Bratislava 8. apríla (TK KBS) Básnik slovenskej katolíckej moderny, prekladateľ, esejista, žurnalista, vysokoškolský profesor a jedna z najvýznamnejších osobností slovenského exilu Karol Strmeň sa narodil pred sto rokmi ako Karol Adam Bekényi 9. apríla 1921 v rodine tesára v Slovenskom Mederi (dnešnom Palárikove).
Po Viedenskej arbitráži sa stal prvýkrát emigrantom. Opustil pomaďarčené gymnázium v Nových Zámkoch, štúdiá ukončil na núdzovom slovenskom gymnáziu v Šuranoch, po ktorom vstúpil do katolíckeho seminára v Ostrihome, z ktorého bol v roku 1942 z národnostných dôvodov vylúčený. V tomto čase sa zo vzdoru vzdáva rodného priezviska Bekényi a navždy prijíma meno Strmeň, ktoré sa malo Maďarom ťažko vyslovovať. Vo vysokoškolských štúdiách pokračoval na univerzite v Bratislave v odbore filozofia a slovenský jazyk.
Prvýkrát publikoval už ako stredoškolák, na univerzite malo naňho rozhodujúci vplyv katolícke intelektuálne prostredie študentského domova Svoradov. Na začiatku 40. rokov 20. storočia sa naplno zapojil do rozmachu slovenskej kultúry ako agilný žurnalista, básnik, prekladateľ, kritik a esejista. Zaradili ho ku tzv. katolíckej moderne, s čím sa on sám nikdy nestotožnil. Písal predovšetkým pre kultúrne rubriky v Gardistovi, Slovenských pohľadoch a Obrode. Knižne mu v tom čase vyšli preklady Danteho, R. M. Rilkeho, E. A. Poea a M. Eminesca. V roku 1943 uverejňuje svoj básnický debut Výžinok života. Ešte v novembri 1944 vydáva torzo z chystanej zbierky Bojovník – báseň Testament, ktorou sa rozlúčil so Slovenskom. Z vysielania benešovského londýnskeho rozhlasu sa totiž dozvedel, že patrí k štyrom desiatkam predstaviteľov slovenskej kultúry, pre ktorých Slovenská národná rada žiadala trest smrti, preto v januári 1945 odchádza pred postupujúcou Červenou armádou z vlasti a druhýkrát – tentoraz ako dvadsaťštyriročný – prijíma neľahký osud utečenca.
Po dobrodružnej ceste cez územie Česka a Nemecka (o. i. so zlomenou nohou prežil bombardovanie vlaku, počas ktorého mu zhorel preklad Danteho Pekla) sa dostal do Talianska, kde sa ho spolu s ďalšími exulantmi ujal prvý slovenský vyslanec pri Vatikáne Karol Sidor. Strmeň sa angažoval v pomoci utečencom, popritom neustále písal básne a prekladal. Na konci roku 1946 v Chráme sv. Petra vo Vatikáne uzatvoril manželstvo so Sidorovou dcérou Oľgou. Po obrade ich prijal vtedajší pápež Pius XII. a udelil im osobitné požehnanie. V januári 1947 sa konečne dočkali úradného povolenia a z Neapola emigrovali do USA.
V Spojených štátoch spočiatku žili vo veľkej chudobe v pensylvánskom Scrantone, situácia sa zlepšila po ich odchode do mesta Cleveland v štáte Ohio, kde žila silná slovenská komunita. Tu Karol Strmeň stelesnil svoju vlastnú verziu príbehu amerického sna, keď sa doslova z ničoho vypracoval na medzinárodne uznávanú osobnosť. Stal sa rešpektovaným univerzitným profesorom, básnikom a prekladateľom. Angažoval sa v slovenskom exulantskom živote, o. i. v roku 1952 spoluzakladal Slovenský ústav v Clevelande, neskôr Spolok slovenských umelcov a spisovateľov v zahraničí. Stál pri zrode a fungovaní najvýznamnejšej exilovej kultúrnej revue Most a i.
Stal sa fenomenálnym prekladateľom, keď na vysokej úrovni prekladal z 23 svetových jazykov. Je zostavovateľom jedinečnej Antológie zo svetovej lyriky Návštevy. Knižne vydal preklady Danteho Pekla, výber z Petrarcovej poézie Vavrín, Eliotovu drámu Vražda v katedrále, výbery z poézie Rilkeho a Claudela, Mauriacove eseje a i. Posmrtne mu vyšiel aj preklad Claudelovej drámy Saténová črievica, preklady starojaponskej poézie Kokinšú, lyrika Francisa Jammesa atď. Jeho životným dielom, na ktorom pracoval vyše tridsať rokov (a ktorého vydania sa nedožil), je zbierka poézie Stokvetá rieka, ktorú tvorí výber z lyriky staročínskeho básnika Tu Fua v Strmeňovom kongeniálnom preklade.
