Georg Schwarz vyrastal v dolnorakúskom Lichteneggu so svojimi siedmimi súrodencami. Rodina bola poľnohospodársky založená a preto sa deti už vo veľmi mladom veku priučili práci na poli či chovu zvierat. "Viera bola v našej rodine tiež vždy dôležitá. Modlievali sme sa ruženec, pred jedlom sme vzdávali chválu a v nedeľu sme šli na svätú omšu“ - zaspomínal si na svoje detstvo Georg Schwarz.
Hanbil som sa za Rómov, ktorých sme prichýlili
Rodina, hoci žila v skromných podmienkach, príkladne pomáhala ľuďom v núdzi. "Moja matka vždy niečo dala žobrákom a potulným Rómom. Stávalo sa, že niekedy títo ľudia prenocovali v našej stodole. V tom čase som sa za to hanbil, pretože sme boli jediní, kto ich prichýlil. Dnes však už viem, aké veľké srdce mali moji rodičia.“
Po absolvovaní základnej školy sa Georg prihlásil na strednú odbornú školu drevársku v Kirchschlagu, aby sa mohol stať stolárom. Okrem novej školy došlo v živote chlapca, ktorý mal iba 14 rokov, aj k ďalším zmenám. Spočiatku iba cez víkendy, no neskôr už aj ostatné dni v týždni, sa pokúšal tlmiť nahromadené napätie alkoholom. Pitie a zábava sa stali súčasťou jeho každodenného života, čo sa podpísalo na jeho výkonoch v škole a potom aj v práci.
Pomalá a náhla smrť
"Bojoval som s mnohými problémami. Bol som nespokojný, ustráchaný, necítil som sa uvoľnene a tak som útechu hľadal v alkohole. Cítil som ťarchu spoločenského tlaku a nutkanie vyhovieť. [...] V skutočnosti som vedel, že by som mal prestať nielen s pitím, ale taktiež musím zmeniť svoj život od základov. Žiaľ, nakoniec som takéto myšlienky vždy zamietol pod koberec.“
Kamaráti, párty, alkohol a jazda pod vplyvom alkoholu nakoniec viedli k sérii tragédií. Georg pri dopravnej nehode prišiel o štyroch priateľov. Ani to však mladíka, ktorý prežil, nepodnietilo zmeniť svoj život. Jeho matka po tom, čo sa stalo, žila v neustálej hrôze a strachu. "V noci nespávala kvôli obave, že by som mohol mať opäť nehodu a policajti by ju kontaktovali telefonicky." Georgova matka a sestra sa veľa modlili v nádeji, že dôjde k obráteniu ich milovaného a že sa raz jeho život zmení.
"V určitom okamihu som opustil všetko, čo ma naučila moja rodina a viera. Stal som sa závislým od alkoholu“ – spomína na minulosť Georg.
Nebol som schopný milovať
V roku 1991, po smrti jeho priateľov, došlo k ďalšej tragédii. Georg stratil matku pri infarkte. 23-ročný muž sa po smrti matky utápal v alkohole. Jeho rodina ho však neopustila. Súrodenci ho vzali do Medžugoria. Hoci sa medzi pútnikmi cítil byť cudzím, stále mu v hlave pobehovala myšlienka, aby zmenil svoj život. Po návrate domov sa pokúsil vyliečiť z choroby, no neúspešne. Táto závislosť ho zničila po všetkých stránkach. O danom období hovorí takto: „Stal sa zo mňa bezcieľny, osamelý a smutný človek. Nebol som schopný milovať seba, Boha a ani ostatných. “
Moja vášeň je utrpením ostatných
Tento muž sa ako 30-ročný dostal na psychiatriu, kde podstúpil abstinenčnú liečbu. Veľa času trávil v nemocničnej kaplnke, kde hľadal útechu, plakal, sťažoval sa a hádal sa s Bohom. "Boha som nikdy úplne neopustil. Ak som sa aj spil pod čiernu zem, ležiac na zemi som vzhliadol k nebu.“
V máji 1999 Georg opustil psychiatriu, odkiaľ vďaka príhovorom jeho sestry, viedla Georgova cesta do Kleinfrauenhaidu, ku komunite Cenacolo. Aj keď bolo Georgovo telo očistené od alkoholu, hlboko v jeho duši stále vládol smútok a obviňovanie sa. „Neexistovalo lepšie miesto na očistenie ako Cenacolo.“ Georga trápili výčitky svedomia za predčasnú smrť jeho matky: „Trpí aj rodina závislých. Kríž rodiny je možno ešte väčší ako kríž alkoholika. Kedysi som si myslel, že budem žiť svoj život tak, ako chcem. Hlúposť! Nikto nežije sám pre seba. Trpia rodičia aj súrodenci. “
Svojpomocná škola života
Cenacolo, t. j. večeradlo. Rita Agnese Petrozzi, ktorá je mnohým známa iba ako sestra Elvíra alebo „sestra drogovo závislých“, otvorila svoj prvý dom Cenacolo v roku 1983 v severnom Taliansku, v meste Saluzzo (asi 60 km južne od Turína). Komunita Cenacolo prijíma mladých ľudí, predovšetkým závislých od drog a alkoholu, a ponúka im príležitosť začať odznova.
