom evanjeliu Ježiš kladie jednu dramatickú otázku, ktorá nás vždy núti sa zamyslieť: «Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» (Lk 18,8) Nájde azda čisto len organizácie, ako nejakú skupinu „podnikateľov s vierou“, všetkých dobre zorganizovaných, konajúcich nejakú dobročinnosť, mnoho vecí..., - alebo nájde vieru? «Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» - Táto otázka stojí na konci jedného podobenstva, ktoré ukazuje nevyhnutnosť modliť sa s vytrvalosťou, neúnavne (porov. v. 1-8).
Takže, môžeme dospieť k záveru, že lampa viery bude na zemi vždy horieť, pokiaľ tu bude olej modlitby. Lampa pravej viery Cirkvi zostane na zemi vždy zapálená, pokým tu bude olej modlitby. To je to, čo udržiava vieru a udržiava náš úbohý život, slabý a hriešny, no modlitba ho vedie bezpečne vpred. Je tu otázka, ktorú si my kresťania musíme klásť: Modlím sa? Modlíme sa? Ako sa modlíme? Tak ako papagáje, alebo sa modlím srdcom? Ako sa modlím? Modlím sa s istotou, že som v Cirkvi a modlím sa s Cirkvou, alebo sa modlím tak trochu podľa mojich predstáv a robím tak, aby sa moje predstavy stali modlitbou? Toto je pohanská modlitba, a nie kresťanská. Opakujem: môžeme urobiť uzáver, že lampa viery bude na zemi vždy horieť, pokiaľ tu bude olej modlitby.
A toto je základná úloha Cirkvi: modliť sa a vychovávať k modlitbe. Odovzdávať z generácie na generáciu lampu viery s olejom modlitby. Lampa viery, ktorá osvetľuje, ktorá dáva do poriadku veci skutočne také, aké sú, no môže napredovať jedine s olejom modlitby. V opačnom prípade zhasne. Bez svetla tejto lampy by sme nemohli vidieť cestu pre evanjelizáciu, ba nemohli by sme vidieť cestu pre správnu vieru; nemohli by sme vidieť tváre bratov, ku ktorým sa treba priblížiť a slúžiť im; nemohli by sme osvetliť tú izbu, kde sa dá stretnúť v komunite... Bez viery sa všetko rúca; a bez modlitby viera vyhasína. Viera a modlitba, spolu. Niet inej cesty. Preto Cirkev, ktorá je domom a školou spoločenstva, je domom a školou viery a modlitby.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)