„“Vatikán 23. marca (TK KBS) Svätý Alfons Maria z Liguori je vzorom pre vychádzajúcu a misionársku Cirkev, pretože ešte dnes ukazuje, ako privádzať ľudské svedomie pred ústretovú Otcovu tvár, lebo „spása, ktorú nám Boh ponúka, je dielom jeho milosrdenstva“ (Evangelii gaudium, 112), píše pápež František generálnemu predstavenému kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. Podnetom k listu, adresovaného Michaelovi Brehlovi, je 150. výročie odo dňa, keď pápež Pius IX. vyhlásil svätého Alfonza, zakladateľa tejto kongregácie, za učiteľa cirkvi (23.3.1871).
Pápež poukazuje na dva aspekty alfonziánskej teológie - načúvanie realite a formáciu zrelých svedomí pre dospelú Cirkev. „Tento svätý učiteľ Cirkvi sa z mravného rigorizmu obrátil ku zhovievavosti skrze načúvaniu realite,“ píše František a „postupne prešiel k rozhodne misijnej pastorácii, blízkej ľudu, schopnej sprevádzať jeho kroky a zdieľať s ním konkrétny život“. Patrón spovedníkov a morálnych teológov dával v teologických dišputách prednosť rozumu pred autoritou, nezostal iba v teoretickej formulácii princípov, ale pripustil, aby ho interpeloval sám život. „Svätý Alfonz teda nie je stúpencom laxizmu ani rigorizmu. Je realistom v pravom, kresťanskom zmysle slova, pretože dobre pochopil, že „v samotnom jadre evanjelia je život v spoločenstve a starostlivosti o druhých“ (EG 177). Každá pastoračná činnosť vychádza zo spásonosného stretnutie s Bohom v našich životoch, z počúvania týchto životov a z teologickej reflexie, ktorá chápe ľudské otázky a ukazuje schodné cesty. Pápež preto nabáda morálnych teológov, misionárov a spovedníkov, aby vstúpili do živého kontaktu s Božím ľudom, vnímali jeho reálne ťažkosti a liečili jeho rany. Morálna teológia sa nemôže zaoberať iba formuláciou zásad, noriem, ale má sa ujímať reality, ktorá prevyšuje akúkoľvek ideu (EG 231). Toto je prioritné, pokračuje pápež, pretože samotná znalosť teoretických princípov, ako učí sv. Alfonz, nepostačuje ľudskému svedomiá na to, aby rozlíšilo dobro, ktoré je nutné vykonať. Poznanie sa stane praxou iba skrze počúvanie a prijatie najposlednejších, krehkých a marginalizovaných.
Evanjeliovú radikálnosť nemožno stavať do protikladu s ľudskou slabosťou, zdôrazňuje František, a preto je nutné hľadať také cesty, ktoré by neodďalovali srdce od Boha, ale ho k nemu približovali, ako to robil sv. Alfonz. Keď pôjdeme v ústrety ľuďom, ktorým sa nedostáva duchovná pomoc, pomôže nám to prekonať individualistickú etiku a podporovať takú mravnú zrelosť, ktorá je schopná voliť pravé dobro. Ak budeme utvárať zodpovedné a milosrdné svedomia, dospejeme v zrelú cirkev, ktorá bude schopná konštruktívne riešiť sociálnu krehkosť, v perspektíve nebeského kráľovstva, pripomína pápež a vypočítava viacero výziev, ktorýma dnes spoločnosť čelí: od pandémie a zamestnanosti v post-covidovom svete, cez zdravotníctvo, obranu života a otázky umelej inteligencie, až po ochranu životného prostredia, ohrozenie demokracie a naliehavú potrebu bratstva. V takom dejinnom zlome hrozí konkrétne riziko, že sa budú absolutizovať práva silných, zatiaľ čo sa zabudne na tých, ktorí to najviac potrebujú. Morálna teológia sa nesmie obávať tohto volania najposlednejších, ktorých dôstojnosť je mravnou povinnosťou, ktorú nemožno obísť či delegovať. V závere posolstva teda pápež František vyzýva morálnych teológov, aby rozvinuli takú teologickú reflexiu, ktorá by sa prejavila v pastoračnej akcii schopnej nasadiť sa pre spoločné dobro a hlásajúca rozhodnú obranu života, bratstva a stvorenia.