Helena: Prežívanie úzkosti, strachu, závanu smrti, dáva iný pohľad na chorých

TK KBS, rp; pz | 10. 02. 2021 14:06



Bratislava 10. februára (TK KBS) Katolícka cirkev oslávi vo štvrtok liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej. Zároveň si pripomína Svetový deň chorých, ktorý ustanovil v roku 1992 svätý Ján Pavol II. Tento svetový deň pripomína, že sú medzi nami ľudia, ktorí chorí a trpia. V tento (a nielen tento) deň môžeme aktívne vyjadriť solidaritu s nimi. Tlačová kancelária KBS sa na vnímanie choroby pýtala Heleny Slivkovej, ktorá pôsobí ako učiteľka na Gymnáziu svätej Moniky v Prešove. Zároveň je členkou spoločenstva MaranaTha. Helena je po operácii a onkologickej liečbe.

_____

- Ježiš bol vždy blízko chorých. Svätý Otec v tohtoročnom posolstve ku dňu chorých pripomína podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a upozorňuje na model správania, ktorý nás nabáda zastaviť sa, načúvať, nadviazať osobný vzťah, vcítiť sa do človeka a starostlivo sa ho ujať. Pocítili ste takýto vzťah z cirkevného spoločenstva, do ktorého patríte?

"Určite. Jednak ľudia zo spoločenstva, ale aj moji kolegovia, žiaci a celé ich rodiny sa za mňa modlili, povzbudzovali ma a podporovali ma. Vždy ma potešila SMS-ka, email alebo telefonát. Niektorí sa neodvážili ozvať sa mi, ale zato mi pomohli prakticky. Ja sama som si uvedomila, aké je dôležité nemať zbytočné zábrany. Najviac ma totiž povzbudili tí, ktorí priamo zavolali alebo napísali. Myslím, že je dôležité dať chorému vedieť o našej podpore. Stalo sa mi, že sa mi v priebehu roka ozvalo niekoľko ľudí, ktorých som nevidela roky, s tým, že si na mňa spomenuli pri modlitbe. Zavolali mi iba tak, ako sa mám. Boli prekvapení, lebo nevedeli, akým ochorením prechádzam. To bol pre mňa dôkaz Božej starostlivosti o mňa. Ďalším dôkazom Božej priazne boli práve kňazi - bratia kapucíni, duchovní správcovia v nemocnici. Možnosť prijať Eucharistiu, vyspovedať sa, prijať požehnanie. To znamenalo pre mňa veľa. Taktiež ma počas celej liečby „sprevádzala“ jedna známa z iného spoločenstva, ktorá sama prešla tým istým. Stretla som ju ešte pred operáciou a pravidelne mi písala a volala ako to prežívam, ako mi je, ako to zvládam a hovorila mi, ako to prežívala ona, modlila sa. Rovnako som mala možnosť rozprávať sa aj s ďalšími s podobnou skúsenosťou. Vtedy máte pocit, že ten druhý vám naozaj rozumie, ako vám je. Kvôli oslabenej imunite a pandemickej situácii som nemohla prijímať návštevy, ale zo začiatku ma potešili krátke návštevy s modlitbou. Každý doniesol nejakú knihu, tak som mala potom počas tých mesiacov čo čítať. V „covid“ situácii mi ostala „na blízku“ len moja rodina – rodičia a súrodenci, za ktorých som mimoriadne vďačná."

- Robí Vás choroba pozornejšou na choroby a utrpenie iných?

"Jednoznačne. Osobné prežívanie úzkosti, strachu, bolesti, „závanu smrti“, pobytov v nemocnici, to všetko dáva iný rozmer pohľadu na iných chorých. Pravdupovediac predtým som nevedela ako sa mám s chorými rozprávať a pri návštevách v nemocnici som bola vždy veľmi neistá. Táto osobná skúsenosť ma posunula."

- “Skúsenosť choroby nám dáva pocítiť našu zraniteľnosť, a zároveň vrodenú potrebu druhého človeka“, pripomína pápež. Pri chorobe „jasne zakusujeme ako závisíme na Bohu“ ako jeho stvorenia. A s otázkou o zmysle sa vo viere obraciame k Bohu, nanovo hľadáme životný smer. Zažili ste pri ochorení niečo také? Priblížila vás choroba k Bohu?

"Áno. Nanovo som musela prehodnocovať svoju vieru. Dokonca som mala pocit, že to všetko, tie roky života vo viere, že to bola doteraz iba hra. Nastúpil nový rozmer. To, že sme tu na zemi iba pútnici, som začala bytostne prežívať, nebola to už iba vedomosť. Prvé týždne som sa dennodenne modlila novénu odovzdania a stále som mala pocit, že neviem úplne dôverovať. Trvalo to nejaký čas, kým som naozaj „nepustila“ všetko (až po smrť) a vtedy prišiel pokoj. Nie žeby som sa teraz ja dostala bližšie k Bohu, ale moja slabosť ma urobila poddajnešou a prístupnejšou pre Boha, aby mohol byť bližšie. Padli moje obranné mechanizmy a vlastná sila. Vtedy sa otvára cesta pre nový level."

- Vnímate chorobu ako trest, či príležitosť?

"Zo začiatku mi to tak pripadalo, že ja som spravila niečo zlé – že som niečo zanedbala, že som to prehnala s aktivitami, že som si príliš brala veci k srdcu a preto je to tak. Po istom čase som prežila, že tento čas choroby je milosť. Veľmi ma oslovil citát od svätého Augustína, ktorý hovorí, že „Boh je tak dobrý, žeby nepripustil žiadne zlo, keby z neho nevyťažil väčšie dobro.“ Vnímam viac ako inokedy, že to, že prechádzame skúškami je normálne a vôbec by sme sa nemali diviť, že skúšky prichádzajú. Zároveň vidím, že čím väčšia skúška, tým väčšia milosť."

- Spoločnosť je o to ľudskejšia, o čo viac sa vie postarať o svojich krehkých a trpiacich členov. Ak by sme takto hodnotili našu spoločnosť, aká by podľa Vás bola?

"Ja som osobne veľmi vďačná za všetkých lekárov, zdravotné sestry, ošetrovateľov, za všetkých, ktorí si vybrali toto povolanie. Osobne mám trochu taký pocit, že hľadíme až príliš na výkon a že keď niekto ochorie, už je to „príťaž“. Avšak keď sme na tej strane príťaže, vidíme aké zbytočnosti považujeme za dôležité. A pritom, to, čo si ponesieme do večnosti sú vzťahy, nie matéria."

- Svetový deň chorých sa slávi na Pamätný deň Panny Márie v Lurdoch. Aký je Váš vzťah k Panne Márii?

"Posledné roky som sa trikrát prihlásila na zájazd do Lurd a vždy bol už obsadený alebo zrušený. Keď som ochorela, začala som sa s televíziou Lux modlievať ruženec, ktorý vysielajú z Lúrd. Som tam teraz každý deň. Vnímam Pannu Máriu ako mamu, ktorá sa zvlášť s väčšou starostlivosťou stará o dieťa, ktoré je choré. V poslednej dobe sa mení môj postoj aj pri modlitbe ruženca. Teším sa na tento čas. Už sa neponáhľam. Je to pekný čas s mamou, s ktorou sa rozprávam o Bohu, rozjímam s ňou o Ježišovi, pýtam sa jej, ako to zvládala ona. Viem, že sa o mňa stará. Som jej z to vďačná."



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024