Často sa predpokladá, že obyvateľstvo na Blízkom východe je výlučne moslimské. No po druhej svetovej vojne väčšinu obyvateľov Libanonu tvorili kresťania. Ich počet klesol, ale kresťanstvo je v krajine stále prítomné.
V Libanone je zem svätá, pretože po nej kráčal Ježiš. Názov Libanon je v Biblii spomenutý až 72-krát. Má teda korene v Ježišovi Kristovi.
Hizballáh v súčasnosti politicky presadzuje myšlienku, že Libanon je moslimskou krajinou, dokonca sa objavili informácie, že tu chce založiť islamskú republiku, podobnú ako v Pakistane. No demografické zmeny by nemali znižovať dôležitosť existencie kresťanských spoločenstiev, a to nielen v Libanone, ale aj v Iraku či ďalších krajinách. Veľké aj malé spoločenstvá sú pokračovaním Kristovej éry do tej dnešnej.
Význam prítomnosti kresťanov v Libanone však nesúvisí iba s ich počtom – ide o symbolické jadro Cirkvi. Tamojšie náboženské spoločenstvá majú korene už v čase apoštolov. Neskôr sa rozdelili na pravoslávnych a katolíckych kresťanov, existujú napríklad sýrski katolíci a sýrski pravoslávni kresťania. Niektoré spoločenstvá sú zjednotené s Rímom, iné nie. Najväčšou z nich je dnes Maronitská cirkev. Z celosvetového hľadiska je malá, ale v Libanone predstavuje náboženskú komunitu s najväčším počtom veriacich. Na jej počiatku ju formoval svätý Maron v 4. až 5. storočí. Komunita najskôr žila v Sýrii, teda v blízkosti Libanonu. V 8. a 9. storočí hľadala pokoj a útočisko v tejto krajine, pretože unikala prenasledovaniu zo strany odporcov Chalcedónskeho koncilu. Odvtedy v Libanone existuje maronitské spoločenstvo, ktoré sa vyznačuje veľmi silnou oddanosťou pápežovi. Ide o jedinú cirkev, ktorá sa nikdy nerozštiepila.
Maronitský znamená to isté čo rímskokatolícky, hoci sa cirkev plným názvom volá Sýrsko-maronitská východná cirkev (hovorí sa v nej sýrskym jazykom). Utrpela veľké prenasledovania predovšetkým v 7. – 9. storočí, keď musela byť skrytá, izolovaná v horách. Až v 11. storočí mohla znovu začať normálne fungovať.
Libanon má šesť miliónov obyvateľov, z toho štyri milióny sú Libanončania, no odhaduje sa, že mimo krajiny žije až 12 miliónov Libanončanov. Napríklad v Brazílii žije takmer šesť miliónov Libanončanov; ide o najväčšiu komunitu libanonského pôvodu. Veľké libanonské komunity sú v Argentíne, Mexiku, Čile, ako aj vo všetkých krajinách Latinskej Ameriky. V USA žije viac ako dva milióny Libanončanov.
Maronitská cirkev má vlastnú štruktúru a právne normy (sui iuris); má svojho patriarchu, biskupov i farnosti. Po celom svete sú stovky maronitských farností – len v USA ich je takmer 90. Mnohí Libanončania však opustili svoju krajinu. A je pravdou, že vysťahovalectvo nemá iba ekonomické, ale aj náboženské dôvody.
Okrem prenasledovania v prvých storočiach došlo v regióne k viacerým genocídam kresťanov. Najväčšie sa datujú do rokov 1840 a 1860, vykonali ich drúzovia za tureckej vlády. Chudobní ľudia odchádzali z krajiny bez toho, aby vedeli, kam idú. Zostali tam, kde loď zastavila.
Spočiatku sa väčšina z nich takto dostala do Argentíny, potom do Brazílie a USA. Po prvej a druhej svetovej vojne mnoho ľudí emigrovalo práve do týchto krajín. Okrem krajín, o ktorých sme už hovorili, žijú v Európe a Austrálii. Libanončania videli, ako ich krajina trpela v dôsledku vysťahovalectva. Zároveň však prijala mnoho ľudí, ktorí unikali pred vojnami či náboženským prenasledovaním, napríklad Arménov v roku 1915. O tejto strašnej genocíde nechce nikto hovoriť. Mnohí Arméni prišli do Libanonu a už sú z nich Libanončania. Stali sa neoddeliteľnou súčasťou krajiny. To je i dôvodom, prečo teraz niektorí ťažko znášajú, keď vidia, čo sa deje v Arménsku. Pripomína im to osmanské časy.
Po Arménoch prišli Palestínčania. Po vojne v Izraeli utiekli alebo boli vyhnaní z krajiny. Dodnes je v Libanone najmenej 10 palestínskych utečeneckých táborov. Potom prišli Iračania a Sýrčania, a to z dôvodu invázie Islamského štátu do Iraku a občianskej vojny v Sýrii. Situácia v Libanone sa tak znova destabilizovala. V súčasnosti má na stave krajiny veľký podiel veľmi kritická hospodárska situácia.
Napríklad nemôžu mať elektrinu počas celého dňa. Infraštruktúra je obmedzená a neumožňuje zabezpečiť všetko potrebné pre toľkých ľudí. Hospodárska kríza podnecuje sociálne problémy a politické napätie. Nevieme, kam to bude viesť, keďže sa situácia ešte komplikuje v dôsledku zdravotnej krízy spôsobenej ochorením COVID-19. Z Libanonu sa teda vytratil pocit bezpečia.