-
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes slávime Krst Krista Pána. Len pred niekoľkými dňami sme zanechali dieťa Ježiša po návšteve mudrcov; dnes ho nachádzame už dospelého na brehoch rieky Jordán. V liturgii je tu teda skok okolo tridsať rokov, tridsať rokov, o ktorých vieme povedať jedno: boli to roky skrytého života, ktoré prežil v rodine – niekoľko rokov najprv v Egypte, ako emigrant, aby unikol Herodesovmu prenasledovaniu, ostatné roky strávil v Nazarate, učiac sa Jozefovmu remeslu – roky v rodine v poslušnosti rodičom, strávené učením sa a prácou.
Je dôležité, že väčšinu času na zemi Pán prežil práve takto, každodenným životom, bez ukazovania sa. Zamyslime sa, že podľa Evanjelií, len tri roky boli časom verejného hlásania, zázrakov a mnohého ďalšieho. Len tri. A ostatné, všetky ostatné roky, boli skrytým životom v rodine. Je to krásny odkaz pre nás: odhaľuje to veľkosť každodennosti, dôležitosť každého činu a momentu v živote v očiach Boha, aj toho najjednoduchšieho, aj toho najviac skrytého.
Po týchto tridsiatich rokoch skrytého života sa začína Ježišov verejný život. A začína sa práve krstom v rieke Jordán. Ale Ježiš je predsa Boh, prečo sa teda Ježiš dáva pokrstiť? Jánov krst predstavoval obrad kajúcnosti, bol znakom vôle obrátiť sa, stať sa lepšími, prosiac o odpustenie za vlastné hriechy. Ježiš to zaiste nepotreboval. Preto sa Ján Krstiteľ aj snaží oponovať, ale Ježiš nástojí. Prečo? Lebo chce byť s hriešnikmi: preto sa stavia do radu s nimi a robí ten istý úkon. Zaujíma postoj ľudu, postoj tých, ktorí – ako hovorí istý liturgický hymnus – prichádzajú „s obnaženou dušou a naboso“. Obnažená duša, teda bez predstierania niečoho, duša hriešnika. Toto je to gesto, ktoré robí Ježiš, a zostupuje do rieky, aby sa ponoril do nášho vlastného stavu. Krst totiž vlastne znamená „ponorenie“.
V prvý deň svojho verejného účinkovania nám Ježiš týmto ponúka svoj „programový manifest“. Hovorí nám, že nás nezachraňuje zhora, nejakým rozhodnutím vládcu alebo aktom sily, nejakým dekrétom, nie: on nás zachraňuje tým, že nám ide v ústrety a berie na seba naše hriechy. Takto Boh víťazí nad zlom sveta: znížiac sa, berúc na seba bremeno. Je to tiež spôsob, akým my môžeme pozdvihnúť ostatných: nesúdiť, neprikazovať, čo majú robiť, ale stať sa blížnymi, spolucítiť, zdieľať Božiu lásku. Byť blízko je spôsob konania Boha vo vzťahu k nám; on sám to povedal Mojžišovi: „Veď ktorý národ má svojich bohov tak blízko, ako som vám blízko ja?“ Blízkosť je Boží štýl voči nám.
Po tomto Ježišovom prejave súcitu sa odohrá niečo výnimočné: nebo sa otvára a nakoniec sa odhaľuje Trojica. Duch Svätý zostupuje v podobe holubice (porov. Mk 1,10) a Otec hovorí Ježišovi: „Ty si môj milovaný Syn“ (v. 11). Boh sa ukazuje vtedy, keď sa zjavuje milosrdenstvo. Nezabúdajme na to: Boh sa ukazuje vtedy, keď sa zjavuje milosrdenstvo, lebo ono je jeho tvárou. Ježiš sa robí služobníkom hriešnikov a je prehlásený za Syna; znižuje sa k nám a Duch Svätý zostupuje na neho. Láska volá lásku. Platí to aj pre nás: v každom konaní služby, v každom skutku milosrdenstva, ktorý robíme, sa zjavuje Boh, zhliada svojím pohľadom na svet. Toto platí pre nás.
Ale ešte skôr ako by sme čokoľvek urobili, náš život je už poznačený milosrdenstvom, ktoré na nás zostúpilo. Boli sme spasení zadarmo. Spása je grátis. Je to bezodplatný prejav Božieho milosrdenstva voči nám. Sviatostne sa to koná v deň nášho krstu; no aj tí, ktorí nie sú pokrstení, stále dostávajú Božie milosrdenstvo, lebo Boh je tu, čaká, čaká, aby sa otvorili brány sŕdc. Približuje sa k nám, dovolím si povedať, že nás hladí svojím milosrdenstvom.
Panna Mária, ktorú teraz prosíme, nech nám pomáha zachovať si našu identitu, čiže tú identitu, že sme „zahrnutí milosrdenstvom“ (misericordiati), ktorá tvorí základ našej viery a nášho života.
Preložila: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková
-