Helsinský akt poskytol v období po roku 1975 silný argument hnutiam za občiansku a náboženskú slobodu v krajinách sovietskeho bloku vrátane vtedajšieho Československa. Hoci bol tento záväzok zo strany totalitných režimov v praxi obchádzaný, nakoniec to viedlo k ich pádu.
Motívom pre zorganizovanie podujatia na pôde Talianskeho veľvyslanectva pri Svätej stolici bolo prvé výročie smrti významného vatikánskeho diplomata a iniciátora vatikánskej východnej politiky – tzv. Ostpolitik (Ostpolitika). Kardinál Achille Silvestrini zomrel 29. augusta 2019 vo veku 95 rokov. Konferencia súčasne pripomenula 45. výročie Helsinských dohôd podpísaných 1. augusta 1975, na ktorých sa aktívne podieľala aj Svätá stolica. Záverečný helsinský akt podpísalo 33 európskych štátov, ako aj USA a Kanada.
Kardinál Achille Silvestrini pracoval po boku štátnych sekretárov Tardiniho a Cicognaniho a viedol Radu pre verejné záležitosti Cirkvi. Ako diplomat zastupoval Vatikán pred rôznymi medzinárodnými organizáciami v dôležitých otázkach mieru, odzbrojenia a ľudských práv. Počas diplomatickej služby spolupracoval aj s neskorším štátnym sekretárom Agostinom Casarolim. Neskôr zastával iné vysoké úrady v Rímskej kúrii, ako prefekt Apoštolskej signatúry a prefekt Kongregácie pre východné cirkvi.
Štátny sekretár kardinál Pietro Parolin na spomenutej konferencii zdôraznil prínos kardinála Silvestriniho pre politiku dialógu. Pripomenul kontext obdobia „roztápania hlbokej ľadovcovej bariéry“, začatého za pontifikátu sv. Jána XXIII. Spadajú doň aj prvé návštevy kardinála Casaroliho v Maďarsku a Československu v roku 1963.
Prorocký prístup pápeža Pavla VI.: Požiadavka ľudských práv
Prinášame vybrané úryvky z príspevku kardinála Parolina. Prvý sa týka stratégie dotlačiť totalitné režimy k uznaniu ľudských práv, aj keby ich v praxi nedodržiavali.
„Kardinál Silvestrini bol múdrym a účinným interpretom motivácií a línií vatikánskej Ostpolitiky, ktorej základy boli položené sv. Pavlom VI. v encyklike Ecclesian Suam, z roku 1967, keď potvrdil: «Nezúfajme, že by tieto režimy nemohli raz otvoriť s Cirkvou pozitívny rozhovor, na rozdiel od súčasného žalostného stavu, na ktorý sa nevyhnutne sťažujeme».
Toto je, ako dodáva kardinál Silvestrini, „kľúčom Ostpolitiky Pavla VI. Bola to táto Spes contra Spem [nádej proti každej nádeji], ktorá ho v jeho činnosti vytrvalo viedla neupustiť od možných pokusov, i keď s menším úspechom, dokonca i keď sa ukázali byť priamo bezvýslednými“.
V tomto rámci Helsinská konferencia „predstavovala jedinečne hodnotnú skúsenosť. Bolo to po prvý krát po Viedenskom kongrese v roku 1815, že sa Svätá stolica zúčastnila ako plný člen na nejakom kongrese štátov“. A predovšetkým, „prítomnosť Svätej stolice v Helsinkách predstavovala konkrétny znak ponímania pokoja medzi národmi ako morálnej hodnoty, ešte prv než ako politickej záležitosti, a ako príležitosť na domáhanie sa náboženskej slobody ako jednej zo základných slobôd každej osoby i ako korelačnej, vzťažnej hodnoty vo vzťahoch medzi národmi“.
Aby sme lepšie pochopili tento centrálny aspekt voľby rozhodnutí Svätej stolice, je dobré si pripomenúť, že viac krát, či už Agostino Casaroli, ako aj Achille Silvestrini, upozornili na ťažkosti a nedorozumenia, ktoré sa vynorili v Katolíckej cirkvi (i v iných náboženských komunitách), ohľadom Ostpolitiky, pretože niektorí ju chápali skoro ako ilúziu, ako neprezieravú politiku vzhľadom na politického a vojenského giganta, ktorý rozumel jedine jazyku sily.
