Ľudovít Macák sa narodil 18. januára 1921 vo Vištuku, okres Pezinok. Po štúdiu na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne študoval ako ašpirant v Trnave a sedemnásťročný vstúpil do rehole Saleziánov dona Bosca vo Svätom Beňadiku. V gymnaziálnych a pedagogických štúdiách pokračoval v Trnave a od roku 1941 tri roky vykonával pedagogickú prax v Bratislave. Teológiu študoval vo Svätom Beňadiku a vo Svätom Kríži nad Hronom (Žiar nad Hronom), kde ho 29. júna 1948 spolu s ďalšími piatimi saleziánskymi bohoslovcami vysvätil za kňaza saleziánsky biskup Štěpán Trochta.
Svoj kňazský apoštolát začal don Ľudovít Macák vedením Krúžku dona Bosca v Bratislave na Miletičovej ulici, pričom sa zapísal na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity na odbor nemčina a filozofia. Ako študent sa v lete 1949 dobrovoľne zúčastnil na stavbe Trate mládeže, aby tam konal svoj kňazský apoštolát medzi mladými. V čase propagovania proticirkevnej tzv. „Katolíckej akcie“, ktorú pápež Pius XII. odsúdil a zakázal, prišiel don Ľudovít Macák do konfliktu s kultúrnym pracovníkom, ktorý zbieral podpisy.
Čoskoro ho v Bratislave zaistili a trinásť mesiacov ho držali a týrali vo vyšetrovacej väzbe. Keďže medzitým došlo na Slovensku k násilnej likvidácii rehoľných spoločností, po prepustení sa v Bratislave zamestnal ako stavebný robotník. Nadviazal tajné styky s internovanými rehoľníkmi, ako aj s tými, ktorým sa podarilo ujsť zo sústreďovacích kláštorov, a pomáhal im zachrániť sa útekom do zahraničia. Pred hroziacim opätovným uväznením v jeseni 1951 ušiel cez české hranice do Rakúska. Tam sa zapojil do pedagogickej činnosti saleziánov v Linci. O rok neskôr ho predstavení určili do slovenského pastoračného strediska v Ríme, ktoré založil Anton Botek, ako redaktora jeho časopisu Hlasy z Ríma.
Od r. 1959 don Macák spolupracoval ako jeden z iniciátorov aj na založení Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Už v roku 1963 ho vymenovali za prvého direktora tamojšej saleziánskej komunity. Po zdravotnej dovolenke v rokoch 1966-1967 ďalej účinkoval na pôde slovenského ústavu ako profesor malého seminára, ktorý bol pretvorený na Slovensko-talianske gymnázium v Ríme.
Vyše dvanásť rokov spolupracoval Ľudovít Macák na príprave vysielaní Vatikánskeho rozhlasu „Na mladej vlne“. Pod rozhlasovým pseudonymom „otec Bohuslav“, za ktorým sa niekedy skrýval aj jeho brat Ernest, bol hlavnou osobnosťou zo skupiny saleziánov, ktorí pracovali na pravidelnej relácii pre mládež od konca 60-tych rokov až do začiatku 90-tych rokov 20. storočia. Svoje rozhlasové príhovory vydal aj knižne (Klásky, Rím 1981).
Okrem rozoberania tém významných pre mladého človeka, don Macák odpovedal aj na listy a ponúkal povzbudzujúce príklady zo života. Ťažisko jeho rozhlasovej práce spadá do 70-tych rokov minulého storočia. Napr. len v roku 1979, ktorý bol Rokom dieťaťa, pripravil štyri desiatky vysielaní „Na mladej vlne“.
Rozhlasové pôsobenie dona Ľudovíta Macáka charakterizuje páter František Sočufka vo svojej knihe „Diakonia slova v slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu“ týmito slovami: „Vysielanie pre mladých – Na mladej vlne – pripravoval otec Bohuslav, ktorý sa usiloval, aby bolo dialogické a aby čím lepšie odpovedalo na potreby, problémy a otázky mladého človeka. Prvá láska, pohlavné dozrievanie, voľba povolania, manželstvo a zasvätený život, zdravie a choroba, práca a modlitba, rodičia a súrodenci, Cirkev a svedkovia viery.“
Spolupracovníkom „otca Bohuslava“ bol začiatkom 80. rokov aj don Klement Poláček a v závere 80-tych rokov prevzal tvorbu mládežníckych vysielaní don Rudolf Blatnický. Saleziáni pripravovali utorkové vysielanie pre mladých až do konca prítomnosti ich komunity v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v roku 1994. Na rozhlasovej práci sa podieľali viacerí slovenskí saleziáni. Spomedzi nich treba spomenúť aj dona Andreja Paulínyho, ktorý pripravoval počas 70-tych rokov katechézy pre rodičov o výchove detí. Medzi prvými, ktorí so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu spolupracovali už v 50. rokoch, bol don Jozef Strečanský.
Don Ľudovít Macák SDB je autorom desiatky náboženských kníh, najmä biografického žánru. Sú medzi nimi životopisy saleziánskych vzorov pre mládež sv. Dominika Savia (Mladý hrdina, Rím 1968) a Michala Magoneho (Malý generál, Rím 1970), ďalej tituly V bunkri hladu či Lurd: maják atómového veku, či Páter Pio: muž bolesti a lásky.
V r. 1982 odišiel don Macák do švajčiarskeho Bazileja, aby tam organizoval systematické odosielanie náboženskej literatúry na Slovensko. V r. 1985 utrpel mozgovú príhodu. Po návrate na Slovensko v r. 1991 vypomáhal pri vyučovaní nemčiny a angličtiny na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne. Po niekoľkých mesiacoch strávených v nemocnici zomrel 19. decembra 1994 vo veku 73 rokov v Bratislave, pochovaný je v Šaštíne.