Málo sa vie o tom, že okrem rímskeho misála a iných náboženských kníh v roku 1954 sám preložil celý Nový zákon. Dielo s názvom Nový zákon Pána nášho Ježiša Krista vyšlo v Bosak Publications, Inc., Scranton PA, USA, v roku 1954. Nový preklad bol vyhotovený na základe kritického vydania Klementínskej Vulgáty, spracovanej Augustínom Merkom SJ, s prihliadnutím na grécky text. Na preklade pracoval zhruba tri roky, spočiatku len pre svoju osobnú potrebu. Karol Strmeň v úvode ďakuje spolupracovníkom, na prvom mieste cenzorovi opátovi Teodorovi G. Kojišovi OSB, ktorý mu z poverenia biskupa Henrika T. Klonowského zároveň sprístupnil bohatú odbornú knižnicu Opátstva sv. Andreja-Svorada v Clevelande. Ďalej vyslovuje poďakovanie Viliamovi Pavlovskému SJ, doktorovi biblických vied, za mnohé praktické poznámky k prekladu, dôstojným pánom Mikulášovi Šprincovi za porovnávanie s originálnymi textmi a Andrejovi Pírovi OSB, tajomníkovi Slovenského ústavu, ako aj Dr. Františkovi Hrušovskému, správcovi knižnice Slovenského ústavu, a takisto Milošovi K. Mlynarovičovi, predsedovi Združenia slovenských katolíkov, dbajúcemu o duševné dobro katolíkov v USA, ktorí, ako uvádza v úvode, toto dielo túžobne očakávali. Kresbu na titulnej strane pripravil Viliam Krusoe, ktorý zasvätil svoj život cirkevnému umeniu. Z učiteľov mu najviac pomohli P. Lagrange OP, neskôr skupina okolo Jeruzalemskej Biblie.
Okolnosti, ktoré ho viedli k vydaniu tohto prekladu Nového zákona, uvádza v predslove: „Zásoba staršieho svätovojtešského vydania Písma sa rokmi minula a vonkajšie okolnosti veľmi sťažili prístup k novým vydaniam svätých kníh. Nakoľko však čítanie slova Božieho je pre veriaceho katolíka každodennou duševnou stravou a posilou a slovenská rodine sa len ťažko vie zaobísť bez Písma svätého, ktoré vždy zdobilo slovenský stôl, rozhodli sme sa vyjsť v ústrety duševným potrebám slovenských veriacich a sprostredkovať im vydanie nového slovenského prekladu Nového zákona.“
Jeho vlastnú básnickú tvorbu zastupujú napríklad zbierky Strieborná legenda či Čakajú nivy jar, no predovšetkým vrchol jeho básnickej tvorby Znamenie Ryby. Strmeňov vlastný magnifikat tvorí zbierka duchovnej lyriky Preblahoslavená.
Medzinárodne oceňovaný básnik a prekladateľ Karol Strmeň tragicky zahynul pri autonehode v októbri 1994. Jeho smrťou sa zavŕšila exilová línia slovenskej katolíckej moderny.
Niekoľko týždňov predtým sa v celom štáte Ohio slávil Deň Karola Strmeňa pri príležitosti odovzdávania tohoročnej Cervantesovej ceny pre najlepších prekladateľov zo španielčiny, ktorú získal práve Strmeň. V rámci slávnostného galavečera starosta Clevelandu povedal, že Karol Strmeň je „uznávaný za jedného z najväčších básnikov dvadsiateho storočia a za jedného z najväčších žijúcich slovenských básnikov“. Okrem toho napríklad už v roku 1970 mu francúzska vláda udelila vysoké štátne vyznamenanie – titul Chevalier des palmes académiques (Rytier akademických paliem) za zásluhy o francúzsku literatúru.
Pre jeho život a tvorbu platí to, čo napísal už v roku 1944 vo svojom Testamente: Priatelia, dnes sme jedno v jednej snahe, / dnes spojuje sa všetka naša práca / na vysnívanej veľkej protiváhe. // Čo po tom, že náš vlastný dar sa stráca? / Čo po tom, že sme všetko odovzdali? / Čo po tom, že z nás niekto vykrváca? // Urobili sme iba, čo sme mali. / Urobili sme iba, čo sa dalo, / a ostatné sme Bohu zanechali.
Pri príležitosti stého výročia jeho narodenia sa chystá nové vydanie Strmeňovej zbierky Preblahoslavená s ilustráciami jeho príbuznej výtvarníčky Kataríny Kvietikovej-Bekéniovej a rovnako i monografia o jeho živote a diele pod názvom Karol Strmeň: Krištáľ na zabudnutom ostrove.
_
Matúš Marcinčin / Ján Ďurica SJ
Aktualizované