"Anton ma presvedčil o kapacite človeka usilovať sa využiť každú životnú etapu a okolnosť na sprostredkovanie informácií o zásadných pravdách o živote ľuďom, s ktorými nadviaže určitý prvotný kontakt; o veciach dobra a zla, o ich rozlišovaní na základe hlbokých a jasných argumentov, orientovať sa na ich základe, nepodliehať rezignácii a presadzovať dobro," uviedol prof. Šmíd. "Anton si bol vedomý toho, že neovláda všetko, čo by možno bolo potrebné alebo napomáhajúce tomu, čo chcel presadiť, ovládal dostatočne cnosť, ktorú definujeme ako pravdu o sebe. Práve tým kresťanom, ktorí by mohli byť oporou, lebo tiež poznajú pravdu o sebe, sa však často stáva, že majú obavy zo svojich nedostatkov a nástupu zodpovednosti; mnohí sa sťažujú na to „keby mali v minulosti príležitosť tak, ako tí..., alebo zdravie, majetok, známosti, skúsenosti," pokračoval jeho súputník. Pri príležitosti nedožitých narodenín prinášame jeho slová ako spomienku na Antona Neuwirtha.
Anton Neuwirth - Muž paradoxov
Nebol medzinárodným právnikom a napriek tomu osobne vytvoril fungujúce princípy zložitého zmluvného systému medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Myšlienkou vytvoriť takýto systém sa zaoberal aj predtým, počas svojich stretnutí so zahraničnými osobnosťami, počas výkonu funkcie veľvyslanca vo Vatikáne. V roku 1996 sa mu ako veľvyslancovi Slovenskej republiky pri Svätej stolici vytvorila možnosť naplno sa venovať tejto veci, paradoxne práve počas nedobrovoľných konzultácií na Slovensku. Oblasti konkordátov sa venujem vedecky takmer už desiatku rokov a môžem potvrdiť, že práve Anton Neuwirth v roku 1996 prvý krát sformuloval základy zmluvného systému medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
Niektoré veci sú ešte príliš čerstvé na to, aby ich bolo možné zverejniť a analyzovať, ich presná evidencia je však spoľahlivo uložená. Anton Neuwirth preukázal, že zmluvný systém so Svätou stolicou má opodstatnenie a prinesie úžitok obom stranám. Statočne čelil tým najnehoráznejším útokom na jeho dielo i osobu. Skutočnosť, že dielo, ktoré stojí na základoch jeho myšlienok, prijali dve vlády s vtedy odlišnou politickou koncepciou a že toto dielo pretrvalo a rozvíja sa, dokazuje hĺbku jeho argumentov. Neplatilo to len na Slovensku. Pamätám si, že v roku 2003 dostal na chvíľu neplánovane slovo na prezentácii knihy Relazioni Internazionali tra La Santa Sede e gli Stati, ktorý sa konala za účasti renomovaných odborníkov a diplomatov na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. Nemal pripravený prejav. Jeho slová, ku ktorým ho vyzval predsedajúci, boli tak presvedčivé, že príhovor mal charakter prednášky, zakončenej dlhotrvajúcim potleskom. To všetko v talianskom jazyku, ktorý nemal možnosť používať už dlhšiu dobu pred týmto vystúpením. Hovoril však hlboko múdro a s láskou.
