Vedci poukazujú na to, že záchrana kresťanského dedičstva Turecka je viac ako čisto náboženská práca. Ide o zachovanie identity týchto oblastí a ich kultúry. Preto vyzývajú turecké orgány, aby podporili tieto kroky. Ničenie kresťanských pamiatok sa nedávno stalo slávnym po nahrávke miestnych moslimov, ktorí grilovali na troskách chátrajúceho arménskeho chrámu Panny Márie v meste Germuş neďaleko Urfa na juhovýchode tejto krajiny. Začali sa objavovať informácie o ďalších kresťanských kostoloch a kláštoroch, ktoré sa zrútili a začali miznúť. Materiál mnohých z nich používali miestni obyvatelia na stavbu domov a dokonca aj miestnych mešít. Z mnohých zariadení sa stali sklady, stajne, obchody a tabakové sklady.
Po vyhladení kresťanských Arménov v roku 1915 sa tieto krajey vyľudnili od kresťanov a chrámy ovládla moslimská väčšina. Stav mnohých budov je komplikovaný. Riaditeľ Dominikánskeho centra pre medzináboženský dialóg v Istanbule pripúšťa, že sa pracuje na vytvorení registra chátrajúceho kresťanského dedičstva. Páter Claudio Monge tiež upozorňuje, že súčasné komunity si nemôžu dovoliť tieto budovy revitalizovať, tým viac, že počet kresťanov v tejto krajine sa neustále zmenšuje a dokonca ani prílev utečencov z Iraku ho neobnovil. Dominikán naznačuje, že jedným zo spôsobov záchrany tohto dedičstva by mohol byť cestovný ruch. Aby sa tak stalo, v Turecku by museli existovať príslušné politické podmienky. V posledných rokoch totiž došlo k nárastu nacionalistického populizmu a zaobchádzaniu s nemoslimskými menšinami ako s kolaborantmi zahraničných síl zameranými na oslabenie tureckej identity.
O ťažkej situácii chrámov v Turecku svedčia dejiny historického arménskeho kostola, ktorý je už mnoho rokov v súkromných rukách a práve bol daný na predaj na trhu s nehnuteľnosťami. Arménsky patriarchát v Konštantínopole poukazuje na to, že v minulosti boli miesta kresťanských bohoslužieb budované alebo obnovované „sultánskymi dekrétmi“. Pripomína tiež, že ochrana cirkevných budov, ktoré prispeli ku kultúrnemu bohatstvu tureckej krajiny a ktoré už príslušné komunity nevyužívajú, je spoločnou povinnosťou príslušných štátnych inštitúcií, čo žiaľ, nie je v Turecku badateľné.