-----------------------------------------------------------------------------------------------------
„Drahí mladí, príjemný podvečer!
Ďakujem vám, že ste tu, za všetku odvedenú prácu, za nasadenie počas týchto mesiacov, i napriek zmenám programu. Nedali ste sa odradiť, naopak, videl som úroveň reflexie, kvalitu, serióznosť a zodpovednosť, s akou ste pracovali: nezanedbali ste nič z toho, čo vám dodáva radosť, čo vás znepokojuje, rozhorčuje i podnecuje k zmene.
Pôvodná myšlienka bola stretnúť sa v Assisi, aby sme sa inšpirovali v stopách sv. Františka. Cez tvár Ukrižovaného u sv. Damiána i cez ďalšie tváre – ako bola tvár malomocného – Pán mu ide v ústrety, povolal ho a zveril mu poslanie; zbavil ho idolov, ktoré ho izolovali, bezradností, ktoré ho paralyzovali a uzatvárali ho do obvyklej slabosti onoho „vždy sa to takto robilo“ – a toto je slabosť – alebo tiež nasladlého a nespokojného smútku tých, ktorí žijú iba pre seba, a daroval mu schopnosť dať zaznieť spevu chvály, vyjadreniu radosti, slobody a sebadarovania. Preto toto virtuálne stretnutie v Assisi pre mňa nie je cieľovým bodom, ale počiatočným podnetom pre proces, ktorý sme pozvaní prežívať ako povolanie, ako kultúru a ako spojenectvo. Ako povolanie, kultúru a spojenectvo.
Povolanie z Assisi
„Choď, František, oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, je rozpadnutý.“ Toto boli slová, ktoré pohli mladým Františkom a stávajú sa mimoriadnou výzvou pre každého z nás. Keď sa cítite povolaní, zapojení a v úlohe protagonistov tej „normálnosti“, ktorú treba vytvárať, viete povedať „áno“, a toto je nádejné. (...)
Viete, že je naliehavo potrebné iné podanie (naratív) ekonómie (...), je potrebné vziať zodpovedne na vedomie skutočnosť, že «súčasný svetový systém je neudržateľný z rozličných hľadísk» (Laudato sí’, 61) a zraňuje našu sestru zem, veľmi ťažko zneužívanú a ošklbávanú, a to spolu s najchudobnejšími a vyraďovanými. Ide to pospolu: ošklbeš zem, a objaví sa tu množstvo vyradených úbožiakov. Oni sú prvými poškodenými... a tiež sú prvými, na ktorých sa zabúda. (...)
... ste povolaní zanechať konkrétnu stopu vo vašich mestách a na univerzitách, v práci a odboroch, v podnikoch a hnutiach, vo verejných i súkromných úradoch, s múdrosťou, odhodlaním a presvedčením, aby ste sa dostali k jadru a srdcu tam, kde sa vypracovávajú a rozhodujú témy a paradigmy (Porov. Evangelii gaudium, 74). To všetko ma viedlo k tomu, aby som vás pozval k realizácii tohto spojenectva. Vážnosť súčasnej situácie, ktorú pandémia COVID-u ešte viac vyostrila, si vyžaduje svedomitosť všetkých sociálnych aktérov, nás všetkých, medzi ktorými vy máte prvoradú úlohu: dôsledky našich činov a rozhodnutí pocítite na vlastnej koži, preto nemôžete zostať mimo tých miest, kde sa vytvára, nehovorím že vaša budúcnosť, ale vaša súčasnosť. Nemôžete odísť preč odtiaľ, kde sa tvorí súčasnosť a budúcnosť. Buď ste do toho zapojení, alebo vás história obíde pomimo.
Nová kultúra
Potrebujeme zmenu, chceme zmenu, snažíme sa o zmenu (porov. Príhovor na Svet. stretnutí ľudových hnutí, Santa Cruz de la Sierra, Bolívia, 9. júla 2015). Problém vyvstáva, keď si všímame, že na mnohé ťažkosti, ktoré nás sužujú, nemáme adekvátne a inkluzívne odpovede; ale naopak nepríjemne pociťujeme roztrieštenosť v analýzach a diagnózach, čo má za výsledok zablokovanie akéhokoľvek možného riešenia. V podstate nám chýba potrebná kultúra, ktorá by umožňovala a stimulovala otvorenosť rozličných náhľadov, vlastých určitému typu myslenia, určitému typu politiky, určitému typu vzdelávacích programov, a chýba nám tiež taká duchovnosť (spiritualita), ktorá by sa nenechala uzavrieť v nejakej jedinej dominantnej logike (porov. Laudato si´, 111).
Ak je naliehavosťou nájsť odpovede, treba nevyhnutne podnecovať k rastu a podporovať vodcovské skupiny (skupiny líderšipu), schopné vytvárať kultúru, rozbiehať procesy – nezabudnite na toto slovo: rozbiehať procesy – naznačovať trasy, rozširovať obzory, vytvárať spolupatričnosť. Každé úsilie o spravovanie, ozdravovanie a zlepšovanie nášho spoločného domu, ak chce byť významným, si vyžaduje meniť „spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť“ (Centesimus annus, 58). Bez práce na tomto nedosiahnete nič.
Potrebujeme komunitné a inštitucionálne vodcovské skupiny, ktoré by sa mohli zaoberať problémami bez toho, že by zostali ich väzňami či väzňami svojich vlastných neuspokojení, a takto odolávali podvoleniu sa – často nevedomému – určitým (ideologickým) logikám, ktoré nakoniec ospravedlňujú a paralyzujú každú činnosť voči nespravodlivostiam. Spomeňme napríklad, ako dobre poznamenal Benedikt XVI., že hlad „nepramení natoľko z materiálneho nedostatku ako skôr z nedostatku sociálnych zdrojov, z ktorých ten najdôležitejší má inštitucionálnu povahu“ (Caritas in veritate, 27). Ak budete schopní tento problém vyriešiť, budete mať otvorenú cestu do budúcnosti. (...)
Sociálna a hospodárska kríza, ktorú mnohí znášajú na vlastnej koži, a ktorá zadlžuje súčasnosť i budúcnosť zanedbaním a vylúčením mnohých detí a dospievajúcich i celých rodín, neznesie, že by sme dali prednosť sektorovým záujmom na úkor spoločného dobra. Musíme sa tak trochu vrátiť k mystike (znovuobjaveniu zmyslu) spoločného dobra. (...)
Aké náročné je napredovať k skutočným riešeniam, keď sa diskredituje, očierňuje a vytŕha z kontextu ten, kto nezmýšľa ako my! Táto diskreditácia, očierňovanie alebo dekontextualizácia rečníka, ktorý nezmýšľa ako my, je spôsob zbabelého bránenia sa pred rozhodnutiami, ktoré by sme mali urobiť na riešenie mnohých problémov. Nikdy nezabúdajme, že „celok je viac ako jeho časti a je tiež viac ako ich jednoduchý súčet“ (Evangelii gaudium, 235), a že „samotný súčet individuálnych záujmov nikdy nie je schopný vytvoriť lepší svet pre celé ľudstvo“ (Fratelli tutti,105). (...)
(Preklad: Slovenská redakcia VR)