„Spomienok na nášho taťa je neúrekom," začína familiárne syn Vladimír. „V zdrvujúcej väčšine tých výborných. Jednak tých do jeho zatknutia na Silvestra 1953, na chvíle strávené s ním doma, v prírode, v učebni na gymnáziu, kde bol profesorom kreslenia a deskriptívnej geometrie... moje prvé dotyky s umením a rozhovory o Bohu a o tom, čím nás vo svojej láske obklopil ba priam zahrnul. Boľavou spomienkou je noc, keď byt bol plný tajných, ktorí všetko prekutávali a prišli ho zatknúť. Noc neviem koľkých desiatkov. Potom niekoľko návštev vo väzení a pohladenie srdca, keď mu bachar dovolil sa s mamou objať a pobozkať. A cez Advent 1957 zobudenie volaním: “Vladko, vstávaj, taťo je doma!”, o čom sa mi už toľkokrát snívalo, že má museli poštípať, aby som tomu uveril. Kým som počas učňovania v tlačiarňach neodchádzal na tretinu školského roka na teóriu do Prahy, bol to čas pri ňom počas jeho tvorby a ďalších rozhovorov. Čo následne počas štúdia na vysokej škole bolo menej často a tak až do dňa, kedy si ho náš Pán povolal k sebe," uviedol v rozhovore.
Otcovi je vďačný za veľa, najmä však za jeho svedectvo. „Som vďačný nášmu Otcovi, že sme mali takého otca, ktorý denne vydával svedectvo o svojom vzťahu s Ním," uviedol. „A potom za rodinnú atmosféru, ktorú spolu s našou mamou vytvárali nie len pre nás ako deti, ale pre každého, kto prichádzal k nám. Ďalej to bol duch tvorby, ktorý z neho sálal doma i v ateliéri. Jeho meditácie, stíšenia na Písmom a jeho obľúbenými knihami. Dlhé rozhovory o našom putovaní k Cieľu. Z množstva obrazov spomeniem len niekoľko: “Duch vznášajúci sa nad vodami” a “Nebeský Jeruzalem”, ktoré mi symbolizujú to naše putovanie. “Mýtnik a farizej”, kde farizej síce stojí vpredu, ale je vo tme, svetlo má až za chrbtom a to ožaruje pokorne kľačiaceho mýtnika. A spomeniem ešte obraz, ktorým vystihol zmysel každého umenia: formát na výšku, zhora nadol zasvetľujúca sa obloha, múr a zem. O múr je opretý obraz, na ktorom je namaľované to isté, ale bez múru," napísal syn Vladimír.
Najviac si na ňom „vážil jeho dôverný vzťah k Bohu a jeho otcovstvo, jeho vzťah k mame a k nám deťom. A odkaz? Jeho veta na rozlúčku s každou návštevou “Dovidenia v nebi!”, ktorá u niektorých vyvolala otázku “Majstre, ako si môžete byť taký istý?”. Aj na to ma odpoveď: “Sú len dve možnosti a do pekla nechcem ísť”. Tento jeho postoj ku chvíli, kedy slová zo Zdravasu “teraz a v hodinu našej smrti” budú v platiť v tom istom okamihu, ma inšpiroval, že na otázku “Ako sa máš?”, odpovedám: “Výborne, každý deň bližšie”," dodal Vladimír Záborský.