Osemdesiatštyriročná sestra Elvíra žije v komunitnom dome v Saluzze a svoje dni venuje modlitbám, školeniam mladých sestier a návštevám. Dvere komunity sú otvorené všetkým, ktorí to potrebujú, bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie. Domáce pravidlá sú veľmi jednoduché: žiadna televízia, počítač, cigarety, alkohol či lieky. Namiesto toho, títo mladí zasväcujú svoj život benediktínskemu sloganu „Ora et labora“ - Modli sa a pracuj! Cenacolo je postavené na kresťanských hodnotách, čo znamená, že nejde o terapeutickú inštitúciu, ale považuje sa za svojpomocnú „školu života“. Liekom je samotná komunita. To znamená, že mladí ľudia sa snažia nájsť správnu cestu bez lekárov, sociálnych pracovníkov či psychológov. Popri práci a skutočnom priateľstve má modlitba ústrednú úlohu v živote obyvateľov domu. Tí, ktorí sa chcú zotaviť, zvyčajne strávia v komunite dva roky. Takmer každému sa podarí zbaviť sa závislosti. V súčasnosti má komunita Cenacolo viac ako šesťdesiat domov v osemnástich krajinách.
Päť rokov
Sestra Elvíra presťahovala Georga do Talianska, do materského domu v Saluzzo, s cieľom ešte viac ho vzdialiť od svojho predchádzajúceho života. "Vstúpil som do komunity, ale nehovoril som po taliansky. Nerozumel som ani slovo, napriek tomu som vedel, že čo hovorí je tak, ako to hovorí.“ Po ťažkostiach so začlenením sa, si Georg čoskoro našiel v komunite priateľov a nadobudol pocit domova. Opäť začal pracovať ako stolár. Po piatich rokoch sebapoznávania a liečenia v Taliansku a potom v Medžugorí, zložil Georg večný sľub a rozhodol sa stať misionárom vo svojej vlastnej krajine.
Modlitba 25-tich narkomanov
S priateľom, ktorého spoznal v komunite, sa rozhodli postaviť v Kleinfrauenhaide dom pre mladých so závislosťami. Po dlhom čakaní a modlitbe dostali povolenie. Postupne v práci pomáhali priatelia a nadšení členovia komunity. Zriadenie nového centra trvalo dva roky. Jedným z pomocníkov bol aj Leopold. Leopold sa dostal do kontaktu s komunitou počas výstavby. Tento remeselník prišiel ako ateista, avšak po čase strávenom s ľuďmi v komunite sa obrátil. Jedného dňa však vážne ochorel. Georg mu dal veľkonočnú sviečku a povedal: „Ak sa cítiš zle, zapáľ sviečku. Potom budeš vedieť, že sa za teba modlí 25 drogovo závislých.“ Vďaka Cenacolu mal Leopold možnosť spoznať Ježiša ešte pred smrťou. Na znak vďaky daroval komunite kravu.
Momentálne sa v komunite v Kleinfrauenhaide zo závislosti zotavuje viac ako 30 mladých chlapcov. Popri modlitbe nachádzajú potešenie v rôznych činnostiach ako: hrnčiarstvo, výroba syrov, tesárstvo, varenie, šport a záhradkárstvo.
Georg Schwarz teraz aj sám pomáha mladým ľuďom uzdraviť sa a začať odznova. "Najprv pomalý pokles, potom príde bod, v ktorom spadneš až na dno. Som vďačný Bohu za to, že som spadol až na dno. Keby som bol na tom čo i len o trošku lepšie, neprijal by som pomoc.“
-
Zdroj: www.iec2020.hu / Preložila: Andrea Csörgő