Vieroučný a pastoračný dokument prehľadne predkladá už definované učenie Cirkvi v tejto oblasti, stále viac naberajúcej na význame vzhľadom na vývoj lekárskej vedy, technológií, systémov zdravotníctva a legislatívy. Robí to spôsobom prehľadným a pedagogickým. Ako prezrádza názov „Dobrý Samaritán“, hlavný dôraz sa kladie na celostný humánny a evanjeliový postoj, ktorým sa riadi sprevádzanie chorého človeka v kritických štádiách jeho života a v konfrontácii so smrťou. List je datovaný symbolicky v deň sv. Kamila de Lellis, patróna zdravotníkov, 14. júla 2020.
Na stretnutí s novinármi v utorok 22. septembra prezentovali jednotlivé aspekty dokumentu Samaritanus bonus štyri osobnosti: prefekt Kongregácie pre náuku viery kard. Luis Francisco Ladaria Ferrer SJ (obsah jeho príspevku budeme publikovať samostatne), sekretár kongregácie Mons. Giacomo Morandi, podsekretárka Dikastéria pre laikov, rodinu a život prof. Gabriella Gambinová a člen vedenia Pápežskej akadémie pre život prof. Adriano Pessina.
List Kongregácie pre náuku viery Samaritanus bonus je rozčlenený do piatich kapitol, okrem úvodu a záveru. I. Ujať sa starostlivosti o blížneho, II. Živá skúsenosť trpiaceho Krista a ohlasovanie nádeje, III. Samaritánovo „srdce, ktoré vidí“: ľudský život je posvätný a nedotknuteľný dar, IV. Kultúrne prekážky, ktoré zahmlievajú posvätnú hodnotu každého ľudského života, V. Učenie Magistéria.
Najrozsiahlejšia V. kapitola predstavuje prakticky dve tretiny dokumentu a člení sa do 12 podkapitol, v ktorých systematicky predkladá odpovede Učiteľského úradu Cirkvi pre jednotlivé oblasti problematiky. Prinášame ich zoznam:
1. Zákaz eutanázie a asistovanej samovraždy
2. Morálna povinnosť vyhnúť sa tzv. úpornej terapii
3. Základná starostlivosť: povinnosť vyživovania a hydratácie
4. Paliatívna starostlivosť
5. Rola rodiny a hospice
6. Sprevádzanie a starostlivosť v prenatálnom a pediatrickom veku
7. Terapie tíšenia bolesti a utlmenie vedomia
8. Vegetatívny stav a stav minimálneho vedomia
9. Výhrada vo svedomí zo strany zdravotných pracovníkov a katolíckych zdravotných inštitúcií
10. Pastoračné sprevádzanie a posila sviatosťami
11. Pastoračné rozlišovanie pre toho, kto žiada o eutanáziu alebo o asistovanú samovraždu
12. Reforma systému výchovy a vzdelávania zdravotných pracovníkov
Ako ukážku z textu dokumentu Samaritanus bonus prinášame úryvky z 1. bodu V. kapitoly, kde sa súhrnne prezentuje platné učenie cirkevného Magistéria o zákaze eutanázie a asistovanej samovraždy, čo sa priamo týka aj zodpovednosti zákonodarcov:
„Eutanázia je preto samou podstatou zlým činom, pri akejkoľvek príležitosti či okolnostiach. Cirkev v minulosti už definitívnym spôsobom potvrdila, «že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium. V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakterizuje samovraždu alebo vraždu» (Ján Pavol II.: Evangelium vitae, 65).
Akákoľvek bezprostredná formálna či materiálna spolupráca na tomto čine je ťažkým hriechom proti ľudskému životu: «Nijaká autorita ho nemôže legitímne prikázať, ani povoliť. Ide tu v skutku o porušenie Božieho práva, o urážku dôstojnosti ľudskej osoby, o zločin proti životu, o atentát proti ľudskosti» (Prehlásenie Kongregácie pre náuku viery: Iura et bona).
