Anjel Pána 3. januára: Pozvime Ježiša do našich slabostí, život sa zmení

TK KBS, RV jb;pz | 03. 01. 2021 20:16



Vatikán 3. januára (RV) V druhú vianočnú nedeľu 3. januára sa Svätý Otec na poludnie spojil s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. V televíznom prenose z knižnice Apoštolského paláca sa v biblickom zamyslení sústredil na slová prológu Jánovho evanjelia: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Vo svojich povzbudeniach do rozbiehajúceho sa roka osobitne pamätal na mladé rodiny a všetkých, čo sú v ťažkých situáciách.

Ježiš je „večné Slovo Boha, ktorý na nás vždy myslí a túži s nami komunikovať“ – vysvetlil pápež. Keďže sa Pán stal telom, „nič v našom živote mu nie je cudzie. ... Boh sa stal krehkosťou, aby sa z blízka dotkol našej krehkosti. ... Vstupuje do našej hanby, aby sa stal naším bratom, aby s nami zdieľal životnú cestu.“

Ježiš si naše telo neobliekol ako šaty, ale je s ním navždy spojený, zdôraznil pápež František a položil si otázku: „Po čom teda z našej strany túži? Túži po veľkej dôvernosti. Chce, aby sme sa s ním delili o naše radosti i starosti, túžby i obavy, nádeje i sklamania, osoby i situácie.“

Zamyslenie nad Kristovým vtelením uzavrel Svätý Otec výzvou: „Bez obáv ho pozvime k nám, do nášho domova, do našej rodiny. A tiež – každý to dobre vie – pozvime ho do našich slabostí. Pozvime ho, nech vidí naše rany. On príde a život sa zmení.“

Rok 2021 závisí od našej spolupráce na dobre

Po modlitbe mariánskej antifóny a udelení požehnania pápež František nanovo zablahoprial veriacim do začatého roka:

„Ako kresťania sa stránime fatalistickej či magickej mentality:

Novoročná homília Svätého Otca: Žehnať a mať čas pre Boha i pre druhých

vieme, že veci sa budú ubereť lepšie natoľko, nakoľko budeme s pomocou Božou spoločne pracovať na všeobecnom dobre, dajúc do stredu slabších a znevýhodnených.

Nevieme, čo nám prinesie rok 2021, ale to, čo každý z nás a všetci spoločne môžeme spraviť, je trochu viac sa vložiť do starostlivosti o seba navzájom a o tvorstvo, náš spoločný dom.“

Nie hedonizmus, ale pamätať na druhých

„Je pravda, je tu pokušenie starať sa len o vlastné záujmy, pokračovať vo vedení vojny, napríklad, sústreďovať sa len na ekonomickú stránku, žiť hedonisticky, čiže vyhľadávať len uspokojenie vlastného potešenia. Je tu toto pokušenie.

Čítal som v novinách niečo, z čoho mi bol dosť smutno:

Vo Svetový deň pokoja pápež František vyzval pestovať „kultúru starostlivosti“ v istej krajine, nepamätám si ktorej, aby utiekli pred lockdownom a dobre dovolenkovali, v to popoludnie vypravili vyše 40 lietadiel.

Nuž títo ľudia, ktorí sú dobrými ľuďmi, nepomysleli na tých, ktorí zostávajú doma, na ekonomické problémy toľkých ľudí, ktorých lockdown zrazil k zemi, na chorých? Len dovolenkovať a mať pôžitok. Toto ma veľmi zabolelo.“

Povzbudenie rodinám čakajúcim dieťa

Pápež František povzbudil osobitne rodiny a všetkých, ktorí sú v ťažkostiach:

„S osobitným pozdravom sa obraciam na tých, čo začínajú nový rok s veľkými problémami, na chorých, na nezamestnaných, na tých, čo prežívajú situácie útlaku a vykorisťovania. A s láskou chcem pozdraviť všetky rodiny, špeciálne tie s malými deťmi alebo ktoré čakajú dieťa. Narodenie dieťaťa je vždy prísľubom nádeje. Som nablízku týmto rodinám: nech vás Pán žehná!“

Pred rozlúčkou Svätý Otec pripomenul evanjeliový odkaz Vianoc:

„Všetkým prajem peknú nedeľu, pamätajúc vždy na Ježiša, ktorý sa stal telom práve preto, aby prebýval s nami, v situáciách dobrých i v tých ťažkých, vždy.

Prosím, nezabudnite sa modliť za mňa. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

Celý príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto druhú nedeľu po Vianociach nám Božie slovo neponúka epizódu z Ježišovho života, ale rozpráva o ňom ešte pred jeho narodením. Vracia nás späť, aby nám odkryl o Ježišovi niečo čo, bolo skôr, ako prišiel medzi nás. Robí tak najmä v prológu Evanjelia podľa Jána, ktorý začína takto: „Na počiatku bolo Slovo“ (Jn 1,1).