Kardinál Silvestrini jasne odmietol túto interpretáciu a ponúkol ako svedectvo k zásadnej voľbe v prospech účasti na konferencii v Helsinkách názor Pavla VI., podľa ktorého „mala rozhodujúcu váhu skutočnosť, že na rovine princípov je Svätá stolica «kompetentná z osobitného titulu», a je teda dobré dotlačiť protivníkov k uznaniu práv, aj keď by potom, ako v prípade sovietskeho bloku, boli popierané pri ich praktickom uplatnení, pretože“ – a sú to stále slová Pavla VI. – „ak je právo raz uznané, i keď sa potom nedodržuje, má silu samo osebe“. Je to jasne prorocká myšlienka.“
Helsinská deklarácia a jej princípy
Helsinská konferencia prišla v kontexte, keď sa ťarcha „strašného ľadovca stalinizmu“ premenila v ďalšom období na „mučeníctvo trpezlivosti“. Bola to doba, keď sa Cirkev usilovala využiť každú, aj tú najmenšiu štrbinu otvorenosti režimu. Helsinky sa vtedy ukázali ako možnosť nového rámca na neutrálnej pôde. Kardinál Parolin vysvetľuje:
„Od samého začiatku Svätá stolica prehlbovala svoje odhodlanie podporiť návrh na európsku konferenciu, predložený zo strany štátov Varšavskej zmluvy, postupujúc «vpred s dobrou vôľou a dôverou, ale bez náhlenia». Vie sa, že to bol Achille Silvestrini, «ktorý v Helsinkách a Ženeve s veľkou húževnatosťou, obratnosťou, odvahou a vytrvalosťou viedol komplikované rokovania s delegáciami štátov Varšavskej zmluvy v nadvláde Sovietov, a doviedol ich do úspešného konca». (...)
Výsledkom celého vyjednávacieho úsilia účastníkov konferencie bolo podpísanie Helsinského záverečného aktu, ktorý v sebe zahŕňal Deklaráciu o princípoch, ktorými sa riadia vzťahy medzi zúčastnenými štátmi.
Chcel by som tu krátko citovať VII. princíp, ktorého formulácia si vyžiadala takmer jeden rok diskusií. Tento potvrdzuje „rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody myslenia, svedomia, náboženstva a vyznania“. A 3. paragraf tohto princípu stanovuje, že «zúčastnené štáty uznávajú a rešpektujú slobodu jednotlivca vyznávať a praktizovať, sám alebo spolu s inými, náboženstvo alebo vieru, konajúc podľa toho, čo im diktuje vlastné svedomie».
A ešte paragraf 5 uvádza, že «účastnícke štáty uznávajú univerzálny význam ľudských práv a základných slobôd, ktorých rešpektovanie je základným faktorom mieru, spravodlivosti a blahobytu, nevyhnutných na zaistenie rozvoja vzťahov priateľstva a spolupráce medzi nimi, ako aj medzi všetkými štátmi.“
Ovocie Helsínk ako „zbraň pokoja“
Kardinál Parolin ďalej súhrnne skonštatoval, že Helsinská deklarácia sa stala užitočným nástrojom pri domáhaní sa dodržiavania náboženskej slobody, ktorý využívali aj pápež sv. Ján Pavol II., kardinál Wyszyński i poľské odborové hnutie Solidarinošč. „Mimochodom, na základe Helsinského záverečného aktu žiadala o slobodu aj Charta 77 v Československu,“ poznamenal štátny sekretár Parolin.
V súvislosti s prínosom snáh kardinála Silvestriniho pripomenul kardinál Parolin aj aspekt medzináboženského dialógu, ktorý sa dostal medzi ciele Helsinskej konferencie vďaka diplomatickému úsiliu kardinála Silvestriniho. Konkrétne išlo o požiadavku „podporovania rozšírenia výmeny informácií medzi náboženstvami a znásobenia kontaktov a stretnutí medzi ľuďmi rôznych náboženských vyznaní“.
„Na záver tohto krátkeho prehľadu sa zdá zrejmé, že Helsinská konferencia bola od svojich preambúl až po svoje dlhodobé dôsledky jedným z tých momentov dejín, v ktorých – a použijem obľúbený výraz pápeža Františka – mali protagonisti viac na srdci rozbehnutie procesov než zaujímanie priestorov. Jej účinnosť, priama i nepriama, pokračovala na úrovni politickej a právnej po všetky nasledujúce roky.
Konferencia historicky predstavovala na prelome 60. a 70. rokov ústredný faktor prechodu od istého plachého, takmer ustrašeného uvoľňovania v medzinárodných vzťahoch k odvážnemu nasadeniu za mier a upevnenie všeobecných ľudských práv vo všetkých európskych štátoch. Takto ukázala prostredníctvom činov, že dialóg, keď je úprimný a podnietený dobrou vôľou, predstavuje skutočne najsilnejšiu „zbraň“ na budovanie pokoja, ktorý nebude čisto len absenciou konfliktov, ale predovšetkým potvrdením transcendentnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti.
Sme vďační kardinálovi Silvestrinimu za príspevok, ktorým sa o túto konferenciu pričinil.“
Toľko z príhovoru vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina na konferencii s názvom „K 45. výročiu Helsinských dohôd, kardinál Silvestrini a vatikánska Ostpolitika“, konanej 14. septembra v Ríme na pôde Talianskeho veľvyslanectva pri Svätej stolici.