Nový blahoslavený Giuseppe Olinto Marella (1882 - 1969) sa narodil na jednom z ostrovo v benátskej lagúne a jeho výchovy sa ujal strýko - arcibiskup Giuseppe Marella, ktorý ho poslal do rímskeho seminára. Tu bol jeho spolužiakom budúci pápež Ján XXIII., ktorý neskôr držal ochrannú ruku nad Marellovými pastoračnými iniciatívami. Okrem teológie vyštudoval filozofiu v Padove, a potom vyučoval humanitné vedy v rôznych teologických a filozofických učilištiach. V roku 1909 mu biskup diecézy Chioggia zakázal ďalšiu pastoračnú činnosť (v rámci boja Pia X. s modernizmom), čo dnešného blahoslaveného síce vzdialilo kňazskej službe, avšak nie výchovnému poslaniu. Nepolemizoval s rozhodnutím cirkvi, ale znášal ho ako "duchovné mučeníctvo". So svojím bratom, františkánskym terciárom, sa zameral na zápas s analfabetizmom v rodnom meste, kde založil ľudovú školu a škôlku, a potom sa živil výučbou v lýceách po celom Taliansku. V meste Rieti v blízkosti Ríma bol jeho žiakom i neskorší známy novinár Indro Montanelli, notorický ateista: "Keď som si dokonca i ja všimol, že je to svätec, nechápem, že to nepoznala Cirkev," vyhlásil neskôr tento Marellov študent.
V 20. rokoch sa Olinto Marella usadil v Bologni a ako dobrovoľník sa postupne približoval k charitatívnym dielam tamojšej cirkvi, až si vyslúžil dôveru boloňského arcibiskupa, ktorý ho prijal medzi diecézny klérus. Na začiatku druhej svetovej vojny otvoril dvere svojho domu židovským utečencom, zachránil pred koncentračným táborom rehoľníčku Caterinu Elkanovú (konvertitku z judaizmu) a pred deportáciami do Nemecka tri desiatky vojakov.
Po vojne založil tzv. Detské mestečko, aby poskytol útulok, výchovu a vzdelanie deťom z ulice. V tejto komunite uplatňoval svoju výchovnú metódu, založenú na "dozorovanej samostatnosti" a pravej osobnej slobode vychádzajúcej z Krista. Dával prednosť osobnému rozhovoru so svojimi študentmi, povzbudzoval ich a utešoval duchovnou, tak i fyzickou blízkosťou. Na prevádzku tohto diela zháňal prostriedky žobrotou a roky patril ku koloritu dvoch uličiek v boloňskom historickom jadre. Sedával tam za každého počasia, keď pršalo i snežilo, so sklonenou hlavou a čiapkou. Mnohých kňazov to pohoršovalo, pretože vypadal ako nejaký tulák, ale Marella dôveroval v pomoc pápeža Jána XXIII., ktorý ho skutočne nazval "drahým priateľom" a poslal mu milión talianskych lír.
"Boží tulák" - ako sa otca Marella prezývali - zomrel 6. septembra 1969 v Bologni a tento dátum bude tiež dňom jeho liturgickej spomienky. Začatie kanonizačného procesu podporil o necelé tri desaťročia neskôr vtedajší boloňský arcibiskup, kardinál Giacomo Biffi, a postulátora (Eliáša Facchiniho) pritom vyzval: "Daj sa do práce, pretože je tu niečo veľké. Pokiaľ to bol svätec, vyjde to najavo, pokiaľ to bol výnimočný človek, vyplynie to na povrch." Nedeľná beatifikácia tieto slová len potvrdila a umocnila.