Anton Neuwirth nebol skúseným profesionálnym diplomatom. Na začiatku našej misie pri Svätej stolici v roku 2000 sme sa s mojou manželkou Máriou s vážnym záujmom spýtali nášho veľkého diplomata, vtedy prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, Jozefa Kardinála Tomku, čo by nám odporučil ako diplomatom pri Vatikáne. Kardinál zdvihol ruky, zavlnil prstami a povedal: „Robte tak, aby sa Vám Vaše skutky nepresýpali medzi prstami ako piesok“. Potom sa zamyslel a pokračoval: „Robte to tak, ako to robil Anton Neuwirth, ktorý za sebou zaoral hlbokú brázdu tu pri Svätej stolici“. Na tieto slová ťažko zabudnem, sú na to príliš cenné a nasledujúca skúsenosť diplomata pri Svätej stolici mi úctu, ktorú požíval Anton, veľa krát potvrdila. „Čo je to diplomacia?“ opýtali sme sa aj Antona. „Jedna z foriem lásky“ odpovedal, „jej uplatnenie v medzinárodnom rozmere“. Liečiť zlo láskou nebol žiaden patetický názov knihy, ale Neuwirthova životná cesta. Boli sme svedkami toho, ako štátny sekretár Angelo Kardinál Sodano na začiatku roku 2004 pri vysokej oficiálnej návšteve v hoteli Kolumbus pri Vatikáne zanechal svoje protokolárne a štátnické povinnosti vo chvíli, keď zbadal Antona Neuwirtha. Podišiel okamžite dojatý k nemu a objal ho, hoci Anton stál v rohu miestnosti ako posledný hosť.
Nebol profesionálnym politikom, ale priniesol veľa kresťanskej demokracii. Počúvajúci politici dobrej vôle mohli vnímať argumenty pozitívneho smerovania a hlbokú pravdivú argumentáciu.
Ako lekár nemal možnosť držať krok s najnovšími poznatkami medicíny, pretože v rozkvete svojho vedeckého pôsobenia bol uväznený za vieru a po svojom prepustení sa venoval širšiemu záberu liečenia, ako on sám ho nazval – láskou. Napriek tomu, že úsilím o dobro sa prirodzene dostával do polohy, v ktorej musel riešiť čoraz zodpovednejšie a spoločensky komplexnejšie úlohy - pôsobil predsa vo vysokej diplomacii a politike - vedome neskĺzol do nezáujmu o „malé veci“ a o individuálne dobro, problémy ľudí, priateľov. Veľmi dobre si pamätám na Veľkú Noc roku 2003, s akým nevšedným záujmom vypočul sťažnosti mojej manželky, ktorá mala problémy s migrénou a ako sa snažil nájsť riešenie pre tento jej problém. S vďakou si spomínam na niekoľko hodín, ktoré so mnou strávil v tomto období v rímskej nemocnici Gemelli, keď som dostal ľadvinový záchvat spôsobený zápalom, aby stál po mojom boku, keď mi bolo zle.
Sám nemal najlepšie zdravotné predpoklady pre svoje ťažké diela, na ktoré sa podujal. Mal strojček na srdci a umelú tepnu, ktorú mu voperovali na kardiochirurgickom centre v Bratislave. Zažili sme ho aj v krízových situáciách, kedy mu srdce vypovedávalo. Správal sa bez paniky, ako lekár, ktorý lieči pacienta, hoci týmto pacientom bol on sám; tak aj o sebe hovoril. Ako príklad možno uviesť jednu noc, keď býval u nás a manželka sa zobudila na určité zvuky. Anton stál v predsieni a pokojným hlasom požiadal manželku, aby mu zavolala sanitku, pretože si diagnostikoval naliehavé zlyhávanie srdca a potreboval čo najrýchlejšiu hospitalizáciu. Viac rozrušená bola snáď manželka pri vytáčaní čísla, než on sám. Jeho pokoj súvisel s tým, že odovzdal svoj život predtým Bohu do rúk a bol presvedčený, že milujúci Pán ho povolá vtedy, keď bude chcieť a keď to aj preň bude najlepšie.
