Návrat domov
Z rozhovoru vyšlo najavo, že ako dieťa, spolu s jeho šiestimi súrodencami, často túžili po prítomnosti otca, ktorý pracoval ako drevorubač a len raz za tri týždne mohol prísť domov za svojou rodinou. V neprítomnosti otca ich matka sa starala nielen o sedem detí, ale riadila aj farmu. Dúfajúc v lepší život sa rodičia rozhodli presídliť z Kanady do USA.
Ale odtiaľto sa 19-ročný Gérald rozhodol vrátiť do rodiska. Pracoval v tlačiarni ako grafik, pritom však pociťoval potrebu pomáhať chudobným. Počas svojich štúdií sa spoznal s istým misionárom, ktorý už dlhé roky pôsobil v Kolumbii, a pridal sa k nemu.
V decembri 1981 Lacroix požiadal v práci o neplatené voľno na pol roka a vydal sa na cestu, ktorá napokon zmenila jeho život.
„… ja som sa nechcel stať kňazom“
„Bývali sme v jednej veľmi chudobnej štvrti. Tu som sa začal učiť po španielsky a chodili sme na vidiek s lekárnikom pomáhať ľuďom. Tam ma oslovil Pán, aby som Ho nasledoval. Tento moment obrátil môj život naruby, totiž ja som sa nechcel stať kňazom.“ – zaspomínal si na svoju prvú cestu.
Spolu s misionárom práve obväzovali nohu muža trpiaceho na otravu krvi, keď do domu toho muža vtrhol mladý pán, ktorý bol veľmi v rozpakoch. K svojmu dieťaťu prišiel zavolať okamžitú pomoc.
Keďže misionár mal plné ruky práce, poslal Géralda do domu tohto mladého otca.
„Dom bol vo veľmi zanedbanom stave, pravdepodobne v ňom bývali len dočasne. Tam ležal len niekoľkomesačný drobček, ktorý bol viditeľne chorý. Povedal som jeho otcovi:
– Poďme do nemocnice, musí ho vidieť lekár.
– Už sme boli – odvetil – ale nechcú sa o neho postarať, lebo už im dlžíme.
Hovorím mu, že ani ja nemám peniaze, ale poďme, niečo musíme urobiť.“
Otec s tým napokon súhlasil, ale vidiac zlý stav svojho dieťaťa trval na tom, aby ho najprv niekto pokrstil. Lacroix po 20-minútovom behu dobehol na najbližšiu faru, ale miestneho farára tam nenašiel. V tom čase neboli mobilné telefóny, takže ho nemohol ani skontaktovať. Odbehol teda za ďalším kňazom, ktorý však bol odcestovaný do mesta. Napokon, vzhľadom na výnimočnú situáciu, s dovolením kňazovho tajomníka a misionára, obrad krstu vykonal Gérald Lacroix. Či sa pokrstený chlapec Henry stretol aj neskôr po tejto nezvyčajnej udalosti s kardinálom, sa môžeme dozvedieť z rozhovoru. Takisto sa dozvieme aj to, že sa síce arcibiskup Quebecu skoro vždy usmieva, ale aj on pozná smútok.
Boží dar
„Som veselý človek, je to Boží dar. Hlboká radosť nie je umelý stav, ale pramení z toho, že milujeme Boha. Takýto je náš vzťah s Otcom. Je upokojujúce, že nikdy nie sme sami. To uisťovanie, že nás miluje, to ma robí šťastným, kvôli tomu sa usmievam. Samozrejme aj poznám smútok, najmä vtedy, keď vidím biedu a utrpenie ľudí. A keď neviem pomôcť.“
Biedy a utrpenia zažil dosť, po skončení svojich štúdií teológie v Québecu. Totiž v roku 1990 ako vedúci tímu, tentokrát už ako vysvätený kňaz, opäť odcestoval do Kolumbie na osem rokov.
„Miestny biskup mi dal faru, v ktorej už 5 rokov nikto nepracoval. Nebol tam ani kňaz, všetko bolo opustené. V Andách bolo 85 malých dedín, tieto sme obsluhovali. Občas nám to zabralo 18 hodín, kým sme sa na chrbte mulice presunuli z jednej dediny do druhej. Neboli ani poriadne cesty, premávali len kone a mulice. Nebola elektrina, ani pošta, nebolo nič. Na 18 tisíc obyvateľov boli dve telefónne linky. Život bol ťažký, ale bol som šťastný.“
Kardinál nám prezradil aj zaujímavé detaily o službe zatieňovanej vojnami kolumbijských drogových barónov. Dozvedeli sme sa aj to, aký má vzťah k ľadovému hokeju ako Kanaďan. Ďalej, rozprával aj o tom, čo odpovedal pápežovi Benediktovi XVI. keď sa ho raz Svätý Otec opýtal: „Však ste vy šťastný človek?“
Celý rozhovor si môžete vypočuť TU.
-
Zdroj: www.iec2020.hu / Preložil: Štefan Gyürki