- - - - -
Načo je cesta, ktorá nevedie do chrámu
Vážení pedagógovia, študenti a zamestnanci Trnavskej univerzity, milí priatelia! Zvyčajne sme otvárali nový akademický rok zhromaždení v trnavskej Katedrále Narodenia svätého Jána Krstiteľa eucharistickou slávnosťou a vzývaním Ducha Svätého. Našim prianím bolo posilniť jednotu celej akademickej obce a vyprosiť si požehnanie pre to, čo niekto nazval priliehavo, nádherným dobrodružstvom poznávania a jeho odovzdávania.
Tento rok začíname oveľa skromnejšie, týmto príhovorom, lebo nás obmedzuje vážny protivník v podobe pandémie COVIDu-19. Jeho náhle rozšírenie do hĺbky zmenilo našu existenciu a spôsob života. Pandémia ako zlovestná víchrica vyvolala nielen zdravotné, ekonomické a sociálne ťažkosti, ale ňou značne utrpeli aj výchovné a akademické inštitúcie.
Očista srdca
Krízu vyvolanú rozsiahlymi obmedzeniami a umŕtvením našich pracovísk vnímam ako signál robiť reflexiu dovnútra i navonok. Dovnútra je to výzva pre očistu srdca od toho, čo sme zanedbali, keď sme pred sebou videli len prácu a výkony. Navonok nás to pohýna uvažovať nad tým, čo je teraz najdôležitejšie, v čom sú naše korene, o ktoré sa opierame v nádeji, že nás podržia v búrke. Naša univerzita je jedinečná v tom, že vo svojom štatúte sa odvoláva na kresťanské korene a vo svojom logu má zobrazenú hlavu Krista s krížovým nimbom. Pohľad na toto logo v týchto neistých časoch je veľmi výrečný. Vychádza z neho Ježišovo povzbudenie: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20).
Je a bude s nami po všetky dni nového akademického roku. Chcem tento rok našej univerzity pripodobniť plavbe plachetnice na vlniacom sa mori. Dve súčasti sú na lodi veľmi dôležité. Kotva a plachta. Ak kotva je tým, čo dáva lodi istotu a udržuje loď ukotvenú na vlniacej sa hladine, plachta je, naopak, tým, čo jej umožňuje hýbať sa a napredovať.
O koreňoch sme už krátko hovorili. Vieme, v čom sme zakorenení. Sv. Pavol by povedal: „Viem komu som uveril a som si istý.“ Plachta ale predstavuje nádej, tak dôležitú pre naplnenie našich vízií a cieľov. Funguje vtedy, keď zachytáva vietor Ducha Svätého a premieňa ho na hybnú silu pohýnajúcu loď. Preto na začiatku akademického roka spievame: Veni Sancte Spiritus (Príď Duchu Svätý). Bez jeho vanutia by sa nedali naplniť vízie a ciele, ktoré si stanovila naša univerzita so všetkými jej zložkami.
Pochodne pravdy a viery
Na slávnosti inaugurácie obnovenej Trnavskej univerzity jej prvý rektor profesor Anton Hajduk veľmi výstižne vyjadril tieto vízie a ciele. Povedal: „Chceme, aby spoznávanie prírody i hlbín ľudského ducha urobilo z našich absolventov pochodne pravdy a hlbokej viery v našu budúcnosť, pretože sme ju dlžní našim praotcom, na vieru ktorých nadväzujeme. Tieto hodnoty, ktoré v našom národe možno iba driemu, a ktoré majú nádhernú svojráznu podobu, potrebujú očistiť od blata a kalu a zveľadiť ich ako náš príspevok ku kultúre ľudstva."
Naplnenie týchto veľkých, vznešených vízií a cieľov nie je pokladom, ktorý sa nám vloží do náručia bez nášho prispenia. To je ako putovanie do vzdialenej svätyne, do pútnického chrámu. V evanjeliu sa Ježiš sám nazval chrámom, lebo v sebe spája, zjednocuje všetky tie hodnoty. Keď ho vnímame v našom univerzitnom logu tak je to práve on, ktorý nás sprevádza našou púťou a nasmerúva do tej svätyne.
Možno si pamätáte na film Pokánie, ktorý sa premietal u nás na sklonku starého režimu. Bol to film o dlhej, spletitej histórii prenasledovaní, čístkach a represáliach za sovietskeho režimu. Známa je záverečná scéna, v ktorej kráča nejaká starenka po ulici a pýta sa ľudí: „Vedie táto cesta do chrámu?“ Odpovedajú jej: "Nie, táto cesta nevedie do chrámu, lebo chrám už dávno vyhodili do vzduchu." Starenka na nich smutne pozerá a hovorí: „Načo je taká cesta, ktorá nevedie ku chrámu?“ A to bolo záverečné posolstvo celého filmu. Aj my môžeme konštatovať podobne. Načo je taká inštitúcia, taký režim, taký život, ktorý nevedie k vznešeným hodnotám, do tejto svätyne.
Zápas s ľahostajnosťou a egoizmom
Ak nemáme putovať bezcieľne alebo vojsť do slepej uličky, potrebujeme dve veci; pomoc a požehnanie zhora a náš svedomitý príspevok. O tom prvom nemusíme pochybovať, lebo Boh je verný. Ale seba musíme motivovať k zápasu s ľahostajnosťou, egoizmom a nezáujmom. Putuje sa obyčajne spoločne s inými. To má väčšiu šancu na udržanie horlivosti a viac dobrých nápadov. Naša univerzita má veľa skúseností s prekonávaním prekážok, ktoré sa kládli do cesty jej existencie a činnosti hneď od jej zrodu. Že sme tu a že sa stretáme s toľkým ovocím, je znakom neúnavnej činnosti našich predchodcov a Božieho požehnania.
Želám vám všetkým členom akademickej obce odvahu zápasiť, prekonávať prekážky, mať vôľu meniť seba a nevyhovujúce spôsoby a nástroje, chrániť si hodnoty, na ktorých sme založení, budovať univerzitu ako spoločenstvo ohľadu a solidarity a pri putovaní nestrácať spred očí náš chrám.
doc. Jozef Kyselica SJ
Pôsobí na Katedre pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.
- - - - - -