Na počiatku: sú to prvé slová v Biblii, tie isté, ktorými sa začína príbeh o stvorení: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). Dnes Evanjelium hovorí, že ten, ktorého sme kontemplovali v jeho narodení ako dieťa, Ježiš, existoval už prv: pred prvopočiatkom vecí, prv než svet, prv než všetko. On je skôr ako priestor a čas. „V ňom bol život“ (Jn 1,4) ešte skôr, ako sa život objavil.

Svätý Ján ho nazýva Verbum, teda Slovo. Čo nám tým chce povedať? Slovo slúži na komunikáciu: človek nehovorí sám so sebou, hovorí s niekým. Vždy hovoríme s niekým. Keď na ulici vidíme ľudí, ktorí sa rozprávajú sami so sebou, povieme si: s týmto človekom nie je niečo v poriadku... Nie, my sa rozprávame vždy s niekým.

Teda skutočnosť, že Ježiš je od počiatku Slovo, znamená, že od počiatku Boh chce s nami komunikovať, chce k nám hovoriť. Jednorodený Syn Otca (porov. v. 14) nám chce povedať, aké krásne je byť Božími deťmi; on je „pravé svetlo“ (v. 9) a chce od nás vzdialiť temnoty zla; on je „život“ (v. 4), ktorý pozná naše životy a chce nám povedať, že ich miluje neustále. Miluje nás všetkých. Toto je tým úžasným posolstvom na dnes: Ježiš je Slovo, večné Slovo Boha, ktorý na nás vždy myslí a túži s nami komunikovať.

A aby to urobil, nezostal len pri slovách. V centre dnešného Evanjelia nám je totiž povedané, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (v. 14). Stalo sa telom: prečo svätý Ján používa tento výraz, „telo“? Nemohol povedať elegantnejšie, že sa stal človekom? Nie. Používa slovo telo, lebo ono vystihuje našu ľudskú situáciu v celej jej slabosti, v celej jej krehkosti. Hovorí nám, že Boh sa stal krehkosťou, aby sa z blízka dotkol našej krehkosti.

A tak, keďže sa Pán stal telom, nič v našom živote mu nie je cudzie. Nie je nič, čím by pohrdol, všetko s ním môžeme zdieľať, všetko. Drahý brat, drahá sestra, Boh sa stal telom, aby nám povedal, aby ti povedal, že ťa ľúbi práve tam, že nás ľúbi práve tam, kde sme slabí, kde si slabý; práve tam, kde sa hanbíme najviac, kde sa hanbíš najviac. To je odvaha, toto Božie rozhodnutie je odvážne: stal sa telom práve tam, kde sa my veľakrát hanbíme; vstupuje do našej hanby, aby sa stal naším bratom, aby s nami zdieľal životnú cestu.

Stal sa telom a už to nevrátil späť. Nevzal si našu ľudskú prirodzenosť ako šaty, ktoré si možno obliecť a potom vyzliecť. Nie. On sa už nikdy nášho tela nevzdal. A už sa od neho ani nikdy neoddelí: raz a navždy je v nebi so svojím telom ľudskej prirodzenosti. Navždy sa zjednotil s naším človečenstvom, môžeme povedať, že sa s ním „zasnúbil“.

Osobne sa veľmi rád zamýšľam nad tým, že keď sa Pán modlí k Otcovi za nás, nielen hovorí, ale ukazuje mu rany na tele, ukazuje mu rany, ktoré podstúpil za nás. Toto je Ježiš: svojím telom je orodovníkom, chcel niesť aj znaky utrpenia. Ježiš je pred Otcom so svojím telom. Evanjelium totiž hovorí, že prišiel prebývať medzi nami. Neprišiel nás len navštíviť, aby potom odišiel; prišiel, aby prebýval s nami, aby bol s nami. Po čom teda z našej strany túži? Túži po veľkej dôvernosti. Chce, aby sme sa s ním delili o naše radosti i starosti, túžby i obavy, nádeje i sklamania, osoby i situácie.

Urobme to s dôverou: otvorme mu srdce, rozprávajme mu o všetkom. Zastavme sa v tichu pred jasličkami, aby sme vychutnávali nehu Boha, ktorý sa stal blízkym, ktorý sa stal telom. A bez obáv ho pozvime k nám, do nášho domova, do našej rodiny. A tiež – každý to dobre vie – pozvime ho do našich slabostí. Pozvime ho, nech vidí naše rany. On príde a život sa zmení.

Svätá Matka Božia, v ktorej sa Slovo stalo telom, nech nám pomáha prijať Ježiša, ktorý klope na bránu srdca, aby s nami prebýval.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024