Bohoslovci sa zamýšľali nad „teológiou“ Božieho slova a jeho dôležitosti. Ako povedal emeritný pápež Benedikt XVI.: „Tam, kde sa život naozaj ukotví v Božom slove, tam sa stane to, že Pán bude našim radcom; Pán je mojim radcom.“
Po prednáške sa seminaristi venovali praktickej modlitbe s Božím slovom, konkrétne skrutácii. Pomocou jeruzalemskej Biblie, resp. Indexu paralelných textov sa nechali viesť k tomu, čo im chce Boh hovoriť, pričom východiskovým bodom bol verš Hebr 4, 12: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ Potom spoločne zdieľali to, kam ich Božie slovo viedlo, a tak sa mohli presvedčiť, že je naozaj živé.
Na druhý deň sa zamýšľali nad tým, ako diabol klame, keď v knihe Genezis hovorí, že otvorí Adamovi a Eve oči a je takto v priamej v opozícii voči evanjeliu o uzdravení Bartimeja, ktorému Kristus otvoril oči. Seminaristi spoznávali to, ako nekonečne ich Boh miluje, a že aj oni sú povolaní k láske; len vtedy, keď sú milovaní a milujú, môžu byť naozaj šťastní. Ďalej sa zamýšľali sa nad tým, že jedine Ježiš Kristus ich vyslobodzuje z hriechu, nelásky a klamstva a v ňom môžu víťaziť nad smrťou.
Neskôr pracovali v skupinkách a odpovedali na rôzne otázky o Božom slove. Večer nasledovalo zdieľanie a možnosť pýtať sa rôzne otázky exercitátora. Celé duchovné cvičenia boli poprepájané modlitbami, slávením svätých liturgií a osobnými rozjímaniami. V sobotu v noci boli pozvaní k nočnej modlitbe, a to tým spôsobom že v noci o druhej hodine sa mali modliť za spolubratov, ktorí prežívajú ťažké obdobie.
V závere exercícií uvažovali nad dôležitosťou pripomínania si toho, čo Boh pre každého už vykonal, teda anamnézou. V nedeľnej katechéze otec Petrík zdôraznil nevyhnutnosť modlitby popri štúdiu Svätého Písma a nutnosť viesť duchovný život. Duchovné cvičenia vyvrcholili nedeľnou svätou liturgiou.
V homílii exercitátor vyzdvihol Božiu túžbu uschopniť každého človeka na vzdávanie slávy Bohu podobne ako v evanjeliu daného dňa, teda zhrbenú ženu v synagóge. Vysvetlil, že zhrbený postoj znamená neschopnosť oslavy, a tak Kristus uzdravuje, vzpriamuje túto ženu a dáva jej schopnosť oslavovať Boha, keďže vzpriamený postoj je postojom oslavy. Seminaristov pozval k modlitbe, aby aj ich Boh uschopňoval k oslave, pretože sami to nedokážu. V závere svätej liturgie sa exercitátorovi poďakoval rektor seminára Vladimír Sekera Mikluš a odovzdal mu dar.