Eutanázia je teda vražedným skutkom, ktorý nemôže ospravedlniť žiaden cieľ a ktorý netoleruje žiadnu formu aktívnej alebo pasívnej formy spoluúčasti alebo spolupráce. Tí, čo schvaľujú zákony o eutanázii a asistovanej samovražde, sa preto podieľajú na ťažkom hriechu, ktorí vykonajú iní. Sú tiež vinní z pohoršenia, pretože tieto zákony prispievajú k deformovaniu svedomia, a to aj u veriacich (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2286).“
„Rozhodnutie sa pre eutanáziu je vždy pochybením“, pokračuje Kongregácia pre náuku viery v tom istom bode listu, tentoraz so zreteľom na zdravotníckych pracovníkov:
„Lekársky personál a ďalší zdravotnícki pracovníci – verní úlohe „byť vždy v službe životu a starať sa oň až do konca“– sa nesmú prepožičať nijakej praktike eutanázie – ani na žiadosť chorého, a o to menej na žiadosť jeho príbuzných. Vskutku neexistuje právo svojvoľne disponovať s vlastným životom, preto nijaký zdravotnícky pracovník nesmie zo seba robiť výkonného ochrancu neexistujúceho práva“ (Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve: Nová charta zdravotníckych pracovníkov, 169).
- - - - -
Vznik a cieľ nového dokumentu Kongregácie pre náuku viery Samaritanus bonus (Dobrý Samaritán) – List o starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych fázach života priblížil pri jeho prezentácii v utorok 22. septembra vo vatikánskom Tlačovom stredisku prefekt spomenutej kongregácie kardinál Luis Francisco Ladaria Ferrer SJ.
Kardinál Ladaria, ktorý prezentoval list Samaritanus bonus spolu s ďalšími troma kolegami z Rímskej kúrie, vysvetlil ohľadom jeho vzniku, že návrh spracovať dokument o otázkach týkajúcich sa sprevádzania chorých v kritických a terminálnych fázach života sa na pôde Kongregácie pre náuku viery objavil v roku 2018:
„Otcovia Dikastéria navrhli, že by bol vhodný taký dokument, ktorý by sa téme venoval nielen doktrinálne správnym spôsobom, ale aj so silne pastoračným akcentom a so zrozumiteľným jazykom, na úrovni pokroku lekárskej vedy. Bolo treba prehĺbiť osobitne témy sprevádzania a starostlivosti o chorých z teologického, antropologického a lekársko-nemocničného hľadiska, sústrediac sa aj na niektoré relevantné etické otázky, súvisiace s primeranosťou terapií a týkajúce sa výhrady vo svedomí a pastoračného sprevádzania chorých v terminálnom štádiu života.“
Po rozbehnutí prípravných prác sa s prispením viacerých expertov postupne zrodil text dokumentu. Kardinál Ladaria poukázal na jeho teologický obsah:
„Text popri postave Dobrého Samaritána ponúka v krátkosti odkaz na postavu trpiaceho Krista, ako svedka účastného na fyzickom utrpení, na skúsenosti s ľudskou chúlostivosťou a dokonca bezútešnosťou, ktoré sa u neho stávajú odovzdaním sa v dôvere do Otcovej lásky. Takéto dôveryplné odovzdanie sa Otcovi, v horizonte zmŕtvychvstania, dáva vykupiteľskú hodnotu samotnému utrpeniu a odkrýva za tmou smrti svetlo nadpozemského života. K perspektíve toho, kto sa stará o osoby v kritických a terminálnych fázach života, sa takto v texte vhodne pripája aj perspektíva nádeje ohľadom utrpenia prežívaného tými, ktorí sú zverení do láskyplnej starostlivosti zdravotníkov.“
Každý chorý potrebuje nielen byť vypočutý, ale vnímať, že ten, kto pri ňom stojí aj chápe, čo to znamená cítiť opustenosť a úzkosť pred blížiacou sa smrťou. Prefekt Kongregácie pre náuku viery poukázal na dôležité rozlíšenie postojov:
„V historickej dobe, v ktorej sa vyvyšuje autonómia jednotlivca a oslavujú sa prednosti individuality, je dôležité pamätať na to, že hoci je pravdou, že každý prežíva svoje vlastné utrpenie, vlastnú bolesť a vlastnú smrť, v tomto prežívaní má vždy dôležitú váhu pohľad a prítomnosť druhých. Okolo kríža sú aj funkcionári Rímskeho štátu, sú tam zvedavci, sú tam ľudia nevšímaví, ľahostajní i zatrpknutí; sú pod krížom, „nestoja“ však pri Ukrižovanom. Na oddeleniach intenzívnej starostlivosti, v domovoch pre chronicky chorých ľudí, môžeme byť prítomní ako funkcionári, alebo ako tí, čo naozaj „stoja“ pri chorom.“
Dokument s názvom Samaritanus bonus – Dobrý Samaritán – schválil Svätý Otec 25. júna, a bol podpísaný predstavenými Kongregácie pre náuku viery v deň liturgickej spomienky sv. Kamila de Lellis. Tento svätec vniesol nového ducha do starostlivosti o chorých v dobe na prelome 16. a 17. storočia, keď nevyliečiteľne chorých zväčša dávali do starostlivosti najatým ľuďom, neraz i kriminálnikom, prinúteným k takejto práci, alebo takým, čo sa ňou živili len z núdze. Sv. Kamilovi išlo o zmenu tohto stavu, aby tí, čo slúžia chorým, nerobili to pre žold, ale dobrovoľne a z lásky k Bohu, tak ako sa stará matka o vlastné choré dieťa.
