Niektorí podľa neho hovoria, že odpoveď na Božie volanie je jednoduchá, ale Tomáš Gerboc si to nemyslím. „Lebo, ako hovoril jeden náš páterko, nie sme anjeli – ale ľudia. Anjeli možno dokážu odpovedať s ľahkosťou. Ja som napriek všetkým dobrým túžbam v živote hľadal, a isto ešte aj hľadám, žiaľ, seba. Nie je jednoduché vzdať sa seba a svojich túžob, plánov, zámerov,“ zdôraznil verbista s tým, že odpoveď v sebe hľadal mesiace, potom mesiace hľadal silu povedať to pred sebou, potom aj pred inými. „Naozaj, aj po rokoch, mám pocit, že to bola cesta spoznávania seba a Božieho povolania. Nie len povolania, ale aj seba. A samozrejme, vždy, keď človek spoznáva seba, aj to v čomsi bolí,“ uviedol.
Možno je to podľa neho podobné ako so zamilovaním, pretože najskôr človek pozoruje seba, potom hľadá spôsob, ako sa v tom uistiť, že to tak je a potom aj to, ako to povedať, správne povedať, aby to bolo pochopené. „A myslím si, že aj „vo vzťahu“ s Bohom je isté napätie, neistota, otázky, niekedy aj pohľad späť, otázky do budúcnosti. Krásne pokojné a radostné chvíle, ale aj momenty zriekania sa, zapretia, a aj keď to možno vyznie tak slabošsky, aj momenty, kedy tečú slzy. Aj to patrí k tomu. Nie že by Boh nestačil, stačí. Ale nanovo si to denne uvedomovať je spojené s denným rozhodovaním sa zas a zas, že On je ten, pre ktorého tu som. Že On je ten, ktorý ma volá do služby, že On je ten, ktorý je tu pre mňa,“ zdôraznil Tomáš Gerboc.
Za jeho povolaním konkrétne človek nestojí. Skôr to bolo spoločenstvo. „Najskôr to rodinné – mám rodičov, ktorí sú normálni a obyčajní, ale myslím si, že veľmi hodnotoví. Aj keď sa viera praktizovala tak, nazvime to tradične, ich skutky, aj bez slov o Bohu a viere, mi veľa dali. Keď som bol na univerzite, mal som šťastie na dobrých kamarátov a kamarátky, medzi ktorými sa začalo pomaly viac a viac o viere hovoriť. Mnohí mi boli vážne povzbudením a príkladom,“ hovorí s tým, že v detstve to bol príklad jedného kňaza. Dnes je celkom známy. „Kedysi bol u nás kaplánom. Peter Gombita. Pamätám si, aj keď som bol ešte dieťa, na jeho detské omše a jeho príklad, slová, správanie. Neskôr, keď som už bol vo formácii som si na neho spomenul a kdesi som mal a mám túžbu, ten jeho príklad nasledovať,“ dodal.
Tomáš Gerboc nevie povedať, či je človek, aby sa stal sa rehoľníkom povolaný už od narodenia. „Je človek povolaný ku kňazskému životu? Do manželstva? Do rehole? Neviem. Ale ak by som sa zamyslel biblicky, tak aj apoštoli žili najskôr „klasickým“ životom a až potom boli povolaní. Boli pozvaní a pozvanie prijali. Ak by neprijali, žili by ďalej a pravdepodobne dobrým a pekným životom. Je to asi o rozpoznaní toho, k čomu ešte Boh v živote pozýva. Čo všetko chce priniesť, nie čo ja môžem Bohu dať, ale čo mne chce Boh ešte do života dať. Prirovnal by som to k hokeju. Predstavte si, že ste sa zrazu ocitli vpredu, v útočnom pásme a idete dvaja na brankára. Máte dve možnosti – vystreliť alebo nahrať. A vybrať si je ťažké. Aj jedno aj druhé je a môže byť dobré. Je to podľa mňa o hľadaní toho lepšieho rozhodnutia. Výhoda je len v tom, že pri hre je človek sám, pri rozpoznávaní a rozhodovaní sa pri povolaní tu je aj Boh,“ vysvetlil Tomáš Gerboc.
Ak by Tomáš Gerboc povedal, že človek potrebuje nejaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie, mohol by sa cítiť výnimočný. „Ale ja viem, že isto žiaden zvláštny zmysel alebo spôsob na komunikáciu s Bohom nemám. Ten komunikačný kanál je modlitba a hľadanie Boha v živote, v každej chvíli. A život v realite. Nie kdesi v „jaskyni“ alebo na „obláčikoch“. Aj keď žijeme pre nebo, žijeme na zemi. Aj keď žijeme ako ľudia, so svojou hriešnosťou a slabosťami, žijeme pre Pána. Ja ako rehoľník, ako kňaz, nie som povolaný len k modlitbe alebo len k službe. Ale aj k jednému, aj k druhému. A cez obe vidieť Pána a jeho volanie a povolanie je tým komunikačným kanálom,“ hovorí.
Kým povedal Bohu svoje áno boli to mesiace, možno tak dva roky premýšľania, modlitby, hľadania, skúmania. „Ale, ono to je o každodennom „áno“ Bohu. Bolo by skvelé, ak by stačilo len raz a potom by som sa už len mohol viezť. Ale nie je to tak. Každý deň, ako žiak na škole. Nestačí sa naučiť písmeno „A“, aj naďalej je potrebné chodiť do školy a naučiť sa i ďalšie písmená,“ povedal.
Cesta budúceho rehoľníka je podľa neho v čomsi určovaná tým, aké rehoľné spoločenstvo si vyberie, aká charizma mu je blízka. Či je to kontemplatívny alebo aktívny život. Či je to misijná služba alebo služba v inej oblasti. Či je to farská alebo iná pastorácia. „Každý máme svoje predstavy, túžby, ba aj plány. Ale je potrebné vedieť a vnímať, že život v reholi je v čomsi akoby podriadený spoločenstvu, nakoľko aj to prvotné rozhodnutie nasledovať Pána bolo formou nasledovania v spoločenstve,” povedal verbista, podľa ktorého na začiatku je to, čo vlastne prichádza denne – rozhodnutie sa a rozhodovanie sa, denné, pre život s Pánom. Formácia nasleduje až potom, prípadné štúdia filozofie a teológie taktiež. Ale to je v čomsi naozaj až druhotné.
A čo je potrebné robiť, aby človek vytrval? „Pokúsim sa to nejako aktualizovať, na túto dobu. Keď som šiel 18. decembra do karantény, chýbalo mi niekoľko desiatok kilometrov, aby som za minulý rok odbehol 1 000 kilometrov. V ten moment som tak trošku premýšľal, ako to urobiť, aby som to odbehol. A našiel sa spôsob, len bolo potrebné hľadať silnú motiváciu. Asi aj v rehoľnom živote to je podobne – vždy a nanovo hľadať silnú motiváciu, ktorá ale nikdy nemôže pochádzať z vonkajšieho sveta, ale z toho vnútorného, duchovného, zo vzťahu ja a Boh. A ešte čosi je veľmi dôležité – Božia milosť. Veriť, že Pán tu so mnou je,” dodal kňaz a verbista Tomáš Gerboc.
V utorok cirkev slávi sviatok Obetovania Pána, ktorý je spojený s Dňom zasväteného života. Pri tejto príležitosti TK KBS urobila viacero rozhovorov s rehoľníkmi.