Turecko 8. apríla (TK KBS) „Pápež František počas tlačovej konferencie pri návrate z Iraku zdôraznil dvojaké právo migrantov - možnosť emigrovať a zároveň právo neemigrovať. Akoby hovoril o situácii v Turecku,“ hovorí vo vatikánskom denníku L'Osservatore Romano Paolo Bizzy, apoštolský vikár Anatólie. Tento sedemdesiattriročný jezuita pritom poukazuje na tri a pol milióna utečencov, ktorí doteraz v Turecku našli čiastočné a veľmi neisté útočisko.
„Mení sa geopolitické usporiadanie regiónu, ale život týchto ľudí a traumy, ktorá si priniesli, sa nemení, čo nám pôsobí nielen bolesť, ale aj vyvoláva rozhorčenie. Pohoršenie nad európskym Západom, ktorý si radšej otvára peňaženku, len aby si ich nepustil k sebe domov,“ neváha povedať biskup Bizzy a pokračuje: „Ako hovorí pápež František, títo ľudia nemohli slobodne zostať v pôvodných krajinách, ani nemôžu slobodne hľadať novú vlasť v európskych krajinách a napríklad tam nasledovať svojich rodinných príslušníkov. Ako cirkev sa im v rámci svojich obmedzených možností snažíme pomáhať, a to bez ohľadu na vyznanie.“
Apoštolský vikár Anatólie upozorňuje najmä na kresťanských utečencov, rozptýlených po celom Turecku, ktorých počet - odhadom 20 až 30 tisíc - prevyšuje počet kresťanov bežne sídliacich v tejto krajine. „Títo kresťania tvoria našu malú, ale horlivo veriacu cirkev,“ vysvetľuje. „Títo ľudia opustili svoju vlasť, aby si uchovali vieru v Ježiša Krista, a dožadujú sa prijatie vo väčšinovo kresťanských európskych krajinách, ktoré ich však nechcú.“ Podľa biskupa Bizzetiho ide aj o „vnútrocirkevný škandál, pretože títo bratia by mali byť na prvom mieste v myšlienkach európskych kresťanov, ale žiaľ to tak nie je.“
Rozmiestnenie kresťanských utečencov po celom Turecku sa spája s množstvom problémov, opisuje taliansky jezuita: „Často bývajú posielaní na miesta, kde nie je pastoračná služba a odkiaľ nemôžu vycestovať bez policajného povolenia. Najbližší kostol tak niekedy leží v 300 až 400 kilometrovej vzdialenosti. Títo ľudia trpia hladom po Eucharistii, Slove a sviatostiach, okrem toho, že majú hlad kvôli nedostatku jedla. Potrebovali by sme kňaza, ale nie je jednoduché nájsť niekoho ochotného, kto by hovoril arabsky a rozumel aspoň trochu turečtine,“ rozpráva mons. Bizetti.
Miestna cirkev okrem finančnej podpory najbiednejším kresťanským utečencom financuje rôzne mikroprojekty, lekársku starostlivosť a kurzy turečtiny, aby sa prichádzajúci mohli zoznámiť s krásou lokálnej kultúry. „Počas pandémie samozrejme vzrástli hospodársko-spoločenské ťažkosti, a to tiež v rámci tureckého národa, ktorý je veľmi pracovitý a ústretový,“ uzatvára apoštolský vikár Anatólie a priznáva, že turecká vláda najchudobnejším utečencom vychádza v ústrety konkrétnou ekonomickou podporou. „Ale koniec tunela stále zostáva veľmi ďaleko“.