Pápež František poukazuje na negatívnu tendenciu, keď sa práca médií neraz zvrháva na kopírovanie „palácových autoreferenčných informácí“ a naopak ubúda reportážnych a investigatívnych príspevkov, práve tých, ktoré v priamom kontakte s realitou prinášajú niečo nové a obohacujúce. Aby médiá, ktoré majú slúžiť človeku takto nestrácali na kvalite, Svätý Otec pozýva inšpirovať sa odkazom a výzvou evanjeliového rozprávania o Ježišovom stretnutí s prvými učeníkmi.
Všetkých, ktorých spája novinárske povolanie a práca v médiách, od redaktorov, cez reportérov, režisérov, strihačov až po kameramanov, pápež František povzbudzuje komunikovať „stretávajúc sa s ľuďmi tam, kde sú, a akí sú“. Svoje pozvanie vkladá do slov modlitby:
„Pane, nauč nás vychádzať zo seba samých a vykročiť k hľadaniu pravdy. Nauč nás ísť a vidieť, nauč nás počúvať, aby sme v sebe nepestovali predsudky, aby sme nerobili urýchlené závery. Nauč nás ísť tam, kde nikto nechce ísť, nájsť si čas na to, aby sme pochopili, sústredili sa na to podstatné, aby sme sa nenechali rozptyľovať zbytočnosťami, dokázali odlíšiť klamné zdanie od pravdy. Daj nám milosť spoznať tvoje príbytky vo svete a čestne vyrozprávať, čo sme videli.“
V posolstve Svätého Otca nachádzame aj tieto myšlienky:
„Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že „to je už známe“ a dať sa do pohybu, ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí. «Otvor s prekvapením oči pre to, čo vidíš, a dovoľ, aby sa tvoje ruky naplnili čerstvou miazgou, aby tí druhí, keď ťa budú čítať, dotkli sa rukou pulzujúceho zázraku života» - radil svojim kolegom žurnalistom blahoslavený Manuel Lozano Garrido.“
„Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kde nikto nejde: vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť. Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Ak dnes poznáme napríklad ťažké podmienky prenasledovaných menšín v rôznych častiach sveta; ak sa poukázalo na mnohé zneužívania a nespravodlivosti voči chudobným a voči stvorenstvu; ak sa hovorí o mnohých zabudnutých vojnách, musíme za to ďakovať odvahe a úsiliu mnohých profesionálov – žurnalistov, kameramanov, strihačov, režisérov, ktorí pri práci často podstupujú veľké riziko. Bolo by veľkou stratou, ak by tieto hlasy nebolo počuť, nielen kvôli informovanosti, ale pre celú spoločnosť a pre demokraciu: bolo by to ochudobnením pre celé ľudstvo.“
„Mnohé planetárne skutočnosti – ešte viac v tomto čase pandémie – akoby vyzývali svet masmédií: «Poďte a uvidíte!». Existuje totiž riziko rozprávať o pandémii – a či o akejkoľvek inej kríze – len očami bohatého sveta, robiť akoby „podvojné účtovanie“. Spomeňme len otázku vakcín, ale aj zdravotnej starostlivosti vo všeobecnosti a riziko vylúčenia najchudobnejších populácií. Kto nám povie o čakaní na liečenie v tých najchudobnejších dedinách Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky?... Ale aj vo svete tých šťastnejších ostáva z veľkej časti skrytá spoločenská dráma rodín, ktoré rýchlo upadli do chudoby.“
„Všetci sme zodpovední za komunikáciu, ktorú vedieme, za informácie, ktoré šírime, za kontrolu, ktorú spoločne môžeme uplatňovať odhaľovaním falošných správ. Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali svedkami pravdy: aby sme išli, videli a podelili sa.“
„Dobrá zvesť evanjelia sa vo svete šíri vďaka osobným stretnutiam s ľuďmi, od srdca k srdcu. Sú to muži a ženy, ktorí prijali rovnaké pozvanie – «Poď a uvidíš!» – a ostali zasiahnutí „väčšou“ ľudskosťou, ktorá žiarila v tvári, v slovách a gestách ľudí, čo svedčili o Ježišovi Kristovi.“ „...Evanjelium sa deje aj dnes, zakaždým, keď vidíme žiarivé svedectvo ľudí, ktorých život sa po stretnutí s Ježišom zmenil. Už viac ako dvetisíc rokov trvá reťaz stretnutí, v ktorej sa odovzdáva fascinácia kresťanským dobrodružstvom. Výzva, ktorá na nás čaká, spočíva v tom, aby sme komunikovali stretávajúc sa s ľuďmi tam, kde sú, a akí sú.“