Pamätám si, že v roku 1996 ako veľvyslanec nemal k dispozícii ani auto, ktoré by ho zaviezlo na ubytovňu na vysokom kopci, k tzv. SÚZ-e, ubytovaciemu zariadeniu Ministerstva zahraničných vecí, ktoré slúžilo skôr pre mladých a slobodných pracovníkom tohto ministerstva. Snažil sa nikoho nezaťažovať a v skromnom spôsobe života nachádzal jeden zo zdrojov rovnováhy. Nezaoberal sa príliš majetkom, ktorý by mu možno odstraňoval technické prekážky, ani špecializáciou, ktorá by ho vyniesla na odborný piedestál. Skôr sa snažil využiť múdrosť, ktorá mala veľmi hlboké základy, získané modlitbou, štúdiom, premýšľaním, rozhovormi, pozorným počúvaním, skúsenosťami v zahraničí i doma, na slobode i vo väzení. Prevážila odvaha zrodená z túžby prispieť čo najviac k dobru a rezignácia nemala miesto v jeho uvažovaní.
Teda: trvalá a stála dispozícia konať dobro. Ako inak by sa tieto slová dali vysvetliť: túžiť ho stále konať, byť preň disponovaný, vyhľadávať príležitosti. Byť si vedomý svojich nedostatkov, ale nepreceňovať ich a využiť všetky svoje možnosti a schopnosti, spoľahnúť sa, že úsilie bude „doplnené“ o to, čo chýba – robiť odhodlane s tými možnosťami, ktoré sú človeku k dispozícii. Ostať „malým“, zachovať si pamäť o dôležitosti malých vecí. Pochopili sme niečo z tvojho odkazu správne, milý Anton?
Anton patril medzi ľudí, ktorí počas svojho života prežívali náznak večného života. Som o tom presvedčený. Medzi takýchto ľudí patril aj Svätý Otec Ján Pavol II. Svoje svedectvo o Antonovi Neuwirthovi chcem ukončiť príhodou, či udalosťou, ktorú prezradzujem len v súvislosti so svedectvom o ňom, pretože je tak vzácnou a tak osobnou, že som nepovažoval za vhodné ju zverejňovať.
V marci 2003 bol nie náhodou v slovenskej delegácii, ktorá navštívila Vatikán, vedenej predsedom Národnej rady Slovenskej republiky Pavlom Hrušovským, aj Anton Neuwirth, spolu so Silvom, Silvestrom Krčmérym. Bol som veľmi rád, že obaja títo „bojovníci“ za vieru dostali možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom, ktorý bol Božím námestníkom na Zemi. Kto iný... Audiencia u Svätého Otca bola protokolárne výborne pripravená a umocnená aj skutočnosťou, že slová, ktoré si vymenili Svätý Otec a Pavol Hrušovský boli úprimné, vo vzájomnej zhode a nie len štátnickej povahy. Pred ukončením audiencie a odchodom delegácie obstúpili zozadu v polkruhu jej členovia Svätého Otca a fotografovali sa na pamiatku návštevy. Anton a Silvo sedeli na stoličkách po oboch stranách pred pápežom a v jeho tesnej blízkosti, pretože sa obaja v tom čase už opierali o palicu a ťažko by sa im stálo. Nastal čas rozlúčenia a odchodu. Delegácia potichu odchádzala, pričom ja som ostal stáť, aby som uzatvoril rad odchádzajúcich, tak, ako to bolo zvykom za ambasádu. Všetko bolo presne vyrátané a v predsieni knižnice už čakala ďalšia delegácia na stretnutie s pápežom. Sledoval som pozorne, ako sa dvíhajú zo stoličiek aj Anton a Silvo, nechcel som im však z prirodzených dôvodov očividne pomáhať, až v prípade nutnosti. Išlo im to trochu pomalšie, keďže sedeli na audiencii dlhšiu dobu. V miestnosti už v tej chvíli ostali so Svätým Otcom len oni dvaja, ja a pri Svätom Otcovi Mons. Dziwisz, jeho osobný tajomník, čakajúci na príchod ďalšej vysokej delegácie po našom odchode. Bol som však svedkom mimoriadnej udalosti. Svätý Otec nečakane chytil dvíhajúcich sa Antona a Silva za ruky a poprosil ich, aby si znova sadli. Oni tak urobili. Svätý Otec ich oboch držal