Ako informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice, vatikánsku delegáciu viedol predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch. Sprevádzali ho sekretár dikastéria Mons. Brian Farrell a podsekretár Mons. Andrea Palmieri a v Istanbule sa k nim pripojil apoštolský nuncius v Turecku Mons. Paul F. Russell.
Pri slávnostnej svätej Božskej liturgii, ktorej predsedal ekumenický patriarcha Bartolomej v Patriarchálnom chráme sv. Juraja vo Fanare, mu kardinál Koch odovzdal autograf, čiže rukou písané posolstvo pápeža Františka, ktoré aj prečítal v závere slávenia.
„Na sviatok apoštola Ondreja, milovaného brata sv. Petra a svätého patróna Ekumenického patriarchátu, s radosťou vyjadrujem moju duchovnú blízkosť Vašej Svätosti opätovne cez delegáciu“, začína svoje riadky pápež František a pre celé sláviace spoločenstvo, biskupov, členov Svätej synody, klerikov, mníchov i laikov zhromaždených na slávnosti v patriarchálnom chráme vyprosuje Pánovo požehnanie.
V posolstve datovanom 30. novembra pri sv. Jánovi v Lateráne sa Svätý Otec vracia aj k nedávnemu stretnutiu s patriarchom Bartolomejom v Ríme pri medzinárodnom stretnutí za pokoj 20. októbra na Kapitole, so zastúpením rozličných cirkví a náboženských tradícií. Zvlášť poukazuje na súčasnú náročnú dobu pandémie i situácií vojny, s ktorými sú konfrontované mnohé časti sveta:
„Myšlienka na dobročinnú lásku, apoštolský zápal a vytrvalosť sv. Ondreja je zdrojom povzbudenia v týchto náročných a kritických časoch. Vzdanie chvály Bohu tiež posilňuje našu vieru a nádej v toho, ktorý prijal do večného života svätého mučeníka Ondreja, ktorého viera vytrvala v čase skúšky.“
Posolstvo má ďalej silný ekumenický dôraz. Pápež František v ňom píše takto:
„Bezpochyby, všetky iniciatívy národných a medzinárodných entít na podporu mieru sú užitočné a nevyhnutné, predsa však konflikty a násilie nikdy neutíchnu, pokým ľudia nedosiahnu hlbšie povedomie, že majú vzájomnú zodpovednosť ako bratia a sestry. Vo svetle tohto majú kresťanské cirkvi spolu s inými náboženskými tradíciami prvoradú povinnosť dávať príklad dialógu, vzájomného rešpektu a praktickej spolupráce.
S hlbokou vďakou Bohu som zakúsil toto bratstvo na vlastnej koži pri viacerých stretnutiach, ktoré sme mali navzájom. Ohľadom tohto potvrdzujem, že túžba po stále väčšom zblížení a porozumení medzi kresťanmi bol zjavná u Konštantínopolského ekumenického patriarchátu prv než sa Katolícka cirkev a iné cirkvi samy zaangažovali v dialógu. Toto sa dá jasne vidieť v okružnom liste (encyklike) Svätej synody Ekumenického patriarchátu, adresovanom cirkvám na celom svete presne pred sto rokmi. Jeho slová však zostávajú relevantné i dnes:
«Keď sa rozličné cirkvi inšpirujú láskou a dajú jej prednosť pred všetkým ostatným vo svojom posudzovaní iných a vo vzájomných vzťahoch, budú namiesto zväčšovania a prehlbovania existujúcich odchodností schopné ich zmenšovať a znížiť ich nakoľko sa to len dá; a podporovaním stáleho bratského záujmu o podmienky, stabilitu a prosperitu iných cirkví, svojím záujmom o sledovanie diania v tých cirkvách a nadobudnutie ich precíznejšieho poznania, i svojou pohotovosťou podať pomocnú ruku, keď sa naskytne príležitosť, potom vykonajú a dosiahnu mnoho dobrého na chválu a osoh každej z nich a celého tela kresťanstva, a pre pokročenie vo veci jednoty».
Môžeme ďakovať Bohu, že vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a Ekumenickým patriarchátom za uplynulé storočie veľmi vzrástli, i keď sme naďalej len v túžbe po cieli obnovenia plného spoločenstva vyjadreného účasťou na tom istom eucharistickom oltári. Hoci prekážky zostávajú, verím tomu, že spoločným kráčaním vo vzájomnej láske a presadzovaní teologického dialógu ten cieľ dosiahneme. Táto nádej sa zakladá na našej spoločnej viere v Ježiša Krista, poslaného Bohom Otcom zhromaždiť všetkých ľudí do jednoty, ako uholný kameň jednej a svätej Cirkvi, Božieho svätého chrámu, v ktorom sme všetci živými kameňmi, každý podľa našej osobitnej charizmy alebo služby udelenej Duchom Svätým.“