Kardinál Ladaria ďalej priblížil charakter listu Samaritanus bonus z pohľadu morálnej náuky Magistéria:
„Aj keď je náuka Cirkvi v tejto veci jasná a obsiahnutá v známych magisteriálnych dokumentoch – osobitne v encyklike Evangelium vitae od sv. Jána Pavla II. (25. marec 1995), v Deklarácii Iura et bona od Konkregácie pre náuku viery (5. mája 1980), v Novej charte zdravotníckych pracovníkov (2016) od vtedajšej Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve, okrem početných príhovorov a vystúpení zo strany pápežov poslednej doby –, nové organické vyjadrenie Svätej stolice o starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych fázach života sa ukázalo byť vhodné a potrebné vzhľadom na dnešnú situáciu charakterizovanú medzinárodným kontextom civilnej legislatívy, ktorý je čoraz permisívnejší ohľadom eutanázie, asistovanej samovraždy a pokynov týkajúcich sa konca života.
Čo sa toho týka, zvlášť špeciálnym prípadom, v ktorom je nevyhnutné nanovo potvrdiť učenie Cirkvi, je pastoračné sprevádzanie toho, kto vyslovene požiadal o eutanáziu alebo o asistovanú samovraždu. Aby takýto človek mohol prijať rozhrešenie pri sviatosti zmierenia, ako aj pomazanie chorých a viatikum, je potrebné, aby takáto osoba, eventuálne zaregistrovaná v združení, ktoré jej má garantovať eutanáziu alebo asistovanú samovraždu, preukázala predsavzatie ustúpiť od takéhoto rozhodnutia a zrušiť svoju registráciu v takej organizácii.
Zo strany tých, ktorí duchovne pomáhajú týmto chorým, je neprípustné akékoľvek vonkajšie gesto, ktoré by mohlo byť interpretované ako schvaľovanie úkonu eutanázie, čo i len implicitné, ako napríklad tým, že by zostali prítomní v momente jej vykonávania. Ale zároveň s tým treba vždy ponúknuť pomoc a vypočutie, ktoré sú vždy možné, vždy povolené a vždy sa o ne treba usilovať, spolu s hlbším vysvetlením obsahu sviatosti, s cieľom dať dotyčnej osobe až do poslednej chvíle k dispozícii prostriedky, aby sa mohla [pre takéto prijatie sviatosti] rozhodnúť v plnej slobode (porov. Samaritanus bonus, V, 11, 41-42).“
Kardinál Luis Ladaria na záver zdôraznil, že požiadavka starostlivo sa ujať blížneho sa neobmedzuje len na prípad liečiteľnej choroby, ale aj v situáciách nepravdepodobného alebo nemožného uzdravenia:
„Sprevádzanie lekárske a opatrovateľské, psychologické a duchovné, je neodmysliteľnou povinnosťou, pretože opak by bol nehumánnym opustením chorého. Medicína, ktorá sa opiera o mnohé vedy, má aj jeden dôležitý rozmer „terapeutického umenia“, ktoré predpokladá úzky vzťah medzi pacientom, zdravotníkmi, príbuznými a členmi rozličných komunít, ku ktorým dotyčný chorý človek patrí.“
Svoje vystúpenie na pôde Tlačového strediska Svätej stolice zakončil prefekt Kongregácie pre náuku viery dôrazom na neochvejnosť nádeje:
„Svedectvo kresťanov ukazuje, ako je nádej vždy možná, aj keď je život zahalený a obťažený „kultúrou skartovania“. A všetci sme povolaní ponúknuť náš špecifický príspevok, pretože – ako povedal pápež František (obracajúc sa na vedúcich Lekárskych zväzov zo Španielska a Latinskej Ameriky 9. júna 2016) – v hre je tu dôstojnosť ľudského života a dôstojnosť lekárskeho povolania.“