silne za ruky. Nič nehovorili, len ostali v takomto zvláštnom spojení. Bol to ohromujúci obraz. Spýtavo som sa pozrel na Mons. Dziwisza a on mi posunkom naznačil, že by sme mali odísť a nechať ich samých. To som aj hneď urobil. Pochopil som, že nesmiem rušiť tento malý kúsok neba. Minúty ubiehali, čakajúce delegácie čakali, protokol neplatil. Asi po siedmich minútach Anton a Silvo vyšli z miestnosti. Neodvážil som sa ich hneď rušiť otázkou, čo sa stalo. Usmievali sa, výzor ich tvárí naznačoval, že prežili niečo, o čom sa ťažko hovorí, čo sa zriedka kedy podarí opísať slovami. Až neskôr som sa ich na to opýtal. Dozvedel som sa len toľko, že Svätý Otec im povedal niekoľko dôležitých slov, stále ich držiac za ruky. Nepovedali mi, aké slová to boli. Slová však neboli tým prostriedkom, ktorým medzi sebou komunikovali. Viem, že pápež chcel byť s Antonom a Silvom čo najbližšie, pretože všetci traja si rozumeli, ako tí, ktorí bojovali príliš dlho dobrý boj viery. Myslím si však, že boli spolu tak, ako to my ešte tu na tomto svete nepoznáme a že Svätý Otec držal vo svojich rukách nielen ich ruky, ale cez ne aj ruky ďalších Slovákov, ktorí obetovali veľa za svoju vieru.
- -
Prof. Šmíd o Antonovi Neuwirthovi: Je možné byť láskavý a nebyť pri tom anjelom
Anton Neuwirth zohral významnú úlohu aj pri príprave zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Hovoríme o tom s prof. Marekom Šmídom, ktorý mu pri tom pomáhal.
- Ako si spomínate na prípravy zmluvy medzi SR a Svätou Stolicou?
Prípravu tejto medzinárodnej zmluvy, a napokon aj paralelnú prípravu zmluvy s inými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, vnímam zo svojho pohľadu ako viac ročnú vynikajúcu širokospektrálnu školu práva, ale aj psychológie, filozofie, politológie, komunikácie a vzniku zaujímavých a dlhotrvajúcich kontaktov a skúseností. Nešlo o bežné rutinné zmluvy, ale o dokumenty, ktoré prirodzene vyvolávali a vyvolávajú zaujímavý stret názorov a povrchných, či hlbokých prejavov životného presvedčenia a pekne poukazujú na úprimnosť i neúprimnosť postojov. Myslím, že tieto zmluvy sa vnímajú aj ako míľniky slovenskej orientácie a možno by sme mali o nich viac hovoriť, nie však tak povrchne ako je to zvykom.
- Akú rolu zohrával v prípravách tzv. Vatikánskej zmluvy práve dr. Neuwirth?
Bol jej myšlienkovým motorom. Neúnavným, nadšeným, vysvetľujúcim, trpezlivým, neurážajúcim sa pri ponižovaní a odpore.
- Bol skutočne Anton Neuwirth jedným z iniciátorov takejto medzištátnej zmluvy?
Bol hlavným iniciátorom myšlienky jej uzavretia a položil jej filozofické základy, ako aj možné textové východiská.
- Patril Neuwirth aj medzi autorov tejto zmluvy alebo sa na nej už potom podieľali iní autori? Vnášal tam myšlienky aj právnické?
Každá veľká myšlienka má svojho proto-autora, ktorý sa celkom nezaoberá detailami, ale prináša koncepciu a energiu rozbehnúť i dokončiť v praxi myšlienku; tým bol Anton Neuwirth. Mal som tú česť pridať svoje skúsenosti právnika v tvorbe slov, textu, diskutovať myšlienky, v začiatkoch i neskôr. Bola to moja profesionálna práca, ale zároveň aj potešenie, keďže som túto vec vnímal ako výnimočnú príležitosť byť pri tom a pomôcť formulovať závažné postoje. Tak ako každé dielo, aj práce na zmluve sa postupne rýchlo rozrastali, vznikali komisie, podieľalo sa na nej viacero odborníkov z rôznych oblastí, z oboch strán, cirkevnej i štátnej. To, čo napokon bolo prijaté, je už výsledkom širšej spolupráce.
- Ako nazeral Neuwirth na výhradu vo svedomí?
Ako na centrálnu časť a kľúč k zmyslu celej zmluvy. Výhrada vo svedomí je prostriedkom realizácie slobody svedomia ako základného ľudského práva. Ide o fungovanie práva, právneho poriadku štátu, ktoré nemôže ukladať právne povinnosti a sankcionovať ich neplnenie, ak by sa tým zároveň porušovalo toto základné právo človeka. Ide o súlad a integritu človeka vnímajúceho transcendentálne hodnoty. Ide teda o pokojný život ľudí v spoločnosti, o sofistikované múdre zabránenie nespravodlivosti spôsobovanej oficiálnymi rozhodnutiami štátu. Ide o našu slobodu, ktorá je okrem iného aj základom demokracie, ale aj osobného šťastia človeka a predpokladom zmyslu jeho života. Sloboda človeka je základom kresťanskej i širšie náboženskej bázy myslenia. Toto možno postačuje ako argument, prečo je ochrana svedomia centrom zmluvy takejto povahy.
- Čím vás osobne inšpiroval práve Neuwirth?
Nemožno vypočítať na tomto priestore všetko, ale aspoň niečo. Jeho láskavosť a schopnosť stáť pri človeku a počúvať jeho, možno i malicherné problémy. Jeho veľká spoločenská hra a uvedomovanie si hodnoty druhého človeka, bez rozlišovania medzi vplyvným politikom a „obyčajným človekom“. Raz, keď som dostal ľadvinový záchvat, vynechal vážne zahraničné povinnosti a ako lekár strávil so mnou štyri hodiny v talianskej nemocnici, aby ma nenechal samého čakať v ambulancii. Považoval moju bolesť za rovnako vážnu ako keby ju mal on sám. Treba niečo ešte viac dodať? Možno predsa jednu jeho vlastnosť. Keď bol presvedčený o dobrej veci, nedal sa ničím odradiť, ani vlastnou slabosťou. Neodradilo ho ani to, že sa pomýlil alebo nevedel ako ďalej. Nezastavila ho ani myšlienka, že východiskové podmienky pre úspech sú takmer nulové. Urobil všetko, čo mohol urobiť, bez obáv o svoju slávu, pretože s ňou nepočítal, veľmi ho nezaujímala.
- Dá sa liečiť zlo láskou?
Bez akýchkoľvek pochybností. Nie bez strát a bolesti, to nie. Ak niečo liečime, nemusí to znamenať, že z pacienta urobíme športovca alebo že vyliečime všetky choroby. Liečiť znamená v možnej miere zlepšovať stav človeka a meniť jeho postoje na múdrejšie a zmysluplnejšie; vytvárať preň väčší priestor vnútornej nádeje. Myslím, že to má čosi spoločné s našim zmyslom života, v jeho reálnej podobe.
- Čo môže Anton Neuwirth povedať dnes – v tejto dobe?
Mohol by na základe svojho života odporučiť napríklad, aby sme nečakali na to, kým budeme majstri sveta, ale aby sme pomohli ako vieme, ako sa dá. Že ide o plnosť pohára a nie o jeho veľkosť. Tiež by nám mohol odporučiť, aby sme počúvali jeden druhého i keby sme to pociťovali ako zdržiavanie sa popri skutočne dôležitých veciach; i keby sme v tom hneď nevideli zmysel. Z jeho života bolo zrejmé, až hmatateľne, že mať účasť na živote iného a záujem o tento život je viac než akýkoľvek úspech. A tiež, že je možné byť láskavý a nebyť pritom anjelom, ale človekom.